3.5 / 5
09/09/2015

Slovák opravuje strechy v Nórsku, popritom pracuje aj v Amnesty International


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme! Každú stredu v premiére (repríza v sobotu) Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk

Ľubomír Krestián, dobrovoľník v Amnesty International

Ľubomír Krestián pochádza zo Spišskej Novej Vsi. Má 26 rokov a študoval ruské a východoeurópske štúdie na Univerzite Komenského v Bratislave. Na začiatku štvrtého ročníka po bakalárovi odišiel zo školy. Od minulého roka žije v nórskom meste Oslo, kde opravuje strechy. Popri manuálnej práci si našiel čas, aby pracoval aj v ľudskoprávnej organizácii Amnesty International. Jeho úlohou je v uliciach Osla získavať nových členov a prispievateľov, ktorí vytvárajú možnosti pre fungovanie organizácie.

Oli: Prečo si odišiel zo Slovenska?

Ľubo: Za posledné tri roky po škole sa toho veľa udialo. Snažil som sa prikvitnúť do systému a nájsť si uplatnenie v tom, čo ma bavilo. Bol som zvedavý na ľudí a spoločnosť, v ktorej žijem. Nemal som ultimátny plán. Chcel som jednoducho hľadať a  priniesť niečo nové, čo nám zjednoduší život. Našiel som sa v mnohých veciach. Odjakživa som bol namočený do vety, slovíčka sa na mňa za dve dekády nalepili rovno k jazyku a rád som hoci aj zhurta rozprával zo záľuby Trefne, ktoré patrilo do škály od Úplného stredu až po Skoro do vetra. Po spísaní bakalárky a štátniciach ma síce lákal Bajkal a Ulan – Ude so svojimi hádankami symbolistov, ukrytými v budhistických chrámoch, ale sled niekoľkých náhod mi ešte pritiahol kotvu na nohe. Ostal som na Slovensku s cieľom, že sa pousilujem najprv si vytvoriť základňu pre svoj svet a finančnú stabilitu. Začal som s priamym predajom. S mindsetom pripraveným vstrebať všetko čo príde, som do toho padol úplne. Predával som aj mimo pracovnej doby, snažil sa dennodenne konfrontovať s rolou obchodníka a jeho postavením v spoločnosti. Nechať si na seba capnúť aj nálepku nenávideného príslušníka neznámej sekty, ktorej ľudia nerozumejú, ale hlavne ju tu nechcú. V priamom predaji dochádza takmer u každého povinne zistenie, že veľmi veľká časť ľudí vás odignoruje aj napriek tomu, že vám nechá tú chvíľu na rozhovor. Pomaly som obchádzal našu krásnu republiku, mesto po meste, dedinkách a lazoch. Tešil sa tej možnosti, mať oficiálny dôvod zaklopať na dvere ľuďom, ktorých som poväčšine stretol prvý a posledný krát zároveň. Rozbiehal sa dnes už naplno zabehnutý pluralizmus v dodávkach energií. Bola to krásna príležitosť, ako aj tebe čo to teraz čítaš, znížiť nedoplatok za plynový šporák. O dosť neskôr prichádza zistenie, že firma si síce stojí, ale na akútne slabých základoch. Že ma pomaličky žmýkala, kým sa nescvrknem, až som odišiel sám. Nechcel som byť viac súčasťou sveta, kde sa hovorí len o práci a o peniazoch, pričom ich reálna hodnota by ma nikdy nedefinovala. Z hľadania samého seba a uplatnenia sa vo svete marketingu a online-u stal kolotoč pohovorov, nových začiatkov, nesplniteľných cieľov, nafúknutých rečí. Skúsil som to aj v biznise, podieľal som sa na chode firmy sprostredkujúcej vybavenie pre materské školy, cez e-shop, od nábytku a hračiek až po detské ihriská. Prešli mi rukami tony nábytku a stovky faktúr, objednávok, bločkov. Celý svet mi prišiel ako obrovská mašinéria pravidiel a medziľudské vzťahy sa mi v ňom javili ako strojené, zneli mi v ušiach zamlčané vety tisícok zákazníkov, ktorí vás ignorujú a kolegov, ktorí začínajú ignorovať hlavne seba. Bol som spútaný a unavený, mal som pocit, že tých pár desiatok tisíc ľudí som stretol zbytočne. Zároveň som však videl väčší svet, kde sa dá slobodne nadýchnuť a roztiahnuť ramená. A pomaličky zabúdať na to zlé, aby bolo viac miesta pre to dobré.
Oli: A ruština? Po nej nebol dopyt na pracovnom trhu?

