4.0 / 5
09/12/2015

Slovenka je už 8 rokov vodičkou londýnskeho metra


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme! Každú stredu v premiére (repríza v sobotu) Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk

Michaela Bezdedová-Palmer, vodička metra

Michaela Bezdedová-Palmer sa narodila v Martine. Zo Slovenska odišla pred 20-timi rokmi. V roku 1996 zmaturovala v odbore obchod a podnikanie na strednej škole v Martine. Dostala ponuku práce, kde potrebovala angličtinu a nevedela povedať ani slovo. Tak sa rozhodla, že pôjde do Anglicka pracovať ako aupairka. Poslali ju do Škótska, do Glasgowa, čo bol pre ňu veľmi ťažký začiatok. Časom si našla priateľa, v roku 2000 odišla zo Škótska a presťahovala sa do Londýna. Rok pracovala ako čašníčka, neskôr si našla prácu ako účtovníčka v jednej rodinnej firme. Chcela však niečo iné, tak si v novinách našla prácu pre londýnske metro.

Oli: Prečo práve práca v metre?

Michaela: Už som práce účtovníčky mala dosť. V novinách som si našla prácu pre metro ako poskytovanie služieb a informácií zákazníkom. Neskôr som predávala lístky a nakoniec som sa prepracovala na šoférku metra. Bolo to náročné, ale podarilo sa a dostala som tú prácu.

Oli: Čo tomu predchádzalo? Nejaké špeciálne testy, písomné skúšky?

Michaela: Absolvovala som tri kolá. Najprv pohovor a písomné skúšky. Keď som prešla celým tým procesom, tak som mala 6 mesiacov zácvik. Dostala som líniu, ktorá sa volá Piccadilly line, určite poznáte, je to známa hlavná línia, ktorá ide cez celý Londýn. Musela som sa naučiť absolútne všetko. Každú jednu stanicu, bočné cesty, zloženie vlaku, oprava vlaku a podobne. A samozrejme, riadenie vlaku, to všetko ma naučili za 6 mesiacov. Po hlavnej skúške som dostala certifikát, že som oprávnená riadiť vlak.

Oli: Bolo to ťažké?

Michaela: Bolo to náročné, ale môj manžel tiež robí pre metro, bol kedysi aj rušňovodičom, tak ma usmerňoval, pomáhal mi a povzbudzoval. Ale myslím si, že to nebolo až také hrozné. Bolo sa treba pozrieť do kníh, ale keď si človek niečo zaumieni, tak sa to dá.  A ja som tú prácu veľmi chcela, tak mi záležalo, aby som to spravila.

Oli: Bol ten výber práce náhodný z novín alebo ste o tom snívali už dlhšie?

Michaela: Nikdy som o tom neuvažovala, ale je to ironické. Celá moja rodina robí na železnici. Otec je signalista vo Vrútkach, mama kedysi robila údržbu výhybiek a strýko robí rušňovodiča. A keď som sa dostala do metra, tak som videla rôzne práce, ktoré by som mohla robiť. Je tu aj veľa možností pre zamestnancov sa vzdelávať a pokračovať vyššie a vyššie. Tak mi napadlo, že práca rušňovodiča je zaujímavá a musíte sa vždy učiť niečo nové.

Oli: Ako dlho jazdíte metrom?

Michaela: 8 rokov.

Oli: Akých hodnotíte tých 8 rokov?

Michaela: Mám množstvo skúseností a za sebou rôzne príhody a situácie. Našťastie, nič smutné ani vážne sa mi zatiaľ nestalo. Ale stávajú sa rôzne veci. Ľudia nám bežne skáču pod vlaky. Hlavne na Piccadilly, neviem preč, ale sme populárna línia. Niekedy sa stalo, že za tri dni nám skočili pod vlak traja ľudia. Ja som bola vtedy presne za kolegyňou. Ja som mala skôr také, že už som si myslela, že mi ide človek skočiť, ale bol to len sprostý omyl cestujúceho, ktorý stál pri kraji nástupišťa na jednej strane a myslel si, že sa bude rozprávať so známou na druhej strane. Pritom ja idem cez stanicu 45 míľ za hodinu, čo je veľká rýchlosť a keby sa len trošku nahol, tak ho hneď stiahnem. Potom sú smiešne situácie, a tých je veľmi veľa.

Oli: Napríklad?

Michaela: Keď som vychádzala z tunela do jednej frekventovanej stanice, tak sa jedna slečna rozhodla, že mi ukáže poprsie. Vyzliekla sa a odhalila sa, celkom sa bavila, ale keď zistila, že tam nie je muž ale žena, tak sa ešte rozosmiala viac ako ja. Ale kolegovia, muži, sa hnevali, že tam neboli práve oni. (smiech) Ale to je rôzne. To, čo ľudia robia, to sa nedá opísať. To by ste museli vidieť na vlastné oči, čo ľudia dokážu v metre. To je niečo neskutočné, ľudia nerozmýšľajú, keď vojdú do metra, tak my hovoríme, že nechajú mozog pred stanicou. Fungujú na úplne inom princípe.

2

Oli: Ako na Vás vplýva to, že pracujete v podzemí?

Michaela: Je to ťažko opísať. Niektorí šoféri tým trpia, niektorí nie. Niektoré časti metra sú vonku, niektoré v tuneli. Ja napríklad som skôr vždy uprednostnila jazdu v tuneli, lebo keď príliš svieti slnko alebo prší, tak mne sa lepšie jazdí vo vnútri.

Oli: A čo hluk?

