5.0 / 5
27/02/2017

Nádherné video s hlbokým odkazom z Islandu od dvoch Slovákov


„Video, ktoré si môžete pustiť, je výsledkom dvojtýždennej cesty. Dobrodružný výlet za nepoznaným nebol len zážitkom, vďaka ktorému máme spomienky. Znamenal niečo viac. Cesta naprieč Islandom v nás zanechala odkaz. Odkaz, ktorý chceme posunúť aj Vám.“  Slováci Martin Kubečka a Martin „šule“ Schulte zachytili dychberúcu krásu Islandu a vyzdvihujú súčasnú zlú situáciu nášho životného prostredia. Klobúk dole, chalani, skvelá práca!

Naučme sa žiť na Zemi ako ľudia a dajme šancu aj našim deťom sledovať modrú oblohu plnú vtákov, jasať nad obrovskými vodopádmi, objavovať jaskyne, či nekonečné lesy… Hovorme o problémoch, ktoré ničia našu planétu! 

Nie je už neskoro? – Krátky Dokument Islandu


Prečítajte si cestopis, čo všetko zažili Martinovia počas svojho výletu:

Letenky sme kúpili nevediac, že spätne bude táto položka považovaná za najlacnejšiu v rámci celého výletu. Lietadlo štartovalo z Budapešti, a preto sme sa rozhodli ísť vlakom z Bratislavy na hlavnú stanicu v maďarskej metropole. Z tej sme mali v pláne prísť autobusom a metrom priamo na letisko. Zázrakom sa nám to aj podarilo. S kuframi oblečenia, a hlavami plnými očakávania sme sa postavili do radu pred check-inom, odovzdali batožinu a hurá k bezpečnostnej kontrole. Prepočítavame do ktorého radu sa postaviť na scanner, kedže jeden z kontrolórov vyzeral ako bachar z Guantanámy a druhý príliš vymýšľal s každým cestujúcim. Samozrejme sme chytili toho, koho sme nechceli. Všetko sme vyložili na pás, a prešli sme osobným scannerom. Nespustili sa žiadne majáky ani zásah kukláčov, a tak sme sa začali obliekať.

Úsmev na tvári nám v okamihu zmrzol, keď bachar prišiel k batohu, v ktorom sme mali dron. Maďarským dialektom a paródiou na angličtinu nám začal vysvetľovať, že dron na palubu nie nie!! V tom momente sa z nás stali moderátori konverzačnej relácie s úrovňou C2 na tému “Where is problem?”. V priebehu dvoch minút sme mu ponúkli približne tristo argumentov, prečo je jeho rozhodnutie primitívne. bránil sa tým, že to je nové letiskové nariadenie a blá blá.

Nedal sa žiadnym spôsobom prehovoriť a my sme nevedeli, či sa v nás hromadí viac nervov alebo zúfalstva. Bez drona sme ale odmietli odletieť, a tak nám ostala jediná možnosť: ísť späť na check-in, priplatiť si batoh do podpalubia za exkluzívnych 60€.

Pribehli sme tam. Z check-inu nás poslali na pokladňu, na pokladni pred nami stál človek, ktorý sa pýtal asi aj na počasie v Ugande. Kúpili sme lístok a okamžite utekali už na zavretý check-in, kde o nás vedeli. Potom opäť bezpečnostná kontrola. Jeden z nás pípa, no púšťajú nás ďalej, neskôr zisťujeme, že som mal vo vačku mince. Ukázal som ich Šulemu, ten ich zobral a v Duty free sme bez váhania kúpili 2 fľaše ginu (na zahriatie) . V letiskovej hale sa ozvalo “Gate Closing Last Call”, takže fľaše sme v okamihu presunuli na druhé miesto v rebríčku životných hodnôt. Utekáme ku gate-u, kde nás víta steward, ktorý vystrašene kričí, aby sme utekali najrýchlejšie, ako len vieme. Nasleduje šprint k lietadlu v turistickej obuvi.

Po extrémne stresujúcich chvíľach sme na palube lietadla odštartovali intenzívnu degustáciu ginu, spojenú s debatou o zásadných problémoch tohoto sveta. Po prílete, na ktorý nemáme žiadne spomienky,sme si vyzdvihli batožinu a okamžite skontrolovali dron, či prežil. A on prežil.

V momente, ako sme vystúpili na Islande, tiahlo sa krajinou rozsiahle tornádo. Asi. Lebo fúkalo takým spôsobom, že  človek sa ledva udržal na nohách. V tej situácii sme veľmi ocenili, že nás prišli vyzdvihnúť kamoši z Bratislavy. Teda takto: s kamarátmi, s ktorými nie sme schopní sa stretnúť v Bratislave, sme sa stretli na Islande. Zlatí chlapci. Ešte nás aj odviezli do hlavného mesta. Vďaka za vás.

