Cestou po schodoch, po schodoch…

Málo jedla a veľa schodov. Pod týmto heslom sa s pokojným svedomím po návrate domov postavím na váhu. Pred odchodom do Nemecka ručička drzo atakovala hranicu začínajúcu osmičkou, no teraz budem určite v bezpečných sedmičkových hodnotách. Nedržím žiadnu diétu, lenže to čo v tejto klobáskovej krajine zjem, všetko vybehám. Po schodoch. V nemčine sa schody povedia Die Treppen a v prípade schodov v kolínskej aréne je úplne namieste slovenský výraz trepať sa. Organizátori šampionátu totiž umiestnili tlačové stredisko do hlbokého suterénu, kde to s obrovským potrubím nad hlavou vyzerá ako v kotolni. Práve odtiaľ vyrážame s kolegami pravidelne na novinársku tribúnu, ktorá je pre zmenu na 6. poschodí! Takže počítajte so mnou: prvé provizórne schodisko z „kotolne“ – 17 schodov, druhé, ktorým sa vychádza z podzemia – 44, z chodby na tribúnu je to presne 60 a k sedadlu treba v hľadisku zdolať už len zanedbateľných 15 schodov. 17+44+60+15=136. Nie je to jednosmerka, takže krát dva. Počas zápasu sa aj tí lenivejší žurnalisti potrebujú otočiť hore-dole viackrát a keď už násobíme, tak za deň sa hrajú dva zápasy. Pri tisícke prestávam počítať.
Kolínsky dóm láka turistov na vyhliadkovú plošinu vo výške 98 metrov, ale vraj je to len pre zdatnejších turistov, pretože treba zdolať 509 schodov. Psch! Už by som sa ani nezadýchal. V hokejovej hale sa mi to stáva, no nie pre zlú kondičku, ale kvôli fajčiarom. Aj napriek zákazom si niektorí (najmä ruskí) fanúšikovia v útrobách haly drzo zapália a cigaretový dym je cítiť až na tribúny.
Cestou po schodoch, po schodoch, poznávam poschodia – poznám po schodoch, po zvukoch, čo sme to za ľudia…