4.2 / 5
20/11/2015

Slovák, ktorý vyvíja hotelové systémy


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme! Každú stredu v premiére (repríza v sobotu) Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk.

Ondrej Magáth, vyvíja hotelové systémy

Ondrej Magáth pochádza z Topoľčian, kde sa narodil a prežil celé detstvo aj väčšinou svojho mladého života. Pred desiatimi rokmi odišiel a už sa nevrátil. Keď mal 22 rokov sa totiž rozhodol odísť do Británie. Ondrej strávil dva roky v Anglicku, kde sa venoval grafike a fotografovaniu. Potom dostal ponuku z Prahy, kde pracoval a žil 6 rokov. Nakoniec odišiel do Švédska, kde už pracuje pre úplne inú spoločnosť a v inom obore. V Štokholme robí vo firme, ktorá vyvíja hotelové systémy. Má veľmi rád online kurzy, vďaka ktorým sa môže neustále vzdelávať. Zatiaľ sa však po desiatich rokoch v zahraničí neplánuje vrátiť na Slovensko. Ale ak by si mal vybrať, tak by to bola Praha.

Oli: Kedy si odišiel zo Slovenska a prečo?

Ondrej: V 17-tich rokoch som skončil učilište. Mne sa veľmi do školy nechcelo chodiť, pretože slovenské školy ma veľmi nemotivovali. Vydržal som ešte pár rokov, externe som si spravil maturitu. To som mal 22 rokov, a potom sa odišiel do Anglicka. Bol som tam približne dva roky.

Oli: Čo si tam robil?

Ondrej: Išiel som tam dobyť svet. To bola taká ta prvá predstava. Facka prišla už na letisku, keď som zistil, že im nerozumiem. Mali trochu inú angličtinu, akú som očakával. V každom prípade ja som sa predtým živil grafikou a fotografiou, tak niečo podobné som chcel robiť aj v Anglicku. V tom čase to bol veľký boom, kedy veľa Slovákov odchádzalo do zahraničia. A ja som si tiež povedal, že ma tu nič nedrží a idem tiež. Ale aj ma okolnosti nútili odísť preč.

ondrej_5

Oli: A odchádzal si pre to, že si chcel dobyť svet alebo sa viac venovať grafike a fotografovaniu?

Ondrej: Tomu som sa mohol venovať aj na Slovensku, ale už vtedy veci na Slovensku vyzerali tak, že ak sa to ešte chvíľu bude takto vyvíjať, tak všetko bude dobre a že sa veci zlepšujú. Na začiatku som aj uvažoval, že odídem na niekoľko rokov a situácia na Slovensku sa zlepší a ja sa vrátim, ale bohužiaľ, keď to takto sledujem z diaľky, nemám pocit, že sa zlepšuje. Skôr mám pocit, že tá krajina zabíja čas a všetci sa tam tvária, že všetko je okey. Ale chcel som sa aj zlepšiť v jazyku, chcel som sa naučiť a robiť nové veci, cestovanie ma vždy bavilo. Ale poslednou kvapkou k môjmu odchodu bolo to, že som bol na jednom koncerte v Bratislave prichytený pri čine. Mal som pri sebe malé množstvo nejakej sušenej byliny a povedal som si, že nestojí mi za to žiť v krajine, ktorá ma bude prenasledovať a naháňať za to, že mám pri sebe nejaké bylinky. Možno sa to bude zdať niekomu banálne, že to spomínam, ale bol to klinec do rakvy, keď som si povedal, že toto je pre mňa vážne nepochopiteľná vec, že niekto naháňa dvadsaťročných ľudí po súdoch, aby im znepríjemňoval život. A ja som si povedal, že ja nechcem žiť na Slovensku. Ten odchod bol taký, že som chcel, plánoval som to rok a pol, dokončil som školu a odišiel som.

Oli: Aké boli Tvoje začiatky?

Ondrej: Štart bol aj ľahký aj náročný. Ľahký bol v tom, že som išiel do Brightonu a mal som tam kamaráta. To mi pomohlo v tom, že to bola morálna podpora a mal som kde bývať. Kamartáti sa vtedy sťahovali a rezervovali mi ich staré ubytko. Bolo to síce strašné, ale dalo sa to vydržať. Boli aj ťažšie chvíle, keď som mal na nájom, ale nemal som peniaze na jedlo, ale to sú veci, ktoré Ťa posilnia. Postupom času som si ale našiel prácu, ktorú som mal rád a robil som grafiku, tak ako som chcel.

