4.7 / 5
25/11/2015

Slovák je osobným fitness trénerom v Londýne


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme! Každú stredu v premiére (repríza v sobotu) Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk

Marek Červenka, fitness inštruktor a osobný tréner

Marek Červenka pochádza zo Spišskej Belej. Momentálne pôsobí v Londýne a pracuje ako fitness inštruktor a osobný tréner v hoteli Marriott, ktorý je súčasťou veľkej budovy County Hall, ktorá bola v minulosti sídlom parlamentu a rôznych štátnych inštitúcií. Po štúdiu na Prešovskej univerzite učil 4 roky telesnú výchovu  na základnej škole v Kežmarku, ale potom odišiel, pretože sa nemohol pozerať na to ,ako funguje celý náš systém na Slovensku a ako je každý okolo neho negatívne naladení. Napriek svojmu vzdelaniu začal v Anglicku pracovať ako čašník a po večeroch sa učil angličtinu. Nakoniec sa mu podarilo dostať na zaoceánsku loď, odkiaľ sa po 10-tich mesiacoch vrátil do Londýna a pracuje ako fitness inštruktor a osobný tréner. Slovák Marek Červenka síce teraz maká v londýnskom fitku, ale nevzdáva sa a chce byť učiteľom telesnej výchovy v Londýne, pretože chce učiť.

Oli: Si fitness inštruktor a osobný tréner v jednom londýnskom fitku. Aká je Tvoja pozícia?

Marek: Zamestnali ma ako fitness inštruktora. Aktuálne v hoteli prebieha preberanie kompetencií. To znamená, že vedenie hotela sa snaží riadiť všetky svoje oddelenia vlastnými ľuďmi a nie externými spoločnosťami. Momentálne pripravujeme programy, ktoré by mali byť atraktívne pre našich klientov. Od jogy cez pilates, kruhové tréningy či crossfit. Som zároveň osobný tréner, inštruktor a riadim aj cvičebné programy. V rámci preberania tých kompetencií sa asi o dva mesiace odo mňa očakáva, že budem zodpovedný za celé fitko. Chcel by som ale povedať, že my nemáme len fitness centrum, ale je to skôr klub, pretože ľudia k nám neprídu len cvičiť a idú preč. Socializujú sa tam a trávia spolu čas. Majú tam oddychové zóny, čajové priestory, súčasťou je aj bazén a spa. Na druhej strane, je to schované a mnohí ľudia o tom nevedia. Takže keď to objavia, tak sa sem radi vracajú. Máme takých solventnejších klientov, ktorí už nepracujú a venujú sa aktivitám, ktoré majú radi.

Oli: Je to nový trend fitness centier?

Marek: Služby sa rozširujú a hlavne vo veľkých mestách sa proces socializácie presúva z krčiem do iných priestorov akými sú aj fitness centrá. Ľudia chcú už niečo viac ako len obyčajné fitko. Vytvárajú komunitu ľudí, ktorí sa stretávajú.

Oli: Koľko stojí vstup do fitka so všetkými možnými vymoženosťami?

Marek: Denný vstup je 30 libier, ale máme stále nejaké akcie na mesiac alebo dlhšie. Náš klub má okolo 800 členov. Samozrejme ľudia prichádzajú, odchádzajú, pretože sa sťahujú a hľadajú flexibilnejšie možnosti. Ale tiež je skvelé, že prichádzajú noví ľudia, a to aj ten klub oživuje.

Oli: Akí sú obyvatelia Londýna? Cvičia často a pravidelne alebo naopak?

Marek: Ľudia, ktorí chodia do fitka, vyhľadávajú aktívny životný štýl. A život vo veľkom meste, veď určite aj v Bratislave, je občas taký osamotený, a preto sa v tom fitku nadväzujú aj nové kamarátstva a povedal by som, že sa odbúravajú sociálne rozdiely medzi ľuďmi. Moja skúsenosť s Britmi je taká, že sa snažia pochopiť ľudí a venujú im dostatok času. V dnešnej dobe je to vzácne. Ale je to profesionálne. Ja napríklad s klientmi nevyhľadávam veľmi blízke vzťahy, že by sme sa navzájom navštevovali, ale snažíme sa vytvárať príjemné a priateľské prostredie. Bez tlaku a bez stresu. Keď odídu z klubu, tak sú opäť v tom uponáhľanom svete. To fitko je taká jaskyňa alebo útočisko, kam sa chodievajú venovať iba sebe, a v ktorom sa cítia úžasne a v ktorej majú čas pre seba.

