4.8 / 5
30/09/2015

Slovenka je už 15 rokov profesionálnou opatrovateľkou detí v Londýne


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme! Každú stredu v premiére (repríza v sobotu) Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk.

Maya Mačingová, profesionálna opatrovateľka detí

Maya Mačingová je Košičanka, ktorá od mája 2000 žije v Londýne. Maturovala na Strednej škole ekonomickej – obchod a podnikanie. Aj keď bola škola úžasná, Maya od začiatku vedela, že to nie je niečo, čomu by sa chcela venovať celý život. Jedného dňa odišla do Londýna a začala pracovať ako aupairka. Po pätnástich rokoch je z nej profesionálna opatrovateľa detí, ktorá bola v piatich rodinách vždy na dlhšie obdobie. Angličanky je dôverujú a zverujú svoje deti. Na začiatku intuitívne a teraz na základe dlhoročných skúseností. Maya svoju prácu miluje, hovorí o nej tak pekne, že sa pri počúvaní a čítaní o jej príbehu pozastavíte, porozmýšľate o svojej práci a zavoláte svojej mame.

Oli: Kedy a prečo si sa rozhodla odísť do Londýna?

Maya: Vždy ma nejakým spôsobom lákalo ísť do Londýna. Myslím si, že som bola typický slovenský príklad. Zmaturovala som, a keď som sa rozišla s priateľom, odišla som do Anglicka. Za dva mesiace som vybavila všetky víza a papiere. Cestovala som autobusom a trvalo to asi 27 hodín.

Oli: Aké boli Tvoje očakávania?

Maya: Londýn bol úžasný. Začínala som v rodine ako aupairka, kde mali tri deti. Bola to židovská rodina a boli zlatí, ale viac potrebovali upratovačku ako opatrovateľku. Myslím si však, že to bola chyba agentúry. Tak som po troch týždňoch odišla, zložila sa u kamošky, ktorá mi doslova zachránila život. Po asi ďalších troch týždňoch som si našla novú rodinu a odvtedy som tu.

1_maya

Oli: Keby sme mali zhrnúť tých 15 rokov, ako sa Tvoj život vyvíjal za ten čas, čo si v Londýne?

Maya: Keď sa na to celé spätne pozriem, tak 15 rokov je dlhá doba nato, aby sa človek vypracoval do nejakého levelu. Ja som sa nikdy neponáhľala a všetkému som nechávala voľný priebeh. Keď som si našla rodinu v Londýne, tak mi už aj platili viac peňazí, robila som asi 25 hodín týždenne a mala som veľa voľného času. Tak som si úplne náhodou našla ešte prácu pre susedu z vedľajšej ulice. Bola to veľmi milá pani, s ktorou som doteraz v kontakte. To bola prvá žena, ktorá mi bez angličtiny a skúseností zverila ročné dieťa. Vravela, že mi inštiktívne verila a ani na sekundu nezaváhala. A ona bola prvá, ktorá mi dala šancu. A odvtedy to už išlo prirodzene. Jej susedy a kamarátky videli, že je so mnou spokojná aj že aj malý je spokojný. Freddy mal vtedy rok a teraz oslavoval šestnáste narodeniny, a keď sa dnes naňho pozriem, tak sama tomu neverím.

Oli: V koľkých rodinách si už bola?

Maya: V rodine si zvyčajne v priemere tri až päť rokov. Samozrejme, ak sú obe strany spokojné. Tak dlhodobejšie som bola asi v piatich rodinách. Ale popritom som ešte robila pre niektoré rodiny, ktoré potrebovali s niečím pomôcť. Ale nikdy som neplánovala, že to bude moja práca na celý život. Avšak ja som mala také šťastie na tie rodiny, že mi bolo hlúpe odísť. Takže aj preto to stále robím, lebo som mala dobré rodiny. A momentálne si ani neviem predstaviť čo iné by ma bavilo robiť tak ako toto. Nechcem filozofovať, ale nie veľa ľudí môže povedať, že sú spokojní so svojou prácou a nechodia tam s odporom.

Oli: Aké sú tie rodiny? Sú to bohatí ľudia, podnikatelia, pracujúce mamičky? Prečo potrebujú profesionálnu opatrovateľku?

