Kolínske déjà vu

Strašne to letí. Na svojich prvých hokejových majstrovstvách sveta som bol v roku 2001 práve v Nemecku. Hralo sa v Norimbergu, Kolíne a Hannoveri, no najviac mi utkvel v pamäti práve Kolín. Krásne mesto, veľkolepý dóm a vtedy najkrajší a najväčší štadión Európy. Výborná partia slovenských novinárov bývala spolu v jednom hoteli na okraji mesta. Príliš veľa hviezdičiek nemal, takže sprcha bola priamo nad záchodom. Výhľad z izby, kde sa ledva zmestila jedna poschodová posteľ a dva kufre, bol na benzínovú pumpu. Pod oknami si Nemci celý deň ručne umývali svoje meďáky a bavoráky, zatiaľ čo my sme si po večeroch prali ponožky v umývadle. Mám na ten šampionát tie najkrajšie spomienky aj napriek tomu, že Chára, Gáborík a spol. vtedy žiadnu dieru do sveta neurobili.
Čo sa odvtedy zmenilo? No v prvom rade sme sa o rok neskôr stali majstrami sveta. Idylické časy ponožiek v umývadle sa definitívne skončili. Teraz bývam v hoteli, kde sú umývadlo s toaletou od seba v bezpečnej vzdialenosti a namiesto na pumpu mám výhľad priamo na hokejovú halu. Pod oknami mi už netrúbia bavoráky, ale Bavoráci, Fíni, Rusi a Slováci cestou zo zápasov. Spávam na matraci mäkkom ako vodná posteľ, raňajkujem údeného lososa, ktorý v Nemecku nechýba na švédskych stoloch v žiadnom hoteli a obedovečeriam kebab na rohu ulice. U Gréka. Presne tam, kde pred tými deviatimi rokmi. Zmenili sa hráči, tréneri i kolegovia, na kolínskom štadióne, aj na mne je vidieť, že sme trochu zostarli a zarástli. Sú však veci ktoré sa nemenia. Ten kebab mi chutí rovnako ako vtedy. A na hokej sa teším stále ako malý chlapec. A veľký fanúšik. Tak ako keď som tu bol na majstrovstvách sveta prvýkrát.