Prvé dva dni sme bývali v Reykjavíku u jednej ženy s menom Rakel Björkrbn – nie, nebola to speváčka. Ubytovali sme sa a následne oznámili, že idem ešte s kamošmi na malé pivko. Po niekoľkých pohároch sa vraciame domov, s úmyslom otvoriť dvere. Nešlo to. Čo nejde silou, pôjde ešte väčšou. Mykáme kľúčom a vchádzame dnu. Ten byt sa však zdal byť trochu iný, zmenený. V tom sa objavila neznáma žena a na rad opäť prichádza anglická relácia s úrovňou C2, tentokrát na tému “Rakel is not here?”. Odpoveď znie “No”. Chyba nebola v nás. Chyba bola v poschodí. Vošli sme do bytu o poschodie nižšie ako sme bývali.

Po prvom dni sme si mysleli, že celý dvojtýždňový výlet prežijeme v hlbokej depresii z pochmúrneho počasia, ale nebolo to tak. Počasie na Islande je veľký špekulant. Našim druhým, no nie posledným ubytovaním bola SUZUKI VITARA.

Síce to nie je štvorhviezda, no pokiaľ nechceš, aby ešte tvoji potomkovia splácali dlh za niekoľkodňový zážitok na ostrove, odporúčame tento variant. Po niekoľkých nociach si zvykneš a nájdeš si správnu polohu na spánok. https://www.northbound.is/

Ostrov sa dá prejsť za osem až deväť dní, aj s prestávkami. My sme boli brzdení poveternostnými podmienkami, kvôli dronu. Ten bol dokonca v niektorých lokalitách zakázaný, no zákaz sme vždy prehliadli. Na jeden zo záberov sme museli čakať štyri dni v aute na pobreží Víku. Pomohli nám k tomu autonabíjačky a menič napätia (invertor).

Veľmi sme sa tešili na Sólheimasandur – vrak lietadla na pláži BLACK SAND BEACH. Po príchode na miesto sme zistili, že ak sa chceme dostať priamo k vraku, musíme absolvovať dva a pol kilometrovú prechádzku. Nás to samozrejme neodradilo. Išli sme v noci, aby sme sa vyhli iným ľuďom. Zbalili sme si foťáky, statívy a išlo sa. Cesta bola celkom nudná, pretože sme nedovideli ani päť metrov pred seba. Všade tma a čierny piesok. Žiadne pouličné osvetlenie. Vlastne žiadne osvetlenie okrem mesiaca.

Kráčali sme podľa GPS lokácie. Samozrejme že pri vraku bolo niekoľko ľudí, ale mali sme šťastie, pretože odišli po niekoľkých minútach preč, a my sme mali lietadlo len pre seba. Dve hodiny sme vymýšľali a fotili. Späť k autu sme sa vracali spokojní. Len cesta trvala o niečo dlhšie, pretože sme zablúdili. Mysleli sme, že sa vraciame rovnakou cestou, ale smerovali sme niekam úplne inde. Bez čelovky a telefónu by sme dorazili asi do Grónska.

Na druhý deň sme to chceli absolvovať znovu hneď ráno, aby sme sa opäť vyhli ľuďom, no kým sme sa zobudili a dali do poriadku, bolo tam nastúpených ďalších desať ľudí. Ale hlavným dôvodom nášho zbrzdenia bola svalovica z predošlej nočnej prechádzky. To nás motivovalo k nápadu, že na miesto pošleme len dron. Výrobca tvrdí, že má dosah do päť kilometrov. Podarilo sa nám urobiť zábery z parkoviska. Bola to ohromná radosť, pretože sme nemuseli opäť absolvovať cestu unavenými nohami.

Keď nám došla voda, zamierili sme do obchodu pre ďalšie zásoby. Veď potrebujeme zaliať čaj , polievku a čo je hlavné: treba niečim zapiť gin. V obchode sme dostali od predavačky intenzívny výsmech, že zbytočne kupujeme drahú (najlacnejšiu) vodu, keď sa môžeme napiť z každej rieky na Islande. Mala pravdu. Pili sme ju skoro cele dva týždne a nič nám nebolo. Vraj pitnej vody je na Islande 95% ( jeden vodný zdroj nie je pitný z celého Islandu).

Najkrajším sa nám zdal byť juh Islandu. Celé to pobrežie bolo nádherné. Dokonca nám prialo aj počasie. Ak sa u nás povie aprilové počasie, tak to je s porovnaním tu na Islande nič. Zažili sme totiž, že bolo schopné meniť sa každých desať minút. Vietor, mrholenie, silný dážď, slnko, krúpy, orkán a zase dokola. Na severe Islandu to vyzeralo celé ako mesačná krajina. Čierne kamene a obrovské rovné plochy. Úplný Mars. Mali sme šťastie, keď sme kde-tu stretli nejaké auto.