Maya: Sú rodiny, kde manžel zarába veľa peňazí a manželka je stále čímsi zaneprázdnená a má pocit, že potrebuje opatrovateľku na plný úväzok. Ale keď sú peniaze, tak sa to nerieši. V mojich posledných dvoch rodinách boli obidvaja rodičia takí, že mali veľké kariéry. Aj ich to baví, ale vedia, že keď chcú deťom zabezpečiť súkromné školy, dobrú budúcnosť, tak jednoducho sa im oplatí to robiť a popritom mať niekoho takého ako som ja, kto ráno príde a o všetko sa postará tak, akoby to spravila mama, keby nešla do práce. Ale večer príde domov a deťom sa venuje na sto percent. Moja šéfka sa snaží nájsť ten balans, keď je v práci, tak je v práci a keď je doma, tak je s deťmi.

2_maya

Oli: Stretla si sa aj s názormi, že čo sú to za mamy, že si takto odložia deti a niekto cudzí sa o ne stará?

Maya: Veľmi často. Ale po tých rokoch, čo to robím, tak úplne vidím, prečo to robia a rozumiem im. Ale je to o tom, že majú aj kariéru, majú aj deti a v Londýne je to trend. Mám kamošky, ktoré majú skúsenosti aj s nejakým extrémom, alebo pre nejaké celebrity. A to je iný level, ako som ja. Mne ten Londýn ale veľmi otvoril oči. Uvedomila som si, čo naše slovenské mamy musia všetko zvládnuť, čo robia a my to berieme ako samozrejmosť. A ten Londýn je ukážkou toho, ako sa dá inak žiť a o koľko by mohli mať jednoduchší život. Začala som si viac vážiť, čo všetko pre nás urobila moja mama. Naše mamy varia, perú, pracujú a tuto majú na všetko opatrovateľky.

Oli: Ako Ťa vnímajú deti? Nezvyknú si potom viac na Teba ako na mamu?

Maya: Teoreticky sa to môže stať. V praxi to závisí od mamy a opatrovateľky. Ako to podchytia od začiatku a ako vytvoria systém a pravidlá. Za tých 15 rokov sa mi ešte nestalo, že by z toho bol nejaký veľký problém. Samozrejme, že deti majú obdobie, keď chcú iba mamu alebo iba Mayu. Deti vidia ako vychádzam s ich mamou a nie je to konkurencia. Nerobíme si napriek a všetko je férová hra a tímová práca.

Oli: Potrebovala si aj nejaké špeciálne kurzy alebo vzdelanie?

Maya: Doteraz som si vždy našla prácu cez odporúčania a kontakty. Vôbec som neriešila životopisy ani nič podobné. Súčasnú prácu som už hľadala cez agentúru, a to som si aj po toľkých rokoch uvedomila, že to nie je jednoduché. Nie som rodená Angličanka a niektoré rodiny si na to veľmi potrpia. Ale keď som dala všetko na papier, čo som robila a kde som bola, tak to vyzeralo veľmi dobre. Jednak bolo vidno, že som v rodinách robila dlho, čo znamenalo, že nie som problémový človek, a to bolo veľké plus. Mala som úplne maličké deti až po deti do 11 rokov. Všetko to sú veľké plusy, aj keď nie som kvalifikovaná ako “nanny”.

Oli: Aký je rozdiel medzi aupairkou a nanny?

Maya: Aupairky sú vačšinou mladé dievčatá, ktoré sa výberu do cudzij krajiny za účelom naučiť sa jazyk, zarobiť si nejaké peniaze a tzv. vyskúšať si kultúru inej krajiny na vlastnej koži.. Podľa zákona by nemali pracovať viac ako 25 hodín týždenne, a teoreticky by nemali mať plnú zodpovednosť za dieťa/deti. V skratke, mala by to byť iba taká extra pomoc v domácnosti. Za to sú samozrejme platené, aj keď dosť symbolicky, je to len vreckové. Ale kedže majú postarané o ubytovanie a stravu, hlavne pre začiatok, je to celkom ideálny set up. Práca Nanny je časovo oveľa náročnejšia, (ja napr. robím 54 hodín týždenne), je tam väčšia zodpovednosť, vyžaduje sa dobrá angličtina, dostatočne skúsenosti a prax, kurz prvej pomoci, schopnosť organizácie, vo všeobecnosti sú tam oveľa vyššie nároky, a samozrejme finančne je to ohodnotené oveľa “zaujímavejšie”… Je to práca ako každá iná, na začiatku spolupráce sa podpíše kontrakt, zamestnávateľ platí za svoju Nanny dane a všetky odvody, a Nanny má ročne nárok na 20 pracovných dní dovolenky plus všetky štátne sviatky..

