5.0 / 5
28/10/2015

Slovenka pracovala pre NASA a jej podpis je už na Marse


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme! Každú stredu v premiére (repríza v sobotu) Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk.

Michaela Musilová, výskumníčka

Michaela Musilová sa narodila v Bratislave. Keďže bol jej otec diplomat, tak s rodičmi často cestovala. Žili na Slovensku, vo Švajčiarsku, v Amerike, a potom aj v Taliansku. A práve v Taliansku sa rozhodla, že bude študovať vesmír. Bol to jej detský sen. Študovala aj planetárne vedy v Anglicku na University College London. Neskôr získala štipendium v Amerike na California Institute of Technology, a to bola vtedy najlepšia univerzita na svete. Hlásilo sa tam tisíc ľudí z Británie a vzali len dvoch. Tam už študovala astrobiológiu. Odtiaľ sa dostala do NASA a medzitým dokončila magisterský a doktorandský titul. Miška by bola najradšej kozmonautkou a vyletela by do vesmíru, ale to je veľmi dlhý proces a ešte to nejde. Tak absolvovala trojtýždňovú simulovanú misiu na Mars v púšti v Utahu, kde vybudovali marťanskú kolóniu. Spolupracovala aj na knihe Marťan a vo voľnom čase tancuje a spieva. Na medzinárodnej vesmírnej univerzite bola hlavnou speváčkou kapely. Po 12-tich rokoch sa vrátila na Slovensko! Aby zlepšila vesmírny výskum na Slovensku.

Oli: Kedy si sa rozhodla, že budeš študovať vesmír?  

Michaela: Keď sme žili v Amerike, rodičia ma zobrali do NASA centra. Mohla som si obliecť astronautský skafander a mám z toho momentu aj fotku, ktorá je doteraz pripnutá na chladničke u nás doma a pripomína mi môj detský sen. Od toho momentu som veľmi túžila študovať vesmír, začala som písať sci-fi romány o mimozemšťanoch atď. Vedela som ale, že to je veľmi ťažký odbor výskumu a že by som to musela ísť študovať do zahraničia, s čím by mi moji rodičia nemohli finančne pomôcť. Preto som sa toho sna skoro vzdala, až kým som na strednej škole nevidela film Mimozemšťania z hlbín od Jamesa Camerona. Vtedy som si uvedomila, že máme toho toľko čo skúmať na zemi, nie to ešte mimo zeme. Tak ma to inšpirovalo, že som sa predsa len rozhodla ísť za svojím snom študovať vesmírnu biológiu, napriek množstvu prekážok, hlavne finančných. Znamenalo to napríklad stále pracovať popri strednej a vysokej škole, aby som si to štúdium mohla dovoliť zaplatiť.

Miška ako 8-ročná v NASA centre

Oli: Dá sa hneď od začiatku študovať vesmír a som spokojná, alebo je to dlhý proces?

Michaela: Nejde to len tak ľahko, ale ja som si tie svoje cestičky našla a kombinovala som predmety tak, aby som sa k astrobiológii dostala.

Oli: Kedy a ako prišla práca pre NASA?

Michaela: Pre NASA som pracovala ešte predtým, ako som získala magisterský titul. Univerzita mala dobrú spolupráca s NASA a zistila som, že je tam jeden výskumník, ktorý pracuje priamo v astrobiológii a pozerá sa na organizmy, ktoré dokážu prežiť v extrémnych podmienkach. Potreboval pomôcť pri rôznych projektoch. Vtedy pripravovali Rovera Curiosity, ktorý v roku 2012 pristál na Marse. Hľadali spôsoby ako ho najlepšie sterilizovať. Uvedomila som si, že treba nájsť spôsoby ako zabíjať tieto extrémne mikróby, ktoré by sa mohli dostať do Rovera, tak mi napadli rôzne spôsoby a projekty. Písala som tomu profesorovi a viackrát sme spolu aj telefonovali, a asi tým mojim nadšením a takým “drive” som ho presvedčila, že naozaj stojí za to so mnou pracovať. Potom mi vysvetlil, že pre zahraničného študenta je ťažké sa dostať do NASA, ale asi po ôsmich mesiacoch a vybavení bezpečnostných povolení sa to podarilo. Šesť mesiacov som tam bola ako navštevujúci výskumník. Potom som sa vrátila do Anglicka, kde som si spravila doktorát, ktorý som teraz pred letom ukončila.

