3.5 / 5
28/01/2016

Slovák predáva v Južnej Kórei trdelníky


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme! Každú stredu v premiére (repríza v sobotu) Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk.

Michal Dutko, asistent na veľvyslanectve a prevádzkovateľ cukrárne

Michal Dutko sa narodil v Topoľčanoch, ale žil aj v Humennom a Bratislave. Počas strednej školy, keď mal 16 rokov, odišiel na rok do školy v New Jersey, USA, aby sa zdokonalil v angličtine. Práve tam mal spolužiakov z Číny, ktorí ho motivovali, aby sa naučil aj čínsky jazyk. Chcel študovať sinológiu – odbor, ktorý sa zaoberá jazykom, literatúrou, kultúrou a politicko-ekonomickými dejinami Číny. Ale na prvýkrát ho nevzali, tak od roku 2004 tri roky študoval fyziku na „Matfyze“ v Bratislave. Na druhý pokus ho v roku 2006 prijali na Filozofickú fakultu v Bratislave, odbor sinológia. Hneď po prvom ročníku dostal za študijné výsledky od čínskej vlády štipendium na ročné štúdium čínskeho jazyka v Číne. Po roku sa síce vrátil na Slovensko, ale v Číne sa mu páčilo natoľko, že tam odišiel po roku na Slovensku opäť. Študoval v meste Qingdao blízko Južnej Kórey, kde sa skamarátil s mnohými Kórejčanmi a privoňal ku kórejskej kultúre. Po úspešnom ukončení odboru sinológie odišiel na kórejské vládne štipendium študovať do Južnej Kórey.

Momentálne žije v Soule a pracuje ako asistent na veľvyslanectve SR. Zároveň prevádzkuje cukráreň TRDLO, v ktorej vyrábajú a predávajú známe trdelníky.

Oli: Po tom, ako si študoval v Číne, aké boli začiatky v Južnej Kórei?

Michal: V roku 2010 som tam išiel najprv na semester, aby som sa zdokonalil v kórejčine. V roku 2011 som sa uchádzal o štipendium od kórejskej vlády. Keďže som už mal základy jazyka a kultúry, to mi pomohlo a štipendium som nakoniec získal. Popri štúdiu som bol v kontakte aj so slovenskou ambasádou a vypomáhal som pri rôznych akciách. Neskôr som využil ponuku robiť na polovičný úväzok asistenta veľvyslanca. Nakoľko som bol dlhodobo v krajine, vedel anglicky, čínsky, kórejsky a poznal miestnu kultúru, bola ponuka výhodná pre obe strany. Preto už štvrtý rok pracujem aj na veľvyslanectve Slovenskej republiky v Soule.

michal2

Oli: Ako Ti popri štúdiu a práci na veľvyslanectve napadlo, že budeš robiť v Kórei trdelníky?

Michal: Špekuloval som nad tým, ako priblížiť Slovensko ľuďom v Kórei. Praha, a teda Česká republika je tu známa, pretože Kórejčania natáčali v Prahe rôzne telenovely. Slovensko žiaľ až tak nepoznali, preto som hľadal produkt, vďaka ktorému by som dokázal spropagovať aj našu krajinu. Spolu s kamarátom z Česka, ktorého som stretol v škole, sme si všimli, že Ázijčania na Slovensku alebo v Česku obľubujú trdelník. Vždy boli dlhé rady pri stánkoch s trdelníkmi tvorené najmä aziatmi. Dokonca, Kórejčania veľmi radi píšu blogy o cestovaní a jedle. Zistili sme, že mnohí písali o trdelníkoch, aké by to bolo super, keby ich mali aj v Kórei. Tak sme začali zháňať kapitál, aby sme sa do toho pustili.

11070422_1642002612687904_8005061924550033621_o

Oli: Výroba trdelníka však nie je úplne taká jednoduchá.

Michal: Išiel som na Záhorie, za jedným majstrom, ktorý doma v garáži vyrábal pece na trdelníky. Jednu som si objednal, kúpil a priniesol so sebou do Kórey. To boli tak dva roky dozadu.

Oli: A čo recept?

Michal: Recept sme mali priamo zo Skalice ale bol to systém pokus – omyl. Dôležité bolo nájsť ten správny pomer lokálnych surovín. Tu je iná múka aj kvasnice a všetko sa úplne inak správalo. Sú tu rôzne druhy múk a kým sme zistili, ktorá múka je aká, tak to trvalo. Maslo je nielen iné ako doma, ale aj extrémne drahé. Skoro všetko sa tu dá zohnať bez problémov až na živé kvasnice. Používame instantné a naučili sme sa ich používať tak, aby cesto dobre vykvasilo, a aby sa netrhalo. Aby sme sa to správne naučili vyrobiť a upiecť, zúčastnili sme sa na rôznych festivaloch a akciách, počas ktorých sme to všetko vylaďovali. Samozrejme aj tak, aby to chutilo aj Kórejčanom. Až sme to doladili do takej miery, že sme si povedali, že je správny čas otvoriť si vlastný obchodík, ktorý bude otvorený pravidelne. Ten zároveň reprezentuje aj kultúru Slovenska a Česka. Výber tvoria okrem koláčov a káv aj knihy v angličtine od slovenských a českých autorov respektíve propagačné materiály na cestovanie po oboch krajinách. Snažili sme sa dostať aj do lokálnych médií a dostať sa do povedomia domácich.