Ľubo: K tomu, aby som ju mohol naplno využiť, by som sa vtedy musel vrátiť do školy, ruština bola pre mňa vždy najkrajším literárnym jazykom a strávil som zaseknutý vo veršoch veľa večerov. Nechal som tú predstavu Bajkalu dokresľovať sa v hlave, to bolo miesto, kde som chcel ruštinu využívať. Z firemných mailov v azbuke mi z nejakých dôvodov behal mráz po chrbte. Asi som mal v živej pamäti najneobľúbenejší predmet na výške, obchodnú ruštinu. V online svete, okolo ktorého som sa tiež nejaký čas točil, som vtedy našiel len veľmi málo ponúk, zväčša pre firmy rozvíjajúce hry na facebooku, ale tam sa nepodarilo uspieť. A zároveň, nebolo by to ani ono, tam by toho verša veľa nebolo.

Oli: Prečo práve Nórsko?

Ľubo: To bola jasná voľba. Môj najlepší kamarát a brat po rozume Radan tu už asi tretí rok študoval, pravidelne mi pri svojich návštevách Slovenska a nášho petržalského bytíku vlieval kapitoly nórskeho socializmu, liberalizmu, priblížil ma k ľudským právam, povedal mi dobré veci. Že sa môžem naplno realizovať v tom, čo ma baví, pomôcť trochu látať vlastnými slovami jazvy tohto sveta. Že sa tam ujalo riešiť priamo pred parlamentom v centre mesta všetko, čo môže mať dopad na fungovanie spoločnosti, vyjadriť svoj nesúhlas aj podporiť dobré veci. Pomohol mi vo všetkom, pomohol mi vypadnúť.

Moje kroky viedli do pobočky Amnesty International, kde som už v októbri minulého roka aj začal pracovať. Popritom som sa dostal tiež na oslovské strechy, ktoré renovujeme v stavebnej firme. Veľa tu prší, nórske počasie je asi každému známe, a preto tu veľa do striech aj zateká. Piati Slováci, Poliak a traja Nóri, kopec plechu, montérky a kreatívne riešenia, ktoré si pýtajú na tony Vulkemu. Jednoducho úderná partička. Tak som si povedal, že reku do čoho som sa to zase namočil. A to som sa namočil do Osla. Pod strechou je dobre, na streche si leje po svojom. Už mi tu nejaký ten pršiplášť premokol. Posledných pár mesiacov bolo preto dosť aktívnych, pretože som sa snažil obidve tieto práce udržať.

Oli: Takže pracuješ pre stavebnú firmu a popritom robíš v Amnesty?

Ľubo: V Amnesty som mal cez leto dlhšiu pauzu. Amnesty International dokáže vo face to face tíme poskytnúť len polovičný úväzok, nakoľko je to mimovládna organizácia žijúca z príspevkov. Na to, aby som sa tu udržal, potrebujem full time. Do leta som pracoval sedem dní v týždni striedavo na strechách a v Amnesty. V lete som cestoval a užíval si domov, leto skončilo, rád si to dám zase celé takto. Amnesty však nie je práca, je to niečo za čím prirodzene idem, takže sa to dá celé pekne skĺbiť.

Ľubov pohľad zo strechy
Ľubov pohľad zo strechy

Oli: Aký je život v Osle?

