4.0 / 5
06/05/2016

Najhorší gastronomický zážitok a Bisquit Debouché


Lietadlo som ešte cestou na hokejové majstrovstvá sveta nikdy nezmeškal. Vlak už druhýkrát. Premiérovo pri premiérovej účasti v roku 2001, keď si na priechode Bratislava – Berg colníci (áno, colníci) práve menili službu a nechali ma takmer hodinu čakať na hraniciach. Taxikár navyše vo Viedni nevedel nájsť stanicu (nie, navigácie neboli), takže vlak do Norimbergu bol dávno preč. Medzitým sme sa stihli stať majstrami sveta, no mne tie rakúske vlaky robia stále problémy. Včera mi jeden ušiel len preto, že u našich susedov nebol obyčajný deň, ale sviatok. Keď som si na malej staničke vo Wolfsthali kupoval lístok, cítil som ako sa niečo veľké za mojím chrbtom zlovestne pohlo a o pár sekúnd mi vlak ukazoval koncové svetlá. Ďalší išiel o vyše hodinu, takže ďakujem ocinovi za to, že svoj Renault Thalia premenil na Renault F1 a do Schwechatu ma priviezol načas. Aj tak som ešte na letisku stál hodinu v rade a potom ďalšiu hodinu raňajkoval skromný hemendex s kávou za neskromných 12 eur.

Neskôr som zistil, že to boli dobre investované peniaze. V lietadle ruskej spoločnosti som totiž zažil najhorší gastronomický zážitok v živote. Na elektronickej letenke síce bolo napísané, že sa podáva studené jedlo, no toto bolo skôr studené ako jedlo. V plaste zabalená suchá žemľa skrývala asi 2 centimetre hrubý kúsok šunky neidentifikovateľnej farby a vône. Pod ňou bol nie príliš rozotretý mäkký syr, tuším s chrenovou príchuťou. Keby sa dalo otvoriť okno… Zjedol som to, lebo som netušil kedy, kde a čo budem jesť najbližšie. A navyše všetci okolo mňa sa tvárili že jedia kaviár, tak som nechcel trhať partiu. Káva chutila ako Bisquit Debouché a keďže ani núdzový východ sa nedal otvoriť, čom som mal robiť, vypil som ju.

Po prílete do Petrohradu som sa rovno z letiska presunul na štadión, kde  trénovali naši hokejisti a na hotel som sa dostal až neskoro večer. Až vtedy som si uvedomil, že hnusná lietadlová žemľa bolo to posledné, čo som mal v ústach, takže to chcelo teplú večeru. Neviem prečo som si z ponuky reštaurácie, ktorá vyzerala ako ruský „mekáč“ vybral palacinku s hrdým názvom Italiano, no keď som to prekvapenie na tanieri rozbalil, niečo mi to pripomínalo.  Asi 2 centimetre hrubá šunka neidentifikovateľnej farby a vône, tentoraz nakrájaná na kocky. A k tomu káva. Ochutnávam, nechávam pôsobiť na jazyku a je to tam. Bisquit Debouché! A správne šambrovaný.

aplikacie Rádia Expres