Oli: Ako dlho Ti trvalo nájsť si prácu?

Ondrej: Asi päť mesiacov. Ale našiel som si prácu ako grafik. Dostal som sa k človeku, ktorý zakladal úplne novú firmu a otvárali sme novú pobočku jednej franchisovej firmy. Bolo to veľmi zaujímavé, lebo som videl všetko od začiatku. Prvý týždeň sme len maľovali steny a keď som odtiaľ odchádzal, firma stála na vlastných nohách a mala svojich klientov. Pretože keď sme vznikli, tak firmy v okolí si nás všimli a uvedomili si, že hneď pri nich existuje niekto, kto im vie navrhnúť logo, kto vie spraviť reklamu, vizitky či polep auta. To sa mi aj páčilo, že to nebolo o tom že dávali zákazku kamarátovi, ale riešili to s niekým, kto bol najbližšie a im to šetrilo aj čas.

Foto: Tomas Halasz Photography

Oli: Spomínal si, že si bol v Británii dva roky. Kedy nastal moment, že si si povedal, že odchádzaš?

Ondrej: To bol zaujímavý moment. Prišlo to nečakane. Môj kolega sa rozhodol odísť a ja som si uvedomil, že to bez neho bude iné. A medzitým ma už z Prahy dvakrát kontaktovali z jednej firmy, čo som dovtedy odmietal. No a keď môj kolega odchádzal, ozvali sa mi tretíkrát, tak som išiel na pohovor a prijal ich ponuku. Tak som sa odsťahoval z Británie do Prahy. Ale stále to nie je moja konečná destinácia. Ale v Prahe som strávil asi 6 rokov.

Oli: O akú prácu išlo v Prahe?

Ondrej: Bola to obrovská korporácia. Z firmy, kde sme boli traja som sa presunul do spoločnosti, v ktorej pracovalo 18-tisíc ľudí. Bola to aj iná práca, bol to čisto IT job. Počítače ma vždy bavili, ale nikdy som si neuvedomoval, že to chcem robiť, ale našiel som sa v tom.

Foto: Tomas Halasz Photography

Oli: Začať nový život v Prahe už bolo jednoduchšie?

Ondrej: Ale áno, bola to veľká firma, mal som viac známych v Prahe, zariadil som si ubytovanie už z Británie. Ale keby som sa mal opäť rozhodnúť, či pôjdem opäť do Británie, tak by som neváhal. Lebo to mi pomohlo v mojom osobnostnom rozvoji a bol to veľký posun. Naučil som sa veľa o sebe. Prišiel som z prostredia, kde mi skoro všetky veci vychádzali do prostredia, kde nikoho nezaujímalo, že sa mi nedarí. Bolo to motivačné a urobil by som to znova.

Oli: Ale za to práca pre korporáciu bola úplne iná.

Ondrej: Aj keď nebolo v rámci našej firmy časté, že by sme dostávali ponuky mimo, ja som dostal jednu ponuku na prácu v Štokholme. Bolo to iné, ako to, čo som robil dovtedy, ale mne sa to páčilo ešte viac. Išlo o úplne inú pozíciu v IT ako som robil. Mal som na starosti celý štokholmský office a mal som zabezpečiť, aby fungovali technológie v tom office. A po niekoľkých poradách s priateľkou sme sa rozhodli, že vyskúšame žiť vo Švédsku. Sme tu už skoro 3 a pol roka.

Oli: Naplnila zmena pracovného prostredia Tvoje očakávania?

Ondrej: Mal by som ešte vysvetliť, že to bola pozícia na iba jeden rok. Oni si ma aj potom chceli nechať, ale v tom roku to nebolo možné. Tak som si našiel novú prácu, ale ostal som v Štokholme. Opäť som sa vrátil z veľkej korporácie do malej firmy, kde sme boli traja. Momentálne teda pracujem pre firmu InnSpire, ktorá pôsobí globálne a pracujeme s hotelmi. Vyvíjame riešenia pre hotely.

Oli: Čo to znamená?

Ondrej: Mám na starosti všetky technické rozhodnutia a manažovanie a prípravu našich projektov. Vyvíjame systémy pre hotely, je to tzv. guest in-room technology. Je to systém, s ktorým hosť interaguje počas celého pobytu v hoteli. Od momentu kedy sa prihlási na wifinu alebo zapne telku. Či už prídeš s vlastným ipadom alebo telefónom či laptopom, vždy tam beží náš systém ako štandardná obrazovka. My sme schopní cez ten systém sprostredkovať všetky služby a produkty toho hotela priamo hosťovi.