Ľubo: Moje predchádzajúce bydlisko bola Bratislava. Oslo je veľkosťou porovnateľné, taká malá veľká metropola ktorá ponúka všetko. Nejaký čas po príchode to bol vlastne celý môj svet, kým som sa znovu rozhýbal na mape. Dokonalé zžitie s vodou, počnúc Oslofjordom a končiac typickým škandinávskym hromobitím. Tu som tiež objavil veľký svet, ľudí z krajín, o ktorých som nevedel prakticky nič, exotické farby a vône jedla v malých obchodíkoch s všehochuťami, kamošov mnohých vierovyznaní, jazykov, životných filozofií a veľa hudby. To som presne potreboval, a to som o Osle aj vedel. V krásnom súžití si tu fungujú kostoly, synagógy a mešity doslova na jednej ulici. Veľmi ľahko sa na to zvykalo. Veď nebudem ďaleko od pravdy keď poviem, že na našom malom Slovensku máme omnoho viac predsudkov voči zbytku sveta.
Je veľmi ľahké za každým problémom vidieť toho neznámeho vinníka inej farby pleti a vierovyznania, ktorý nás tu príde všetkých vykynožiť. Tu som si prišiel od tohto oddýchnuť a postaviť sa na druhú stranu. Čo už bolo ale horšie, hoci len spočiatku, bolo zvyknúť si na toto majestátne počasie, ktoré si proste robí čo chce.

Oli: Pamätáš si aj na svoj prvý deň?

Ľubo: Keď som sa tu zjavil, bol klasický októbrový deň, zahmlený a upršaný, studený a veterný. Pokračovalo to hneď nasledujúci deň búrkou, dve hodiny potom svietilo slnko až mi od radosti stislo srdce, ale to zasvietilo len tak provokatívne. Blížila sa dlhá temná zima a známi si zo mňa uťahovali, že v Nórsku je veľmi veľa samovrážd a že ja ako umelec to mám naklonené stále, že tá zima mi vonkoncom neprospeje. Nakoniec som túto zimu strávil outdoorovo, na oslovských strechách, dal sa viac do kondičky, spoznal nových ľudí, venoval sa ľudský právam, a z temnej zimy sa nakoniec stalo mrazivé dobrodružstvo. Dnes už viem, že omnoho horšie ako málo slnka je príliš veľa slnka. Počas najdlhších dní prakticky slnko zájde len trochu za obzor a hneď sa zase dogúľa späť. Žalúzie mi teda ku kľudnému spánku vôbec nepomohli a ten vnútorný pocit, že už dva mesiace vkuse som nevidel tmu „ako v rohu“, len znásoboval moju túžbu vycestovať zase niekde južnejšie, oddýchnuť si pozorovaním hviezd a klasickými nočnými aktivitami.

Nórsky prístav Aker Brygge
Nórsky prístav Aker Brygge

Oli: Čo sa Ti na Osle najviac páči?
Ľubo: Milujem celú panorámu mesta. Je magická a neviem, či mám radšej výšku a z kopca sledovať celé mesto zaseknuté do fjordu, alebo tú vôňu moru v prístave Aker brygge. Je tam fantastické múzeum súčasného umenia z najpodivuhodnejšími výplodmi ľudskej kreativity, to sa určite oplatí vidieť. Prísť a bez akéhokoľvek pocitu viny či hanby nechápať takým spôsobom, o čo vlastne človeku ide, akým sa to dá len pri súčasnom umení. Minulú sobotu som sa zamiloval do Múzea Rolfa Stenersena, ktoré vystavuje Munchove obrazy. Od mája hostili výstavu Vincenta Van Gogha a to bola pre mňa ultimátna záležitosť. Deje sa tu svet. Páči sa mi na Osle aj to, že je to fakt maličká metropola, má svoje tváre, ktoré často stretávam. Občas máte tento pocit aj v Košiciach či Bratislave, tu sa preto tiež cítim viac ako doma. Ak je človek pozorný a pozerá na svet otvorenými očami, všimne si tie opakujúce sa sledy dejov, každodennosť v maličkostiach a denné rutiny ľudí. Ľudia tu majú radi svoje zaužívané pravidlá, niekedy ma prepadne také to déjá vu, že to sa už určite stalo a je to vlastne iba bežný štvrtok a ako každý štvrtok sa centrom mesta aj teraz promenádujú tí istí ľudia. Je to tiež mesto kávy a to mi padlo úplne krásne do mojich predstáv o mieste pre život. Každý tu má svoju kaviarničku, kam rád chodieva a ja mám tiež tú svoju.

