Majo Staráček

Rádio pre mňa znamená: Iný svet. Zábavnejší, krajší, bezstarostnejší. Nechodím do práce, chodím do rádia. A hlavne je to miesto, kde som spoznal svoju manželku Majku.
Voľný čas trávim: V pracovni, na záhrade, pri seriáloch.
Hudba, ktorú môžem: Viac elektroniku ako rock, hlavne Depeche Mode.
Film, ktorý si pozriem aj po x-tý raz: Zoznámte sa, Joe Black; Pelíšky; Krstný otec; Škola základ života; Černí baroni; Copak je to za vojáka
Jedlo, ktoré varím najradšej: Varím málo a keď, tak rád experimentujem. A ak si vzápätí recept nezapíšem, už ho nikdy neviem zopakovať :)
Miesto, na ktoré sa s radosťou vraciam: Do rodnej Žiliny.
Miesto, ktoré chcem ešte objaviť: Maldivy, keď o nich tak všetci básnia :)
Zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem: Výlet do New Yorku, to mesto ma dostalo! A asi aj to, keď som si počas potápania v Egypte zranil na koraloch chrbát a posádka lode bola v absolútnej panike, lebo zo mňa tieklo toľko krvi, akoby ma napadol žralok.
Doteraz neprezradené tajomstvo: Milujem pravidlá a rád ich vytváram. Neznášam, keď niečo nemá systém.
Darček, na ktorý stále čakám: Pilotná licencia na jednomotorové lietadlo, vodičák na motorku, „lodičák“..a bicie! (update: vodičák na motorku som v lete 2020 urobil)
Trapas, na ktorý sa snažím zabudnúť: Ako som v rádiu, kde som začínal, nechtiac pustil 100-ročnej pani v relácii Hráme jubilantom pieseň od Ivana Krajíčka – Mama. Text sa začína slovami, na ktoré už nezabudnem: „Zvony nás privolali sem, zvony, kalichy chryzantém, zvesťou, že umiera mama.“ ..Snáď mi to ona a jej príbuzní odpustili…