Oli: Akých máš Ty klientov?

Marek: Momentálne pracujem s jednou slečnou, ktorá chce schudnúť a mám aj klienta, ktorý chce začať s aktívnou rutinou. Hľadáme slabé miesta v jeho aktívnom životnom štýle, čo mu robí problémy, čo by chcel zlepšiť a ako by sa chcel cítiť. Vä čšinou sa zameriavame na emocionálnu stránku klienta, pretože ak klient cíti po cvičení dobre, tak sa vráti. Tento pán sa chce po cvičení cítiť dobre, aby sa mohol ďalej rozvíjať. Funkcia osobného trénera už neznamená len to, že je to chlapík, ktorý má veľké svaly a ničí ľudí, ktorí sa tam potia a nadávajú, aké je to ťažké, ale skutočne ide o odborníka, ktorý dokáže pomôcť s istými bolesťami a ťažkosťami rôzneho charakteru.

2_foto do textu

Oli: Tréner – psychológ?

Marek: Určite áno. Psychologická zložka zohráva v cvičení dôležitú úlohu. Či už ide o motiváciu alebo samotnú sebareflexiu. Ako vidia samého seba pri cvičení. V dnešnej dobe je nám často prezentované to, ako by sme mali vyzerať, čo by sme mali mať, ako by sme sa mali cítiť, aby sme boli obľúbení a úspešní. Mnoho vecí nám potom uniká. Takže osobný tréner skutočne vytvára priestor, kde sa človek cíti dobre. Je jedno či niekto chudne alebo cvičí kvôli kondičke. Z môjho uhla pohľadu ide o uspokojenie. Tá pohybová zložka by mala byť iba odrazom zdravého životného štýlu, takým hedónistickým modelom zdravej stravy, fyzickej aktivity a mentálnej pohody. Človek je menej v strese a si užíva život. Napríklad, kolega, má klientku, ktorá mala záchvaty. Nepoužívajú stroje a chodieva k nám len kvôli boxu, aby zo seba dostala tlak. Tá pani má cez 80 rokov a cíti sa výborne!

Oli: Aký tréner je naozaj dobrý profesionálny tréner?

Marek: Ťažko povedať, ale dôležité je, aby vedel ku každému klientovi pristupovať individuálne a odhaliť nejakú tú vrstvu osobnosti, ktorá dokáže zatraktívniť danú aktivitu pre človeka. A takým spôsobom sa teraz pracuje s ľuďmi, keď sa vytvára príjemná atmosféra pre človeka, aby sa cítil dobre, a preto aj zase príde. Ak ľudia nemajú radi to, čo im osobný tréner dá robiť, tak sa nevrátia. Necvičíme len preto, že musíme a je to zdravé, ale hlavne nám cvičenie musí robiť radosť. Vyplavovanie endorfínov, má to sociálny rozmer, keď ľudia spoločne športujú, hrajú volejbal, basketbal alebo futbal, čokoľvek ich baví. Je jedno či ide o začiatočníkov alebo profesionálov, každý sme niekde začínali. Šport jednoducho spája ľudí.

Oli: Už si spomínal, že zdravý životný štýl, ale aj chudnutie, je kombinácia cvičenia, zdravej strany a pohody. Aké sú možno Tvoje postupy, čo sa týka stravovania, ak plánuješ aj klientom jedálničky.