Oli: Akí sú ľudia a ako na Teba vplýva táto krajina?

Ľubo: Čo sa týka miestnych obyvateľov, tak tí vedia o tom, že ich celý svet vníma ako zatvorených a utiahnutých týpkov, ktorí miesto vysedávania s kamošmi idú radšej do prírody športovať so slúchatkami na ušiach. Že sa im nikdy nedostanete pod kožu, že vás nikdy medzi seba neprijmú. Ja nemám rád kultúrne stereotypy a nedokázal by som týchto ľudí zaškatuľkovať takto, aj keď mnoho z toho u mnohých ľudí samozrejme platí. Stretol som tu fantastických ľudí, aj neprajníkov a zlosynov. Taký je svet. Nórsko je päťmiliónová krajina tak ako Slovensko, tiež by sme náš jeden malinký národ nevtesnali do nejakého tvrdenia o tom, akí to my Slováci vlastne sme. O tej zatvorenosti snáď len toľko, že chvíľami mi to príde ako úplný opak. Žijú to pokope všetky kontinenty. Vďaka Amnesty som sa prihovoril tisíckam ľudí. Sú zvedaví na to, čo sa deje vo svete aj doma, vďaka fungujúcemu systému si mnoho z nich cestuje po svete a ďalej spoznáva kultúry, angažujú sa v neziskovej sfére, učia sa nové veci, videl som pozitívnu stranu multikulturalizmu, čo predsa znamená byť otvoreným.

Oli: Nórsko je jedna zo severských krajín, ktoré sú v mnohých veciach príkladom fungujúcich systémov, je to tak?

Ľubo: Čo sa týka toho fungujúceho systému, jednoducho sa stačí prísť pozrieť. To nepotrebuje komentár. Samotný vizuál mesta je dostatočný príklad toho, že tu žije veľký kolektívny duch poznania, ľudská zvedavosť pretavená do veľkého mestského priestoru, plného súčasného umenia, ktoré úžasne ladí s tradičným nórskym vzorom a severským prístavom. Vstupenka pre takýto domov je pracovná zmluva a časom si človek uvedomí, že za mesiac zaplatí viac daní ako na Slovensku zarobil. A vidieť to na neuveriteľne rýchlo napredujúcej infraštruktúre. Je sa kam ponáhľať, do Osla lieta celý svet a doprava musí fungovať. Je čoraz prístupnejšia aj z ekologického hľadiska, autíčka si čapujú elektrinu zo stojanov takmer v každej štvrti, MHD jazdí na odpad, z mojej kuchyne. Akákoľvek práca na plný úväzok je ohodnotená tak, že sa človek nemusí škrabať na konci mesiaca  na hlave. Práca je krytá veľmi silnými odbormi, ktoré sa snažia fungovať v prospech zamestnanca. Vzdelanie je prístupné a zadarmo pre všetkých, bezohľadu na to odkiaľ prišli. Hemží sa to tu mladou krvou a jednoducho cítiť že mesto má svoj pulz.

Podpísané členstvo v Amnesty International
Podpísané členstvo v Amnesty International

Oli: Ako vyzerá Tvoja práca v Amnesty International?