12491774_1710784679143030_4241930074914950472_o

Oli: Aké boli začiatky v podnikaní? Praje Južná Kórea mladým podnikateľom zo zahraničia?

Michal: Kórea si veľmi starostlivo chráni svoj pracovný trh. Na to, aby cudzinec mohol začal legálne podnikať, musí tu investovať minimálne 300-tisíc dolárov. Táto investícia slúži na to, aby získal povolenie na podnikanie. Niečo ako u nás živnostenský list alebo založenie si s.r.o. Keďže ako študenti sme tieto prostriedky nemali, hľadali sme preto alternatívu, ktorú sme našli tým, že sme si  založili firmu v Hongkongu, čo nás vyšlo necelých 3000 eur aj s letenkami. Po dohode sme začali spolupracovať s kórejským partnerom, ktorý nám prepožičal svoje meno, aby sme nemuseli preinvestovať spomínanú sumu.

Oli: A čo poloha? Ste na lukratívnom mieste v Soule?

Michal: Pokiaľ sa jedná o dobrú lokalitu aj to ide veľmi do peňazí. Tu funguje systém záloh. Ak sme si chceli prenajať nehnuteľnosť (25 m²), museli sme zložiť nie len zálohu 20 tisíc dolárov, ale zaplatiť aj nevratné odstupné predošlému majiteľovi alebo prenajímateľovi. Ide o akési odstupné za jeho klientelu, ktorú si medzičasom vybudoval, bez ohľadu na to, aký druh biznisu na tom mieste bol. Nás to vyšlo “len” 10-tisíc dolárov, že nám dané miesto uvoľnil. Posunúť sa o sto metrov ďalej, suma mohla byť kľudne trojnásobná. Nachádzame sa medzi štyrmi známymi univerzitami v Kórei, takže poloha je taký kompromis. Domáci majú začiatky podnikania  o dosť jednoduchšie. Ale je to urobené schválne, zrejme kvôli čínskym „podnikateľom“- špekulantom, aby im skomplikovali zisk povolenia k pobytu.

Oli: Aké príchute trdelníkov máte v ponuke?

Michal: Snažili sme sa neísť s kožou na trh iba so známymi príchuťami. Snažili sme sa byť kreatívni a rozšírili sme ponuku o trdelníky s nutelou posypané dúhovými cukrovinkami alebo arašidové maslo s čokoládovými kúskami, kokosové, orieškové, so sušenými hrozienkami. V ponuke máme aj mandľové alebo s vlašskými orechmi. Vyrábame si aj vlastný slivkový lekvár, takže máme trdelník so slivkovým lekvárom, ktorý je môj obľúbený. Fantázii sa medze nekladú a preto treba zostať kreatívny.

12418991_1711088702445961_3960216333418377598_o

Oli: A lekvár je navrchu alebo vo vnútri?

Michal: Keď je to u nás v cukrárni, dávame ho navrch. Ľudia dostanú vidličky aj set plastových rukavíc, aby sa nezamazali, lebo Kórejčania nie sú zvyknutí oblizovať si prsty. A keď sme na festivale, tak lekvár natierame zvnútra, aby sa ľudia príliš nezašpinili.

michalgeorge

Oli: Uvažuješ o návrate na Slovensko?

Michal: Ja mám rád Slovensko ako takú turistickú destináciu. V podstate žiť mimo, ale potom prísť na mesiac – dva a poriadne si to užiť v kruhu rodiny a kamarátov, aj čo sa týka jedla. Ale keďže pracujem na našej ambasáde, tak to Slovensko mi je bližšie.  A uvariť si tiež viem to, na čo mám chuť.

Oli: Aké sú Tvoje ďalšie plány? Chceš ostať žiť v Kórei alebo pokračovať ďalej v cestovaní?

Michal: Chcel by som cestovať. Láka ma aj Japonsko, žil som v Amerike, v Číne, tak by som chcel byť taký nomád, že cestovať a vyskúšať si aj život na Taiwane alebo niekde inde. V Kórei je bezpečný život a je to čistá krajina, ale je tu hektický život.

Foto: Archív Michal Dutko
Viac info

#olidzupi

aplikacie Rádia Expres