5.0 / 5
13/01/2016

Slovák šéfuje fínskej firme v Thajsku


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme! Každú stredu v premiére (repríza v sobotu) Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk.

Branislav Baláž, generálny riaditeľ KONE v Thajsku

Branislav Baláž pochádza z Trnavy. Študoval na Slovenskej technickej univerzite v Trnave, na Katedre materiálového inžinierstva, špecializácia tvárnenia kovov. Diplom dostal 17. novembra 1989. Potom pracoval vo firme v Trnave, ktorá vyrábala počítače a faxy. Neskôr pracoval pre jednu japonskú firmu, ktorá vyrábala spotrebiče. V roku 1998 menil prácu a začal pracovať pre jednu americkú firmu. Ale nevydržal tam dlho a po dvoch mesiacoch sa dostal do Prahy ako šéf marketingu inej spoločnosti. Tam sa zdržal štyri roky, a potom z tej istej firmy odišiel na dva roky do Moskvy. Neskôr sa opäť vrátil do Prahy, odkiaľ ho vyslali na rok na Ukrajinu. Od roku 2006 však pracuje pre známu firmu KONE, kde je už 9 rokov. Momentálne žije už 4,5 roka v Thajsku, v Bangkoku, kde pracuje ako generálny riaditeľ fínskej firmy, ktorá vyrába výťahy a eskalátory. Má zodpovednosť za celé Thajsko, Barmu, Kambodžu, Laos, Filipíny a Vietnam.

Oli: Ako ste sa dostali k práci pre túto svetoznámu firmu na výrobu výťahov?

Branislav: Keď som sa vracal z Ukrajiny, kde som pracoval pre firmu, ktorá vyrába a predáva pneumatiky, prišiel som do Prahy. Tam ma oslovila jedna headhunterská firma. Po piatich rokoch v Prahe (2006-2011) pre KONE som potom dostal ponuku odísť do Thajska.

Oli: Thajsko je úplne iná krajina ako Slovensko, Česko, ale aj ako Ukrajina či Moskva. Ako ste vnímali zmenu?

Branislav: Čítal som veľa o Thajsku ešte pred príchodom, a potom som  mal aj po príchode multikultúrny tréning. Ale ešte aj teraz po 4,5 roku niektorým veciam nerozumiem. Oni napríklad radi preferujú viac svoju pohodu ako nátlak a stres. Je jedno, pre akú firmu pracujú, či lokálnu alebo medzinárodnú. Pre nich je dôležitá rodina a mať pohodu a  šťastie. Thajská vláda má teraz taký program, že chce vrátiť šťastie svojim ľuďom. Nie ekonomická prosperita, nie veľké nárasty v HDP, ale vrátiť šťastie svojim ľuďom. Samozrejme, že za tým stojí veľa ekonomických vecí, pretože keď ľudia dobre zarábajú, sú šťastní.

Oli: Ako sa to prejavuje?

Branislav: V Thajsku je teraz pri moci vojenská vláda, po prevrate v máji 2014. Je tam teraz skôr vláda jedného človeka, nie jednej strany. Nie je tam funkčný parlament ani žiadny legislatívny orgán, ktorý by vytváral zákony. Sú tam len nominovaní ľudia. Politická situácia je veľmi stabilná, ale nikam sa to nevyvíja. Samozrejme, svet tlačí na to, aby sa zmenil systém, aby bola demokracia a aby boli voľby, ale môj názor, je že tam musia prísť veľmi veľké štrukturálne zmeny. Ale teda vláda sa snaží vytvoriť podmienky pre firmy, ktoré sú, a je jedno či sú štátne alebo súkromné, aby mohli zamestnanci viac zarábať a aby neboli pod veľkým tlakom. Aby nerobili 10-12 hodín denne, ale napríklad len osem a mohli sa venovať rodinám.

Oli: To je situácia v Thajsku a ako vyzerá Vaša práca vo firme?

Branislav: Mojou úlohou je pracovať s ľuďmi, aby mali dobré podmienky na prácu a aby boli kompetentní na to čo robia. Začína sa to vyhľadávaním takýchto ľudí, priviesť ich do firmy, vyvíjať ich a aby mohli podávať dobré výkony. A aby boli aj šťastní. Samozrejme, my máme určitú stratégiu, ktorá je globálna. Ale stratégia globálne – konaj lokálne. Takže my veľa vecí z globálnej stratégie implementujeme na lokálnu úroveň a snažíme sa vytiahnuť z toho trhu čo najviac ako sa dá.

Oli: Ale okrem vyhľadávania ľudí predpokladám, že aj dohadujete veľké biznisy.