Ľubo: Vždy som cítil potrebu ísť tam, kde je slobodný priestor pre vyjadrenie myšlienok, a čo najlepšie, aby z tých myšlienok vznikalo niečo pekné a prínosné. Takýmto priestorom Amnesty rozhodne je. Dostal som prácu vo Face to face tíme, ktorý stojí vlastne na počiatku akejkoľvek existencie tejto najväčšej ľudskoprávnej organizácie. Mojou úlohou je v uliciach Osla získavať nových členov a prispievateľov, ktorí tak vytvárajú možnosti pre fungovanie organizácie. Sú to práve tí ľudia, s ktorými sa na ulici bavíme o Deklarácii ľudských práv a konkrétnych prípadov pomoci pre tých, ktorým sú ľudské práve upierané a ich dôstojnosť podkopaná, Taký bežný deň, a to nechcem vyznieť otrepane, ale závisí z časti od počasia. Prší neprší, amnesty soldiers sú v teréne a snažia sa vyčariť úsmev na tvárach ľudí. A tu keď ti začne pršať, sa len človek čuduje, pred čím tí ľudia utekajú, veď sme predsa v Nórsku, to budeme celý život utekať? Ak sa podarí nadviazať kontakt, začína sa rozdúchavanie ohňa. Musíte nájsť v človeku miesto, kde je usídlený a zabetónovaný postoj voči neprávostiam, čo je súčasť svetonázoru človeka a nikdy sa neskrýva hlboko v podvedomí. Snažíte sa ukázať ľuďom, že akékoľvek neprávosti, ktoré sa môžu stať nám v jednej z najliberálnejších krajín sveta, sú inou galaxiou vo vesmíre bolestí. Že všetci tu na tejto planéte musíme bojovať iba s vlastnou mortalitou. Že keď sa to zvrháva na krviprelievanie je načase zakročiť. Je toľko iných možností počnúc náhodou a končiacich nehodou, pred ktorými treba držať memento. Že to, keď sa my ľudia z vlastného pokolenia živočíchov na maličkej planéte snažíme jeden druhému upierať to jediné, čo na tejto planéte skutočne vlastníme, vlastné telo a svoju vlastnú existenciu, treba bojovať. O pobyt na slnku. Že Amnesty vie veľa o ostnatých drôtoch. A že tam v ich spleti, ktorá definuje hranicu nielen medzi štátmi, ale aj medzi nami, horí úžasné svetlo, malý plamienok ktorý dokáže zapáliť srdce takisto ako les. Sviečka horí za tých, čo boj s vlastnou mortalitou prehrali kvôli tým, čo si mysleli, že im to pomôže v ich vlastnom nekonečne, kvôli tým čo sa zmýlili. Ale šíri teplo plameňa, roztápa ten ľad. Desiatkami rokov šíriaci sa výkrik Petra Benensona a jeho nepokoja z napredovania sveta po Druhej svetovej vojne, kedy už dávno boli jasne zadefinované najzákladnejšie ľudské práva a slobody.

Rozhovory sú rôzne, veď dôležité je aby vám niečo povedal hlavne človek, ktorého ste zastavili. Chcete ho potešiť, dať každému nádej. V tomto internetovom bordeli, kedy je častokrát viac otvorených konfliktov ako úst ktoré vyjadrujú nesúhlas. Chcete mu vyčariť úsmev na tvári. Chcete, aby to vyslovil sám. Aby spravil svoj vlastný statement, že ide do toho tiež. Že už teraz sa na to pozrie inak.

Ak sa ľudia v rozhovoroch nadchnú pre pomoc blížnym, tak preto, že sme predsa jedna jediná planéta a nezáleží na hrúbke a dĺžke hraníc. Všetci sme jedno. Títo ľudia každý mesiac posielajú na účet Amnesty peniaze a vďaka tomu možno zajtra ostane naživo bloger v Iráne, ktorý si dovolil otvorene vyjdariť svoj postoj k viere, či veciam, ktoré sú pre nás absolútnou samozrejmosťou.

Oli: Posledné týždne je v Európe obrovskou témou téma utečencov. Ako to vnímaš?