Oli: Čo všetko sa dá naučiť v NASA za pol roka?

Michaela: Veľmi veľa. Pracovala som s rôznymi úžasnými prístrojmi, vtedy pripravovali Rovera Curiosity, tak som mohla pracovať na týchto projektoch, a potom som si za odmenu mohla dať svoj podpis na tohto Rovera, ktorý je momentálne na Marse.

Miška pracovala v NASA 6 mesiacov ako navštevujúci výskumník
Miška pracovala v NASA 6 mesiacov ako navštevujúci výskumník

Oli: Už si teda skončila školu, pracovala si v NASA, čo teraz? Vrátiš sa do NASA?

Michaela: Teraz som sa po dvanástich rokoch vrátila na Slovensko.

Oli: Prečo?

Michaela: Chceli by sme rozbehnúť vesmírny výskum na Slovensku so Slovenskou organizáciou pre vesmírne activity (SOSA). Už tu nejaký je, len teraz máme možnosť stať sa plnohodnotným členom Európskej vesmírnej agentúry. Treba využiť naplno tie vedecké a technologické kapacity, ktoré tu máme na Slovensku a posunúť ich ďalej.

Oli: Ty si vymenila NASA za Slovensko?

Michaela: Určitým spôsobom áno. Teraz je najlepší moment, aby sme aj my mohli mať veľmi dobrý kozmický program na svetovej úrovni. Je tu veľký potenciál a veľká snaha. Napríklad my zo SOSA pripravujeme prvú slovenskú družicu, ktorá by mala na budúci rok vyletieť do vesmíru. Je to veľmi ambiciózny projekt, ale verím, že sa nám to podarí a bude to taký prvý veľký vesmírny projekt pre Slovensko.

Oli: Ale tie finančné podmienky sú na Slovensku iné ako v zahraničí. Si predsa len zvyknutá na iný servis.

Michaela: Samozrejme, s väčšou investíciou sa toho dá viac robiť a to je jeden z problémov, ale zatiaľ vidno, že sa aj s málo peniazmi dá toho veľa robiť.

Oli: Sú výhodou aj Tvoje kontakty zo zahraničia?

Michaela: Áno, to sa aj snažím poprepájať a spojiť pri niektorých projektoch a spolupracovať.

Oli: Len tak medzi rečou, existujú mimozemšťania?

Michaela: (smiech) Klasická otázka…

Oli: Musela som sa opýtať… :)

Michaela: Ak hovoríme o extrémnych mikróboch, tak verím, že v tomto našom obrovskom vesmíre určite nejaký život existuje. Iná otázka je, či je inteligentný. V histórii zeme sa toľko toho stalo, že sa napríklad vykynožili rôzne druhy organizmov, aby sa v konečnom dôsledku vyvinuli cicavce a z toho my… takže presne také podmienky sa už asi nikde inde nezopakujú. Ale iný druh inteligentného života sa mohol aj inde vyvinúť. Vesmír je však tak obrovský, že určité šance sú aj pre komplikovanejšie formy mimozemského života.

Oli: A čo ľudské misie na Mars? Voda tam je.

Michaela: Tu ide skôr o otázku peňazí. Žiadna krajina by si momentálne nemohla dovoliť financovať takúto misiu na MARS. Bolo by treba vybudovať vesmírne rakety, ktoré by preniesli ľudí, zásoby jedla, elektrinu na Mars a späť. Musela by to byť obrovská medzinárodná spolupráca s veľkou investíciou. A na tom sa pracuje, sú aj plány NASA, že okolo roku 2030 by sa tam už niečo mohlo poslať. Aj technológia sa posúva, ale nikto nič naisto neplánoval. Verím ale, že sa toho dožijem a spoznám prvého človeka na Marse, respektíve bola by som rada, keby som s tým bola nejako spojená.