Branislav: To áno, v tej finálnej fáze, keď sa rozhoduje o tom, či zákazník od nás kúpi to riešenie alebo nekúpi, tak sa ako generálny riaditeľ zúčastňujem na rokovaniach. Predstavujeme tam riešenie a cenovú ponuku. Ale v Thajsku sa robí veľmi biznis na osobných vzťahoch. Vzťahy medzi ľuďmi sú veľmi dôležité.

Oli: Na Slovensku sa kritizujú “kamarátske biznisy” a v Thajsku si na tom zakladajú?

Branislav: Všetko má svoje plusy a mínusy. Ten vzťah je veľmi dôležitý, ale v konečnej fáze je dôležitá cena a riešenie pre zákazníka. Ale keď nemáte ten vzťah, tak sa ani k predloženiu ponuky nedostanete.

Oli: Ako vznikajú takéto obchodno-osobné vzťahy?

Branislav: Rôzne obchodné komory organizujú veľa sociálnych eventov, rovnako aj ambasády a tam sa získavajú kontakty. Jeden pozná druhého a už sa tie kontakty odovzdávajú. A potom šport. V Thajsku sa hrá veľmi často golf a tenis.

Oli: Pri golfe sa dohaduje biznis. Viete hrať golf?

Branislav: Musel som sa naučiť. (smiech) Začal som hrať golf v Thajsku, pretože som prišiel k zákazníkovi, ktorý mi povedal, že super, mám dobrú ponuku, ale opýtal sa ma či viem hrať golf. No nehrám. Hrával som dlhé roky futbal, ale ten tam populárny nie je. tak som začal pomaličky hrať a zistil som, že ani nejde o to, ako človek dobre hrá, ale že tam je a 4-5 hodín strávi s tým človekom, pritom v kancelárii mám na to maximálne hodinu a pol.

Oli: Vaša firma vyrába výťahy a eskalátory. Máme trendy aj pri výťahoch?

Branislav: Naša firma je jedna z najinovatívnejších firiem na svete. Podľa rebríčka Forbes patríme na 37. priečku najinovatívnejších firiem na svete. Ten vývoj pri výťahoch je. Ale ľudia to nevidia. Jasné, že človek vidí len tlačidlo, ako sa dostať hore a dole a viac nerieši. Ale sú trendy v riadení výťahu, v lanách – sú rôzne materiály, ktoré sa začínajú používať, nielen oceľové laná.

Oli: Ide aj o dizajn? Tie výťahy sa menia?

Branislav: Áno, jedna časť je technologická a potom dizajn. Ten je teraz veľmi preferovaný. Hlavne v týchto ázijských krajinách, kde ľudia dbajú na to, a by všetko bolo iné ako u ich susedov.

Oli: Kto sú Vaši klienti? Len developeri?

Branislav: Máme riešenie pre všetky segmenty tohto trhu. Najväčší segment trhu v celej juhovýchodnej Ázii je rezidenčný. To tvorí v niektorých  krajinách až 65% celého trhu. Filipíny to isté, aj Vietnam. Ten boom je obrovský. Ľudia sa sťahujú z vidieka do väčších miest. Je tam veľký tlak na byty. Ale zem je veľmi drahá, takže jediná možnosť je stavať domy do výšky. A výškové budovy v Ázii sú veľmi preferované. V Thajsku je 26-poschodový dom nízko podlažná budova. Stredná budova začína okolo 35 až 40 poschodí a výšková budova má okolo 65 až 70 poschodí.

No a máme aj tých privátnych zákazníkov. V Thajsku sú veľké sociálne rozdiely. Buď je veľká skupina ľudí, ktorá zarába neskutočne veľa peňazí alebo sú neskutočne chudobní. A tí bohatí majú obrovské paláce a v nich majú výťahy. A nie jeden, aj dva – tri. Jeden majú v prízemí, druhý pre služobníctvo, pretože pre nich je normálne mať slúžky. Jedna sa stará o dieťa, ďalšia o nákupy a varenie.

Oli: Ako vnímate svoju prácu? Máte ju rád?

Branislav: Veľmi. Mám rád, keď môžem pracovať s ľuďmi. Keď vidím, ako sa tí ľudia u nás vyvíjajú. Vzdelávací systém v Thajsku je veľmi neefektívny, takže keď niekoho vezmete do firmy, tak musíte začať úplne od začiatku. A keď vidím, ako niektorí postupujú, menia pozície alebo idú rovno do našej globálnej štruktúry, tak je to pre mňa veľké zadosťučinenie. Že sa oplatí investovať do ľudí.