Marek: Mám pripravených niekoľko možností. Ale jeden americký lekár a biochemik Dr. Sears vyvinul program The Zone a má ohromné výsledky! V Spojených štátoch je obrovské percento ľudí, ktorí sú obézni a majú problémy s krvným tlakom, cholesterolom či cukrovkou. Na základe svojho výskumu, ktorý má viac ako 40 rokov, otestoval isté jedlá a ich množstvo, akým spôsobom ovplyvňujú a formujú organizmus v duchu hesla: To ako sa cítime a vyzeráme, je odrazom toho, čo jeme. Pripravil isté výbery jedál, ktoré by mali človeku pomôcť nielen schudnúť ale aj zlepšiť zdravie. Ide o tzv. protizápalové jedlá, ktoré sú málo toxikované. Teraz sa to aj v Anglicku veľa preberá, pretože chcú prijať zákony, ktoré by povolili chemické upravovanie stravy, čo vedie k veľmi nezdravým návykom a človek chorľavie. Ide o chemikálie, ktorým je človek vystavovaný denne a stávajú sa súčasťou organizmu, ktorý s nimi bojuje. Kombinujeme správne množstvo tukov, cukrov (všetky karbohydráty) a bielkovín (ide hlavne o ne!), ale ide hlavne o zdravé voľby, ktoré človeku nespôsobujú ťažkosti, nezaťažujú organizmus a tráviaci systém. Týmto programom The Zone sa riadia aj crossfitoví cvičenci. Nie je to diéta, človek nehladuje, skôr ide o stravovací manažment. Ješ denne 5 až 6 jedál, kontroluješ si porcie a stojí to za to. Aj keď ľudia nemajú veľmi radi počítanie kalórií. Ale keď sa opýtaš každého osobného trénera, tak Ti povie, že príjem a výdaj funguje.

Oli: Dajme si nejaký konkrétny príklad.

Marek: Na raňajky vajíčka, najlepšia voľba sú bielka v kombinácii s paradajkou, uhorkou a môžeš si pridať aj arašidové maslo alebo mandle. Alebo mozzarella so zeleninou. Neodporúčajú sa džúsy alebo sladké jogurty. Snažíme sa vyhýbať cukru a preferujeme pomalé cukry. Vyhýbame sa bielej ryži, zemiakom a pečivu. Na obed skôr kombinácia kuracieho či morčacieho mäsa na olivovom oleji so zeleninou. Na večeru ryba so zeleninou. Neodporúča sa jesť veľa ovocia. Na desiatu je super aj pohár mlieka.  Na tomto programe je krásne to, že je na vás čo a ako si jedlo skombinujete. Však ja si tiež dám niekedy hranolky alebo pivko. Hovorí sa, že človek potrebuje 28 dní, aby si vytvoril návyk, po 66-tich dňoch je to už automatické. Podobne ako nás učili naši rodičia umývať si zúbky. Mnoho návykov nám bolo sprostredkovaných, napr. účinok kávy, pitie energetických nápojov atď. Tieto veci sa dajú upraviť a zmeniť v náš prospech. Záleží len na nás, ako sa na veci pozeráme. Ak vydržíme, tieto veci nám prídu časom prirodzené. Treba však pamätať aj na to, že treba dobre spať a riešiť aj stres v práci. Všetko so všetkým súvisí.

Oli: Hovorili sme hneď o Tvojej aktuálnej práci, ale ako si sa k nej dostal? Kedy si sa vôbec rozhodol, že odídeš zo Slovenska?

Marek: Nad prácou v zahraničí som začal uvažovať na konci vysokej školy. Študoval som na Prešovskej univerzite, telesnú výchovu na Fakulte športu a občiansku náuku na Fakulte humanitných a prírodných vied. Počas toho som si urobil špecializáciu vo fitness a neskôr som si urobil aj certifikát osobného trénera. Ale nevydal som sa tou cestou hneď, štyri roky som učil na Základnej škole Nižná brána v Kežmarku. Bola to neuveriteľná skúsenosť so športovými triedami, kde sme mali úžasný všešportový areál. Bola to výborná skúsenosť pre mňa ako mladého človeka, ktorý je zanietený pre šport. Dostali sme sa do národných finálových súťaží, medzinárodných zahraničných školských projektov a podobne.

3_foto_marek

Oli: Čo ťa prinútilo odísť po štyroch rokoch zo školy?

Marek: Cítil som, že potrebujem zmenu, lebo som sa nestotožňoval so situáciou ako sa veci u nás dejú. Či už u nás v škole alebo celkovo vo verejnej správe, v spoločnosti a v politike. Nemohol som sa na to pozerať. Viac ma ale mrzelo, že som to ani nedokázal ovplyvniť. Nevidel som, že sa veci menia k lepšiemu, skôr k horšiemu, čoho som nechcel súčasťou. Smutné je, že aj teraz je to stále vidno. Tak som sa rozhodol, že skúsim zahraničie. Začal som ako čašník vo Walese a po večeroch som chodil na hodiny angličtiny. Po pol roku som uchádzal o prácu osobného trénera na zaoceánskej lodi, ktorú som aj dostal a strávil som na nej desať mesiacov.