Oli: Chceš vyletieť do vesmíru?

Michaela: Najradšej by som išla, ale kým nebude Slovensko plnohodnotným členom Európskej vesmírnej agentúry, tak ani nemám nádej stať sa astronautkou alebo by som musela zmeniť občianstvo.

Miška Musilová v NASA astronautskom skafandri
Miška Musilová v NASA astronautskom skafandri

Oli: Ja už tomu rozumiem, prečo si sa vrátila…prišla si, aby si urobila všetko pre to, aby sme sa stali plnohodnotnými členmi Európskej vesmírnej agentúry a mohla si vyletieť do vesmíru… (smiech)

Michaela: (smiech) V podstate áno, ale nielen preto. :) Existuje aj iná možnosť: určitý druh komerčných astronautov, takže uvidíme. Ja som si aspoň vyskúšala simulovanú misiu na Mars. Bolo to v americkej púšti v Utahu, kde vybudovali marťanskú kolóniu, kde sme žili ako prví marsonauti.

Miška počas simulovanej misie na MARS v americkej púšti
Miška počas simulovanej misie na MARS v americkej púšti

Oli: Čo ste tam robili?

Michaela: Simulácia spočívala v tom otestovať, že ako by prežili “marsonauti”, keby ich teraz poslali spolu s malou ubytovňou na Mars. V maličkej ubytovni v priemere osem metrov sme žili siedmi spolu s robotom. Potom sme mali ešte skleník, kde som ja ako dôstojníčka skleníka mala na starosti pestovanie byliniek a zeleniny pre posádku. A ešte sme mali aj observatórium pre astronomický výskum. My sme celé tri týždne žili v tých budovách a keď sme chceli vyjsť von, tak sme si museli dať skafander. Tá púšť bola krásna červená, boli sme tam v zime, takže tam bolo vždy pod nulou, a tak sme sa cítili akoby sme boli naozaj na povrchu Marsu.

Oli: Mali ste aj ponorkovú chorobu?

Michaela: My sme sa pred misiou nepoznali a bolo to ťažké. Lebo keď bol problém alebo hádka, tak sme v tom boli všetci. Nedalo sa nikam utiecť. Boli tam dvaja, ktorí mali ťažkosti aj seba znášať. Bola tam aj tá ponorková choroba, ale naučili sme sa, ako sa správať v takýchto situáciách a ako riešiť tieto konflikty. Jedna osoba chcela utiecť, tak sme ju museli upokojovať.

Oli: Stále to bola len simulácia a keby utiekol niekto, tak nevznášal by sa vo vzduchu?

Michaela: Kiež by sme sa vznášali (smiech). Nie, keby niekto utiekol, tak by sa asi stratil v púšti a ťažko by tam prežil. Všetko čo sme robili bolo monitorované a mali sme na všetko pridelené špeciálne postupy, ako napríklad pri komunikácii so Zemou. Mali sme určitý počet hodín, kedy sme mohli komunikovať. Hlásiť, čo všetko sme robili a pýtať si povolenie na to, čo sme chceli robiť na druhý deň. Posielali sme vedecké údaje a mali sme aj limitované množstvo zásob.

Oli: Čo ste jedli?

Michaela: Väčšinu času sme jedli vysušené astronautské jedlo. Vyzeralo a chutilo rovnako. Len sa tam pridala voda a bola z toho kaša a na to boli potom dobré bylinky, ktoré som pestovala a raz za čas sme sa obveselili niečím zeleným (smiech), a to asi tak bolo všetko.

Oli: Mali ste vesmírnu diétu. :)

Michaela: Tak trošku, ale to už sme sa na jedlo ani netešili.

Oli: Čo bolo Tvojou úlohou v tejto misii?