3_maya

Oli: Ako vyzerá Tvoj deň?

Maya: Začínam o 7:30. Prídem k rodine, deti sú už hore, aj mama a práve začínajú raňajkovať. Ja to prevezmem od mamy, ktorá sa ide chystať do práce. Sadnem si s deťmi, raňajkujeme a kecáme. Dievčatko, o ktoré sa starám má 5 rokov, chodí do školy a pred ôsmou musí byť už nachystané a mama ho berie po ceste do práce do školy. Ja zostávam s jej trojročným bratom. Trošku sa hráme a pred deviatou ho veziem do škôlky, kde je asi do dvanástej. Vtedy mám voľno, čítam noviny, pijem kávu alebo upracem hračky a podobne. O dvanástej idem po dieťa zo školy, dáme si obed, malý si zase pospí a o pol štvrtej ideme po jeho sestru do školy. Vrátime sa domov, spravíme si úlohy, dáme si večeru a keď príde mama domov, ja odchádzam. Ale všetko je to individuálne a záleží na type rodiny.

Oli: Vidíš nejaké rozdiely vo výchove, možno ako si bola vychovávaná Ty a ako sa teraz staráš o deti?

Maya: Rozdiely sú, ale mení sa to skôr dobou, ak by som mala hľadať rozdiely vo výchove v porovnaní s Košicami a Londýnom. Niekedy keď sa pozriem na to, čo tie decká robia, s čím sa hrajú a aké majú možnosti, tak sa mi pozastavuje rozum a vravím si, že my sme toto nemali. Mali sme viac slobody, liezli sme po stromoch a chodili sme v jedných špinavých teplákoch a nikto to nerieši. Ale nejaký veľký rozdiel nevidím.

4_maya

Oli: Čo Ty a vlastné deti?

Maya: Neviem prečo, ale nikdy som to nemala tak nastavené, že musím mať jedného dňa vlastné deti. Stále tomu nechávam voľný priestor. Keď to príde, tak to príde a keď nie, tak nie. Nič sa nedeje.

Oli: Čo považuješ na svojej práci za krásne?

Maya: Krásne je to, že vidím niekedy svet detskými očami. Je to krásne a zábavné. A je krásne to, že dávam tým deťom aj niečo zo seba a zo slovenskej kultúry. Dievčetko, o ktoré sa starám, vie zaspievať Kukulienku alebo Tancuj, tancuj. A niekedy sa pozerám na deti, o ktoré sa starám a pristihnem sa, že až neverím, že je to moja práca. Tancujeme, hráme sa, smejeme sa a šalíme a ja nemusím sedieť v kancelárii a napríklad by na mňa kričal šéf. A hlavne, ja neviem, či si ma budú pamätať, ale som momentálne súčasťou ich života a podieľam sa na tom, akými ľuďmi sa stanú. To si myslím, že je dôležité.

5_maya

Oli: Čo ťa baví v Tvojom voľnom čase?

Maya: Mám rada umenie, chodím na výstavy obrazov, občas do fitka, stretávam sa s kamošmi a mám šijací stroj. Niekedy maľujem a veľmi rada tvorím. Či je to šitie alebo maľovanie.

Oli: Po pätnástich rokoch v Londýne chceš tam zostať alebo sa aj vrátiť na Slovensko?

Maya: Pre mňa je dôležité, aby som bola šťastná. A momentálne som šťastná tu. Darí sa mi a veľmi si to vážim. Samozrejme, som si vedomá toho, že v budúcnosti sa môže čokoľvek stať a ja odídem a možno sa vrátim na Slovensko. Ale nemám zatiaľ konkrétny plán.

Foto: Archív Maya Mačingová

#olidzupi

aplikacie Rádia Expres