Ľubo: Vnímam to hlavne na sieťach. Nemal som možnosť ísť do Maďarska, tak ako niekoľko známych zo siete, ktorým stalkujem stenu, či prehodím nejaké to slovo. Vnímam to v komentároch pod príspevkami, čo som zdieľal. Množstvo hejtu, množstvo podpory, ako pri akejkoľvek pálčivej, ale za to dôležitej téme, ktorú Slováci prežívajú na sieti spolu so zbytkom sveta. V prvom rade to prežívam aj osobne. Podľa môjho postoja ma ľudia toľkokrát hodia do nesprávneho vreca a najradšej by ma veď viete. Ale nikdy nepripustím, aby niekto hocikedy v mojom živote zhodil moje zásady, pokiaľ ide o ľudský život. Utečenci trpia, trpí ich metabolizmus, ich ubolená myseľ ohlušená granátmi, boľavé nohy z tých stoviek kilometrov, čo by podaktorý ani autom neodkrútil. Nemáme ani len za mak šajny, čo je to utekať pred niečím, zavrieť si dvere na vlastnej krajine na tak strašne dlho, nechať nepochovaných blízkych. Po tom všetkom sa o sebe dočítať o tom, ako ste všetko len nie ľudská bytosť. Cez naše internetové prekrikujúce sa nahnevané tlčhuby nepočuť ich tlkot srdca, kdežeby sme chceli započuť ešte tichý šelest, ktorý v nich navždy ostane nepoznaný. Je mi smutno, takéto traumy dokážu na zbytok života umlčať aj väčších a mocnejších tárajov s dušou na rozplavbe ako je tá moja. Cez to všetko bude môj názor vždy totožný s oficiálnou filozofiou Amnesty.

V dnešných dňoch, keď sa poza brány EÚ valia vlny ľudí, utekajúcich z  vojnových konfliktov, je Amnesty najväčší podporovateľ súdržnosti a tolerancie, vytrvalý bojovník bez zbrane, ktorý sa snaží poukazovať na neprávosti moderného  sveta. 21. storočie podlieha novým fenoménom, kedy v záplave informácií letiacich rýchlosťou svetla na internete môžeme byť doslova účastníkmi všetkého, čo sa práve vo svete deje. Ako to už ale býva vo vojne, všetky strany sa snažia silou mocou diskreditovať toho, kto stojí na druhej strane. Amnesty túto neľahkú úlohu  byť objektívnym spravodajcom a hlavne iniciátorom zmien a mierových riešení zvláda podľa mňa vynikajúco. Sobotné popoludnia tu patria stále field marketingu. Face to face tím vtedy pracuje na konkrétnych kampaniach, spisujú sa petície a pozornosť sa venuje konkrétnemu človeku. Zdalo by sa, že petície nikdy nič nevyriešili a nevyriešia, ale pravda je taká, že podľa štatistík 30 percent všetkých petičných či listových akcií, má úspech. Asi by človek čakal iné číslo, ale úprimne, byť tým, kto pomôže zachrániť z dvanástich ľudí postavených doslova k stene štyroch, je nadpozemský pocit.