Michaela: Neznášam hluk, neznášam, keď ľudia kričia. Ale tiež, keď prídem niekedy z práce a kričím a manžel ma na to upozorňuje. Kričím, akoby som bola vo vlaku. Niekedy mi aj hodinu trvá, kým sa doma po príchode z práce odosobním a upokojím.

Oli: Aká je Vaša pracovná doba?

Michaela: Robím 35 hodín týždenne. Služby môžu byť 4-hodinové alebo 8. Robím päť dní a dva dni sú voľno. Niekedy môžeme robiť aj desať dní vkuse, ale potom mám voľno.

Oli: Viete povedať, aspoň približne, koľko žien pracuje v londýnskom metre?

Michaela: Hmm…každá línia to má iné, ale tých žien je stále málo oproti chlapom. Samozrejme, je nás viac, ako keď som začínala pred ôsmimi rokmi. Čísla stúpajú, ale stále to nie je polovica. Ale v metre neuprednostňujú chlapov pred ženami. Je to veľmi spravodlivé. Keď ste dobrá a vyhovujú kritériá, tak je robota Vaša. Uprednostňujú aj cudzincov, pretože ak ovládate ďalší jazyk, tak je to výhoda.

3

Oli: Aj slovenčina je výhoda?

Michaela: Jasné. Oni v tom vidia iba výhodu. Dohodneme sa s Poliakmi aj Rusmi. Vďaka tomu som pomohla mnohým ľuďom.

Oli: Londýnske metro je štátna firma. Boli časy, keď na Slovensku štrajkovali železničiari, teraz hromadné výpovede podávajú zdravotné sestry. Čítali sme aj o štrajku v londýnskom metre. Aká je teda situácia u Vás?

Michaela: Povedala by som, že naša práca je dobre ohodnotená. Ale sme ohodnotení za vedomosti, nie za to, čo robíme. Ľudia vidia, že iba stláčame gombíky a hýbeme pákou. Áno, robíme aj to, ale tie vedomosti, čo musíme vedieť, za to sme platení. Myslím si, že väčšina rušňovodičov je s platom spokojná. Ja som spokojná, sú tam aj ďalšie výhody, nielen tie platobné. Ale práca v metre teraz veľmi priťahuje ľudí. Niekedy to bola podradná robota a museli robiť veľké nábory. Ale však aj my často štrajkujeme.

Oli: Aj Vy štrajkujete?

Michaela: Som v odboroch, tak aj ja štrajkujem. Väčšina štrajkov, ktoré sme mali, boli pre nás pozitívne. Ale mali sme taký štrajk, keď vymýšľali, že metro bude fungovať nonstop 24 hodín, najmä v piatok a v sobotu. Pritom nám nedali žiadne podmienky, nešlo ani tak o vyšší plat, ako o to, kedy a ako budeme mať voľno a ako to bude fungovať, lebo by sme potrebovali viac šoférov. Takže naše odbory sa spojili a bol veľký trojdňový štrajk. Problém je v tom, že my končíme o pol druhej ráno a začíname o 4:45 ráno. Technici majú len pár hodín na opravy. Bol by v tom chaos. Nakoniec sa však ten návrh stiahol. Veď to nebolo domyslené, a nebolo to ani bezpečné tak pre cestujúcich ako aj pre zamestnancov. Zatiaľ sme to vyhrali, ale vláda ešte o tom premýšľa.

4

Oli: V kabíne môžete počúvať hudbu?

Michaela: Nič. Nemôžeme počúvať žiadne rádio a nečítame ani noviny. Telefón musí byť vypnutý. Ak by nás prichytili, a cestujúci nás aj radi fotia a nahlasujú vedeniu, tak by sme prišli o prácu. Počúvame len našich kontrolórov. Každá línia má dvoch svojich kontrolórov v službe. Cez nich ide všetko. Ak by som mala nejaký problém, tak to nahlásim im. Oni mi aj podávajú informácie z línie a čo sa deje v metre.

Oli: Spomínali ste, že nemáte rada hluk, ako oddychujete?

Michaela: Mám malinkého psíka. Je s nami dva roky a zachránili sme ho s manželom z Tenerife, keď sme tam boli na dovolenke. Rada čítam aj knihy, pozerám telku a stretávam sa s priateľmi.

5

Oli: Ak sa ešte vrátime k Vašim začiatkom, ako sa na to teraz spätne pozeráte?

Michaela: Začiatky boli veľmi ťažké. Nevedela som ani slovíčko po anglicky. V Škótsku bol aj iný prízvuk, ktorému bolo zložité rozumieť. Bol to pre mňa šok. Ale to boli len tie prvé tri mesiace. Potom to už bolo v pohode. Všetko sa dá zvládnuť, keď človek chce.

Oli: Žijete skoro 20 rokov mimo Slovenska. Ste spokojná?

Michaela: Ja som veľmi spokojná. Ja t už žijem dlhšie ako na Slovensku. A je to môj domov. Ale na Slovensko nikdy nezabudnem, mám tam rodičov a veľkú rodinu, je to moja rodná krajina. Ale toto je môj domov. Ľudia niekedy nadávajú, ale keď sa niekomu niekde nepáči, nech ide späť domov. Ak sa nevedia prispôsobiť, tak to nemá význam, aby tu zostávali. Ja sa nesťažujem. Zatiaľ som stretla samých dobrých ľudí a mám medzi priateľmi väčšinu Angličanov.

Foto: Archív Michaela Bezdedová-Palmer

#olidzupi

aplikacie Rádia Expres