4.1 / 5
21/10/2015

Mladá Slovenka hrá volejbal na americkej univerzite


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme! Každú stredu v premiére (repríza v sobotu) Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk.

Romana Krišková, volejbalistka

Romana Krišková pochádza z Liptovského Mikuláša. Má 22 rokov a momentálne študuje na univerzite v Madisone, vo Wisconsine, za ktorú hrá volejbal. Jej tím je v najlepšej konferencii, ktorú v minulej sezóne aj vyhrali. Do Ameriky sa Romana dostala tak, že keď ešte bola na Slovensku, hrala počas strednej za juniorky a v Peru si ju všimol tréner z Virginie. Odišla tam a po dvoch rokoch ju vymenila za Wisconsin. Romana má volejbal v krvi – jej mama hrala niekedy za klub v Liptovskom Mikuláši a jej brat Tomáš Kriško je v slovenskej volejbalovej reprezentácii. Romana by chcela hrať volejbal profesionálne buď v Európe alebo Južnej Amerike.

Oli: Ako si sa dostala do Ameriky

Romana: Keď som ešte hrala za slovenský národný tím junioriek v Peru, tak ma oslovil tréner z Virginie. Nakoniec som tam išla na dva roky, a potom som prestúpila do Wisconsinu. Do Spojených štátov som odišla hneď po strednej škole.

Oli: Aké boli začiatky mladej baby v USA?

Romana: Začiatky boli ťažké. V podstate som išla do veľkého neznáma, nevedela som kam idem, kde budem spať a nevedela som ani tak dobre anglicky ako teraz. Bolo ťažké zvyknúť si a zároveň byť niekde, kde som nikoho nepoznala. Ale postupom času som si zvykla, pomohli mi ľudia okolo, tréneri a spoluhráčky.

Oli: Hráš teda za školu. Ako sa Vám darí? Je to dobré mužstvo?

Romana: Áno, hrám za školu. Je tu niekoľko konferencií, to znamená jedna konferencia je akoby slovenská liga, ďalšia česká a podobne. Sme v najlepšej konferencii, tam sme aktuálne tretie a celkovo sme v Amerike pätnáste. Je to dosť ťažká súťaž.

11879144_991168417589646_7651208717425967238_o

Oli: Dá sa to vôbec porovnať so slovenským volejbalom?

Romana: To sa nedá porovnať, je to obrvoský rozdiel oproti Slovensku. Keď som hrala na Slovensku, tak to bolo za Sláviu, tam som nehrala za školu,a le za profesionálny klub. V Amerike hrám za univerzitný klub, ale dovolím si tvrdiť, že tento univerzitný klub je lepší ako ten profi na Slovensku.

Oli: V čom je lepší?

Romana: Zahŕňa to kvalitu súťaže, fyzioterapeutov, masérov, doktorov. Samozrejme aj kvalitu trénerov, ktorí nás trenújú, ale aj ako pristupujú k hráčkam. Ak sa napríklad zraním na tréningu, okamžite sa to rieši. Veľmi veľa cestujeme, každý druhý zápas hráme vonku, väčšinou hráme dva zápasy za týždeň a dosť veľa vymeškávam zo školy.

Oli: Ako sa prepravujete na zápasy?

Romana: Väčšinou lietadlom. Autobus nás priamo privezie k lietadlu, prestúpime a letíme. Ale to je vďaka tomu, že hrávam v tejto najlepšej konferencii v Amerike. Viac menej všetky družstvá sa takto prepravujú.

Oli: Tým, že hráš v najlepšej konferencii pociťuješ aj akýsi tlak?

Romana: To by som nepovedala, že pociťujeme tlak. My to chceme a ideme si za tým. Minulý rok sme vyhrali našu ligu a skončili sme ôsme v krajine. Naše farby sú červená a biela. Náš maskot je jazvec, pretože v tomto meste bolo v minulosti veľa tunelov a v nich vraj boli jazveci.

Oli: Koľko ľudí chodí na Vaše zápasy?

Romana: Veľmi veľa ľudí. Minulý rok sme boli vypredaní viac ako polku sezóny. Mali sme viac ako 6 000 divákov na zápas. Veľmi sa teším, že ľudia chodia na volejbal a povzbudzujú. Naše zápasy vysielajú aj v telke.

Oli: Čo je Tvojim cieľom po skončení školy?

Romana: Chcem hrať volejbal profesionálne. V Amerike nie je žiadna profesionálna liga, čiže mám možnosti v Európe, Portoriku alebo v Južnej Amerike. Ale keď som bola malá, tak som vždy chcela hrať v Rusku, lebo som si myslela, že je tam najlepšia liga. čo si myslím, že stále je, ale aj ostatné ligy sa zlepšili, tak uvidíme.

Oli: Máš aj nejaký volejbalový vzor?

Romana: Je to Rus Maxim Michajlov a hrá tú istú pozíciu čo aj ja, je smečiar. Odmalička som ho sledovala v televízii, keď hral a páčil sa mi štýl jeho hry.

Oli: Ako vyzerá Tvoj deň?

Romana: Celý deň som v škole, a potom od pol druhej do nejakej siedmej až ôsmej som v hale a trénujeme. Ale nie je to len tréning, ale aj video porada, ďalšie stretnutia a podobne. Večer si musím robiť úlohy, takže nezostáva mi čas na nejaké iné aktivity.

image (2)

Oli: Takže nemáš vôbec voľný čas?

Romana: Mám, ale záleží na tom, ako sa cítim. Niekedy len tak cvičím, ale napríklad nedávno som celú nedeľu strávila na skype s rodičmi a kamarátmi. Rada sa prechádzam, pretože tu máme krásne prostredie.

Oli: Samé baby v družstve, neleziete si na nervy?

Romana: Je to typické pre ženský šport, že býva veľa roztržiek, ale môžem povedať, že u nás to nehrozí. Trávime spolu čas aj mimo zápasov, ja s niektorými spoluhráčkami aj bývam. Pripúšťam, niekedy máme ponorku, ale máme sa rady, len niekedy potrebujeme od seba pauzu.

Oli: Žiadny iný šport Ťa nelákal? Prečo si si vybrala volejbal? 

Romana: Hrala som aj iné športy, napríklad som tancovala, hrala som futbal aj ping pong, ale volejbal bol vždy priorita. Chodievala som s maminou na jej turnaje, pretože ona hrala za Liptovský Mikuláš. Zároveň brat, Tomáš Kriško, hrá v Českej republike a aj za slovenskú reprezentáciu.

image (1)

Oli: Brata máš v reprezentácii, sleduješ teda volejbalové dianie na Slovensku. Ako hodnotíš kvalitu volejbalu u nás doma?

Romana: Chápem, že je všade ekonomická kríza, ale podľa mňa volejbal na Slovensku ide dolu vodou. Hovoríme o ženskom volejbale a čoraz mladšie hráčky hrávajú extraligu, čo je v podstate najvyššia liga a to veľmi vidieť.

Oli: Chcela by si sa vrátiť na Slovensko?

Romana: Určite by som prišla na Liptov, ktorý milujem a som pyšná na to, odkiaľ pochádzam. Ale neviem či tam budem žiť. Záleží to na mnohých faktoroch.

Oli: Čo Ti najviac chýba zo Slovenska?

Romana: Jedlo, a najviac bryndzové halušky.

Foto: Archív Romana Krišková

#olidzupi

aplikacie Rádia Expres