Počas cesty na Islande nás fascinovali minimestá. Jeden dom, vedľa domu kostol, vedľa kostola osem hrobov (asi rodina), tri ovce, jedno auto a máte vlastné mesto. Ak chcete ísť susedovi na návštevu, treba natankovať. Mali sme pripravený dlhý zoznam miest, ktoré sme plánovali navštíviť, a nejak nám vypadlo, že by sme radi videli polárnu žiaru. Počas jedného večera išiel Šule na cigu a pozerá, že aký dlhý divný mrak. Vtedy mu napadlo, že to môže byť  polárna žiara. Zobrali sme teda foťáky, a fotili dlhý slíž na oblohe. Ten šedý mrak bol na fotke zelený. Po chvíli sa úplne rozplynul, a z druhej strany sa objavila ona. Pani žiara. Bolo to vskutku úchvatné. Čo sa týka prírody, v živote sme nič krajšie nevideli. Nádherné niekoľko minútové divadlo. Videli sme všetky odtiene od zelenej až po fialovú.

Celú dobu nás pokúšala nálepka na našom pojazdnom hoteli: NIE JE POVOLENE ÍSŤ S TÝMTO AUTOM PO CESTE F249. Jasné, že sme to museli vyskúšať. Na začiatku tej cesty boli asi 2 odstavené auta. Možno pre výstrahu. Lenže to predsa chlapcov zo Slovenska nemôže odradiť. Pokračovali sme teda ďalej. Prešli sme asi tri menšie potoky, a potom sa objavil ďalší, väčší. Zastavili sme a asi 15 minút rozmýšľali, či to dáme, ale zozadu nás predbehol autobus s vysmiatym vodičom. Povedal nám, že s Vitarou sa nemusíme ničoho báť. Riskli sme to a prešli. Ale musíme priznať, že zadky sme mali celkom zovreté. Báli sme sa totiž, že by sme museli zavolať majiteľovi auta, aby pre nás prišiel 50 kilometrov z Reykjaviku a odtiahol nás. A to si nechceme ani predstaviť tú pokutu, ktorú by sme platili. Pretože všetko na Islande je drahé.

Thorsmork River Crossing 2012-2013

Napríklad za pivo dáš 9euro. Fajčiť sa teda naozaj neoplatí, pretože 50 euro za 5 krabičiek nie je máło. A ak sa chcete ísť náhodou najesť vo dvojici a láka vás kombinácia hamburger + pivo, nachystajte si 80 euro. My sme zvoli cestu lowbudget. Teda chceli sme zvoliť, ale aj napriek nonstop jedeniu tuniakov, cestovín a iných „lacných” potravin, to stále nebol lowbudget výlet. Každý zahučal okolo 2000 euro. Len samotné auto aj s poistením nás na dva týždne vyšlo 1200 euro.

Ďalšia kapitola, ktorá stojí za zmienku je hygiena. Už po piatich dňoch cestovania sme sa začali cítiť. Jedinou záchranou bol dezodorant. Lenže čuchové bunky sa nedajú klamať donekonečna.  Boli sme teda nútení hľadať sprchu, alebo ich horúcu vodu z podzemia – takzvané celoročné nádržky s horúcou vodou, kde sa môžeš zadarmo ohriať a hodiť vysnívanú sprchu. Super pocit okúpať sa po týždni. Každý deň sme hľadali špeciálne miesto na prespanie. Nemohli sme sa odparkovať pri hlavnej ceste a tam kempovať. Našťastie sme vždy narazili na nejaký zašitý kút. V malom mestečku Drangsnes, kde mali aj tu super vírivku a sprchu zadara, sme odstavili auto na otvorenom parkovisku. Pozerali sme, či je niekto niekde a či to bude dobre miesto na spánok.

Navarili sme si obľúbené cestoviny s tuniakom – ako už bolo zvykom asi desiaty deň, a pomaly sme hľadali polohu na spánok. Po zatvorení jedného oka, ako z hororoveho filmu sa k nám priblížila chodiaca baterka a zaklopala na sklo so slovami, že za prespanie na tomto mieste sa platí 10 euro. Skutočný horor. Žiadnu hotovosť sme pri sebe nemali. Spýtali sme sa ho, či sad á platiť kartou. Mysleli sme, že s hororovým výpalníkom vyjebabreme, a on vytiahol z vačku terminál. Ale bol milý, a po zaplatení nám povedal, že dnes v noci má extrémne fúkať, tak keď chceme, môžeme prespať uňho v kempe na záchodoch. Vzhľadom na to, že sme desať dní spali v aute, potešili sme sa myšlienke nadštandardného spánku. Elektrika, teplo – čo viac si priať?

Odporúčame vám kúpiť si redukciu na plynovú bombu, pokiaľ máte v pláne dávať si podobný trip ako my. Verte , že po premrznutom dni a chladnej noci si budete chcieť ráno urobiť polievku alebo aspoň teplý čaj.

Autori textu a fotografii: Martin Kubečka a Martin „šule“ Schulte

Odporúčame

aplikacie Rádia Expres