Oli: Musel si absolvovať aj nejaké špeciálne školenie na tú loď?

Marek: Absolvoval som 5-týždňový výcvik v Londýne. Hovorili nám, čo budeme robiť, ako budeme robiť, čo od nás očakávajú, pripravovali nás na život na lodi, ako dlho budeme pracovať a podobne. Učili nás aj to, ako predať šport. Na začiatku nás bolo 24 z rôznych štátov. Na loď sme sa nakoniec dostali siedmi. Nalodil som v Amsterdame, prešli sme na Island, Grónsko, celé východné pobrežie USA až cez Panamský prieplav do Mexika a Hawai. Aj sme sa v mestách zastavovali, niekedy na noc, niekedy len počas dňa.

4_foto marek

Oli: Ale keď si bol na lodi, tak tam sa makalo a ľudia chodili do fitka.

Marek: Samozrejme. Fitness centrum bolo súčasťou zaoceánskej lode, ktoré som mal na starosti.

Oli: Ľudia si zaplatili dovolenku na zaoceánskej lodi a v rámci toho cvičili? :)

Marek: Veru, ľudia, ktorí idú na dovolenku, väčšinou necvičia, ale existujú aj takí, čo áno. (úsmev) Ale práve ľudia na dovolenke majú konečne čas venovať sa sebe, lebo dovtedy sa vyhovárajú, že majú veľa práce a nič nestíhajú. Takže, keď cestujúci nastúpili na loď, tak mali najprv obhliadku lode a dozvedeli sa o službách, ktoré im ponúkali. Našou úlohou ich bolo zaujať, aby nás navštívili. Ale nebolo to len o cvičení na strojoch, ale mali sme tam aj jógu alebo semináre, na ktorých sme našich pasažierov vzdelávali.

5_foto

Oli: Dobrodružstvo na lodi Ťa prestalo baviť, že už v tom nepokračuješ?

Marek: Vrátil som sa a riešil, čo bude ďalej. Tá práca bola náročná, denne sme pracovali aj 13 hodín denne a už som ani neuvažoval, že v nej budem pokračovať. Práca na lodi je atraktívna práca, ale len na určitý čas. Výborná skúsenosť a neľutujem, ale stačilo tých desať mesiacov.

6_foto marek

Oli: Vrátil si sa po lodi teda na Slovensko, či si ostal v Anglicku?

Marek: Prišiel som na Slovensko. Po lodi mi chýbala rodina a kamaráti a riešil som čo ďalej. Chcel som učiť, ale v Anglicku. Tak som odišiel do Londýna a hľadal som si prácu učiteľa telesnej výchovy v Londýne. Ale to nie je až také jednoduché, ako som si myslel.

Oli: Prečo?

Marek: Stretol som sa s takou charakteristickou črtou, s ktorou sa stretávame určite aj na Slovensku, že najlepšie by bolo, keby sme mali 22 rokov, vysokú školu a minimálne sedemročnú prax k tomu. Takže je to ťažšie. Ale nevzdávam sa a čakám na svoju šancu, lebo chcel by som učiť. Už komunikujem s niektorými školami, tak uvidíme, ale robím všetko pre to, aby som učil, pretože mám decká rád. Ale ak by to nevyšlo, uvažujem aj o nejakých manažérskych pozíciách.

Oli: Väčšina ľudí vo svojom voľnom čase cvičí. Čo Ty robíš rád?

Marek: Za tie roky som na sebe odhalil, že som zvedavé decko. Vyhľadávam nové informácie a vzdelávam sa. Klienti sa pýtajú na moje názory na čokoľvek, tak aby som vedel reagovať. Ale podarilo sa mi začať písať knihu pre mesto, ešte som ju nedokončil, ale snáď sa mi to budúci rok podarí. Volá sa 100 rokov organizovaného športu v meste. A milujem hudbu, hocijakú. Už ako dieťa som chcel byť Djom. Ale ešte uvažujem aj nad doktorandským štúdiom v Anglicku. Takže plány sú, uvidíme, ako sa všetko podarí stihnúť a zrealizovať.

Foto: Archív Marek Červenka

#olidzupi

aplikacie Rádia Expres