Michaela: Ja som v tejto posádke mala na starosti geologický a astrobiologický výskum. Skúmala som napríklad extrémne bytosti, ktoré žijú v kameňoch, také mikroorganizmy, ktoré sa dokážu skryť niekoľko milimetrov pod povrch kameňa. Tam sú chránené pred žiarením, ale vedia z toho kameňa vyťažiť rôzne živiny a dokážu prežiť. Ja som odoberala vzorky a testovali sme to.

Výskumná stanica na Marse počas simulovanej misie
Výskumná stanica na Marse počas simulovanej misie

Oli: Okrem práce pre NASA a simulovanej misii na MARS sa Ti ešte podarila jedna úžasná spolupráca, a to so spisovateľom Andym Weirom, ktorý napísal knihu Marťan. Ako sa to celé začalo?

Michaela: Najprv ma oslovili zo Slovenska, aby som okomentovala knihu v porovnaní  s tým, čo som zažila na misii. Potom som urobila niekoľko rozhovorov aj na Slovensku a v Anglicku, a potom ma oslovili z jedného anglického rádia. Robili sme taký virtuálny rozhovor, kde sme boli na linke aj ja aj Andy Weir a rozprávali sme sa. Pochválila som ho, že v knihe veľmi dobre opísal ľudí, ktorí pracovali v NASA. On sa ma pýtal, čo si myslím o tej biologickej stránke knihy, či to bolo realistické. Neskôr sme sa ešte viackrát kontaktovali a spolupracovali.

Oli: A ako teda hodnotíš film Marťan?

Michaela: Veľmi sa mi páčil. Len vidieť vo filme tú marťanskú krajinu bolo úplne krásne. A tiež je jasné, že NASA s filmármi veľa spolupracovala, aj keď je pravda, že niektoré technické stránky vo filme nevylepšili. To boli veci,  pri ktorých vedec musel prižmúriť oči, aby si mohol užiť film. Napríklad búrka, alebo ja napríklad kritizujem tie zemiaky, ktoré pestoval Marťan. Neverím, že by na misiu na MARS poslali posádku s čerstvými zemiakmi. (smiech) Prižmúrim oko…

Oli: Bavila ťa taká spolupráca so spisovateľom?

Michaela: Určite áno a píše ďalšiu knihu, tak snáď sa so mnou aj pri tom poradí.

Miška v jednom z laboratórií v NASA
Miška v jednom z laboratórií v NASA

Oli: Ty ako žena vo vedeckom prostredí, pociťuješ, že žien je málo vo vede?

Michaela: Je pravda, že boli časy, keď som často bola sama a jediná žena medzi mužmi. Už na univerzite v Californii sme sa smiali, že šance pre babu nájsť si chalana sú vysoké, ale tí chalani nie sú “bohviečo”. Ale v NASA sa to zlepšuje, a tam je už možno aj polovica žien – vedkýň. Teraz už je to rovnocennejšie a ženy nemusia byť také dravé, ide to prirodzenejšie.

Oli: Ako sa zabávajú vedci?

Michaela: Geológovia sú známi tým, že veľa pijú. Chodia veľa do terénu a večer pri ohni alebo v bare pijú. A potom sú takí vedci, ktorí si radšej čítajú o vede a sci-fi. Ja som napríklad taká, že chcem po večeroch vypnúť a robiť niečo iné. Študujem jazyky, tancujem a spievam. Môj mozog odpočíva.

Oli: Aký tanec a aký spev?

Michaela: Skúšala som všetko, ale najviac ma bavia spoločenské tance. Na univerzite som bola v rôznych speváckych zboroch, ale teraz, keď som bola v lete na Medzinárodnej vesmírnej univerzite v Amerike, tak tam som bola hlavnou speváčkou kapely. Bavilo ma to.

9_s miskou v radiu
Miška u nás v Rádiu Expres

Foto: Archív Michaela Musilová

#olidzupi

aplikacie Rádia Expres