3.5 / 5
19/06/2016

V cudzom meste


Bývam v cudzom meste, plnom cudzích ľudí…pohmkával som si túto pesničku od Jany Kirschner v momente, keď som sa ocitol po Bordeaux a Lille v ďalšom cudzom meste, tentoraz v Saint-Étienne. Cesta vlakom zo severu Francúzska do Lyonu trvala tri a pol hodiny a s prestupom ešte ďalších tridsať minút do cieľa. Zmena miesta ešte neznamená zmenu počasia, takže ma privítal už tradičný lejak. Pekná malá stanička na mňa, bez urážky, pôsobila tak, že som práve pricestoval do zapadákova. A nebol som ďaleko od pravdy. Pár policajtov, pár Angličanov, ktorí sa rozpŕchli do svojich hotelov a dôchodcovia, ktorí sa zrejme len skrývali pred dažďom. A jedna teta za sklom v búdke s nápisom Informácie. Keď som na ňu prehovoril po anglicky, naznačila, že si moc nepokecáme a to bola jediná dôležitá informácia, ktorú som od nej dostal. Tak som jej na to sklo prilepil papier s názvom a adresou hotela a ona mi na oplátku poslala takýto zamilovaný lístoček:

1

A tým sa naša komunikácia definitívne skončila. Na vedľajšej budove autobusovej stanice bolo vo všetkých možných jazykoch napísané slovo vitajte, dokonca nechýbalo ani VITAJTE, no slovenčinou som vnútri uspel rovnako ako s angličtinou. Ochotná a zhovorčivá pani mi plynulou francúzštinou vysvetľovala najlepšiu možnú cestu, horlivo gestikulovala a používala všetky môže výrazové pomôcky (nebolo ťažké pochopiť, že keď ukazovákom a prostredníkom prepletá po stole, znamená to ísť pešo). Vždy keď sa jej zdalo, že nerozumiem, zdôrazňovala svoje slová spomalenými grimasami a výrazným otváraním úst. Prekvapujúco mi to s prekladom z francúzštiny nijako špeciálne nepomohlo. Po desiatich minútach sme sa dopracovali k tomu, že potrebujem autobus 105 alebo 107. To som si teda moc nepolepšil. Ale aspoň som dostal brožúrky s jazdnými plánmi.

2

Moje vytúžené linky 105 a 107 jazdia v priemere raz za dve hodiny a zastávku som vo vytrvalom daždi aj tak nenašiel. Jedinou spásou zostal taxík, to mi mohlo napadnúť už skôr. Neďaleko stanice stáli dve autá a šoféri sa už zdiaľky chystali na zmoknutú korisť s veľkým kufrom. Ich optimizmus razom vyprchal, keď som im ukázal adresu hotela. Z ničoho nič vraj boli obsadení. Kurnik šopa, kde to bývam, v nejakej bojovej zóne?!

3

V Lille mi v rovnakej situácii pomohol zázrak. Na ulici zastavilo neznáme auto a cudzia žena ma nezištne zaviezla až pred hotel. Bez nej by som ho nemal šancu nájsť. Pochopiteľne aj ona vedela len po francúzsky, takže jediné, čo som sa dozvedel bolo, že sa volá Jessica. Idem sa niekde skryť a budem čakať na nejakú Jessicu. Bývam v cudzom meste, plnom cudzích ľudí…a dnes spím na stanici.

aplikacie Rádia Expres