Oli: To je to, keď prídem do hotelovej izby, zapnem telku a je tam napísané Vitajte, Oľga Džupinková,…?

Ondrej: Presne tak, ale to “vitajte” vedeli firmy urobiť už dvadsať rokov dozadu. My sa snažíme všetky tie systémy inovovať. Máme technológie na bezdrôtové zdieľanie obsahu z mobilných zariadení, vieme cez náš systém predávať produkty a služby hotelov a podobne. Vždy to závisí od regiónu. V Európe je ťažké predávať niekomu jedlo cez obrazovku v hoteli, ale v takom Dubaji, špeciálne cez ramadan, vidíme obrovské množstvo objednávok, pretože sa vtedy v tej krajine nedá ísť von najesť. Hosť môže sedieť buď na izbe alebo pri hotelovom bazéne a môže si objednať koktejl cez svoj ipad.

Oli: To je pekná služba, len ja som bola nedávno vo veľmi dobrom hoteli na Slovensku, ale potrebovala som pracovne riešiť nejaké veci na počítačí a na izbe nemali wifi.

Ondrej: Bohužiaľ, to je niečo, čo niektoré hotely ešte nepochopili. Všetko záleží na regiónoch, ale myslím si, že Slovensko nie je turisticky významná krajina, hotelierstvo je v začiatkoch a málokto vie robiť tie služby. To sa ľudia musia naučiť. Aj pre mňa je to nový priemysel, predtým som s hotelmi nič nerobil, ale sám to teraz vidím, lebo chodievam na konferencie po celom svete a stretávam veľa hoteliérov. V podstate teraz s tým hotelovým priemyslom dosť žijem, pretože sa okolo toho točí všetko čo robím. Je to priemysel ako každý iný, ale na Slovensku nič také predtým nebolo. Aj preto služby na Slovensku vyzerajú tak ako vyzerajú. Mám pocit, že sa to zlepšuje. Bol som v lete v Bratislave a bol som vo veľmi dobrej kaviarni aj na skvelý obed a sú možnosti vyberať si. Ale stále je tam veľké množstvo nekonkurencieschopných podnikov, ktoré ešte nejakým spôsobom fungujú. Typickým príkladom sú hotely. Ľudia do nich lejú peniaze, ked ich majú príliš veľa. Totižto hotel je dobrá práčka peňazí. Asi nie všetky, ale je to bežné vo viacerých krajinách. keď to niekto robiť vie, dá sa to robiť na úrovni.

Oli: Na konferenciách stretávaš aj Slovákov?

Ondrej: Nie príliš často, ale stáva sa, že niekde nejakých Slovákov stretnem. Dokonca aj jednu firmu, ktorá má podobný produkt ako my. A je príjemné stretnúť slovenskú firmu, ale z tých sto vystavovateľov to bola jediná firma.

Oli: Žiješ v zahraničí už vyše desať rokov. Uvažuješ niekedy o návrate na Slovensko?

Ondrej: Priznám sa, že ani nie. Ale každému občas prebehne táto myšlienka hlavou, chýbajú mi kamaráti a rodina, ale reálne sa potom snažím uvedomiť si, aké by to asi bolo, a potom prídem k tomu, že by to nemalo veľký zmysel. Skôr by som uvažoval o živote v Prahe.

Oli: Viem o Tebe, že sa vzdelávaš aj prostredníctvom online kurzov.

Ondrej: Keď sa ma vždy niekto pýta na vzdelanie, tak hovorím, že moje najvyššie dosiahnuté vzdelanie je asi autoškola. Neznie to úplne super, ale v sedemnástich som odišiel zo školy, ktorá bola podľa mňa na nič. Som veľmi skeptický a kritický voči štandardnému slovenskému vzdelávaniu. Ale robím si kurzy na rôznych univerzitách a snažím sa nejakým spôsobom vzdelávať, ani nie v tom čo robím, ale iným odborom, aby som si rozšíril vedomosti o niečom inom. Naposledy som sa rozhodol, že si musím naštudovať kvantovú mechaniku. Uvedomil som si, že viem o tom veľmi málo. A snažím sa veľa čítať. Často mam pocit že na Slovensku je dôležité mať akýkoľvek titul, a potom, akoby už nič viac nebolo netreba. Vzdelávať sa počas celého života by pritom malo byť prirodzené pre každého z nás.

Foto: Tomas Halasz Photography a archív Ondrej Magáth

#olidzupi

aplikacie Rádia Expres