Oli: A to je presne, dovolím si tvrdiť, problém aj na Slovensku. Absolventi sa sťažujú, že ich bez skúseností nechcú prijať do zamestnania. Naopak firmy hovoria o absolventoch bez skúseností a chcú, aby mali niekoľkoročnú prax. Ako to riešite u Vás vo firme?

Branislav: Záleží na tom, o akú pozíciu ide. Ale ja sa nepozerám na vzdelanie, ale dôležitý je prístup toho človeka. Ako sa správa na pohovore, ako komunikuje, či sa chce učiť a akú energiu vyžaruje. Myslím si, že človek sa naučí všetko. Lebo keď chce, tak sa to naučí. Keď je mladý a nemá skúsenosti, ale má drive, tak si myslím, že treba takéhoto človeka zobrať do firmy. Naučí sa to a bude to robiť dobre. Sú ale pozície, na ktoré treba odborné znalosti. Ale máme aj vlastné tréningové centrum, takže si ich sami vychovávame.

Branislav Baláž v Rádiu Expres

Oli: Aká je stratégia Vášho “šéfovania”? Tiež sa nejakým spôsobom vzdelávate?

Branislav: Máme vo firme naše vzdelávacie programy. Ale ja tiež veľa čítam. Často sa rozprávam s kolegami, ale napríklad aj s mojim šéfom. Navzájom si dávame feedback, aby sme sa naučili čo sa robí niekde inak a ako by sme to vedeli aplikovať na moju prácu. Ja to volám 70-20-10: 10% dostanete na školeniach, 20% je koučing/mentoring a 70% je on job, čiže sa všetko naučíte v reálnom živote a v práci.

4_branislav

Oli: Na Slovensko Vás ešte nevolali ako manažéra s dlhoročnými skúsenosťami?

Branislav: Zatiaľ nie. Ale ten svet firiem je na Slovensku a Česku taký, že väčšina firiem má centrálu v Prahe. A keď som bol v Prahe, tak som bol v tejto firme zodpovedný za Česko aj Slovensko. Pretože mať dva manažmenty v tak malých krajinách je veľmi drahé.

Oli: Už dávnejšie sa otvorila diskusia na Slovensku o tom, ako motivovať Slovákov zo zahraničia, aby sa vrátili domov. A štát plánuje dávať desaťtisíce za návrat.

Branislav: Nechcem veľmi hovoriť o politike. Ale myslím si, že im nemajú čo ponúknuť. Peniaze budú motivovať ľudí veľmi krátko. Len keď sa bavíme o zvyšovaní platov. Zvýšite zamestnancovi o 50%, on si na to za pol roka zvykne, ale keď tu prácu nemá rád, že ho nenapĺňa, tak zase bude hľadať niečo iné. V prvom rade musí byť človek motivovaný, aby tú prácu chcel robiť, aby ho to bavilo a aby cítil podporu či už od šéfa alebo kolegov či podriadených. Aby mu tá práca dávala zmysel. A s tým, samozrejme, súvisí aj adekvátna odmena, ktorá je na úrovni trhu. Ale ja poznám firmy a naša je tiež taká, že máme veľmi nízke percento dobrovoľného odchodu ľudí z firmy. Neplatíme pritom špičkovo v tej oblasti, ale ľudia majú radi tú firmu majú radi produkty, kolegov a kultúru tej firmy a to je dôležité. V tom kompenzačnom balíčku sú peniaze len jednou časťou. Sú tam ďalšie veci – tréningy, rozvoj osobnosti, jazykové kurzy. A to si ľudia vždy zoberú so sebou a tam je nevyčísliteľná hodnota.

Oli: Žili ste vo viacerých krajinách, môžete porovnávať, kde bolo možno najlepšie?

Branislav: Jednoznačne teraz Thajsko. Nielen čo sa týka profesionálneho života, ale aj osobného. Ale dobre bolo aj v Prahe. Len keď sme prišli do Bangkoku, tak moje deti mali 3 a pol roka a 5 a pol roka a teraz sa tam cítia ako doma. Žijú v multikultúrnom prostredí. Žijeme v takom rezorte, kde bývajú zahraniční expati. Je tam americká škola, obchodné centrum, nemocnica a športoviská. A pre deti je prirodzené byť s černochom, s Indom, s Rusmi a Austrálčanmi. Oni to neriešia a sú to ľudia takí ako my. Takže tieto multikultúrne veci majú dobre zvládnuté a viem, že to im zostane na celý život. Že nie je rozdiel v človeku ako vyzerá, ale aký je človek vo vnútri. A to je myslím obrovský benefit.

Foto: Archív Branislav Baláž

#olidzupi

aplikacie Rádia Expres