Niekedy nám pripadne veľmi neľahká úloha. Amnesty, pre ktorého je Deklarácia ľudských práv doslova bibliou, sa veľmi jednoznačne stavia aj k trestu smrti. Predstavte si modelovú situáciu. Šestnásťročný Moses sa vyberie z domu pozrieť svoju rodinu dostane do väzenia v Nigérii. Trest smrti za ťažký zločin. Krádež troch telefónov a hotovosti v ozbrojenej lúpeži. Strach, pocit neviny, ja som predsa nič nespravil. Niekoho však obviniť treba a polícia si dokáže na základe usvedčeného zločinca zdvihnúť rešpekt u obyvateľstva. Nasleduje pálenie, bitka mačetou, kliešťami vytrhnuté nechty na ruke, visieť dole hlavou celé hodiny, zákaz spánku, psychická a fyzická devastácia. Moses sa priznal. Nasleduje vyčerpávajúci proces čakania na smrť. Kde sa vzal, tu sa vzal…Desať rokov vo väzení, death row. O chlapcovi sa dozvedajú ľudskoprávne organizácie, snažia sa všetkými cestičkami nájsť spôsob pre jeho záchranu. Oficiálne vyšetrovanie sa predsa neuskutočnilo a ten chlapec môže byť naozaj nevinný. Vlastne nikdy pri plnom vedomí nepriznal, že by niečo vykonal, musí existovať nejaká šanca. Tá šanca sa nachádza aj v uliciach Osla, či krajín, kde sa field marketing uskutočňuje. Ak sa za chlapca postaví obrovská komunita ľudí, schopná pritlačiť na vládne orgány a ďalšie inštitúcie schopné niečo urobiť, môže sa stať zázrak. Neoblomná garnitúra, chabá diplomacia a zabetónovaná legislatíva vedia byť pokorené, ak ľudia zdvihnú hlas. Cez nespočetné množstvo petícií za spravodlivé vyšetrovanie a oslobodenie Mosesa, cez blogovú sféru, internetové diskusie až po spontánny rozhovor na ulici, to všetko malými krokmi vie oslobodiť na diaľku chlapca z nigérijskej väznice.

Oli: Trest smrti je ale v Nórsku neprijateľný. Aj keď mnohí by si mysleli, že Breivik by ho mal dostať, dostal maximálny možný trest, ktorý v krajine podľa zákona platí.

Ľubo: Trest smrti určite nie je najjednoduchšia téma práve tuto v Osle. Po tragickom vyčíňaní Andersa Breivika si mnoho miestnych racionalizovalo trest smrti pre takéto „rough monsters“, ako ho raz pomenovala staršia pani z Bergenu, ktorú som zastavil na hlavnej ulici Karl Johann gate. Ak niekto spácha takto ohavný trestný čin, po ktorom nechá desiatky rodín v trpkej dezilúzii, a ešte dokáže vyžmýkať celý súdny systém natoľko, že sa v podstate vo väzení nemá zle a sú mu dovolené vymoženosti civilného sveta, nemá  predsa nárok chodiť po tejto planéte. My sa však neoblomne snažíme zachovať právo na život pre všetkých, bez rozdielu, aj keď je to častokrát nemožné vyargumentovať a obhájiť takýto postoj. Keď sa však pýtame, či by takéto popravy chceli vykonávať, drvivá väčšina by na to samozrejme poverila niekoho iného, veď ja predsa nechcem byť vrah. Takže odsúdiť vraha vraždou, na ktorú musím štátom zamestnať národného legálneho vraha, je riešenie, ktoré ľudia vidia ako reálne. Nikto by však zodpovednosť do vlastných rúk nechcel vziať.

Ľubo v uliciach Osla počas najväčšieho nórskeho sviatku samostatnosti 17. mája
Ľubo v uliciach Osla počas najväčšieho nórskeho sviatku samostatnosti 17. mája

Oli: Sleduješ diskusie Slovákov o téme utečencov?

Ľubo: Sledujem, že v posledných dňoch sú najväčším problémom môjho milovaného Slovenska. Ak by sa mali zhmotniť názory diskutérov na našich internetoch, asi by sme boli najsmutnejšou a najtragickejšou krajinou. Lebo je jednoduchšie zo svojho pohodlia zmanažovať movement ľudí utekajúcich pred zubatou. Všetci vieme, ako ich stačí utopiť, nechať pred hranicami, alebo jednoducho sa na nich vykašľať. Z toho, čo však viem z Oslovskej ulice, je len veľmi málo ľudí čo by sa dokázalo verejne pred všetkými pozerajúc sa vám do očí postaviť za svoje tvrdenia či jednoducho stať sa tým „katom“ ktorý zavrie hraničné priechody a vezme tú zodpovednosť do rúk.
Oli: Stretávaš sa v Nórsku s cudzincami, ktorí možno majú za sebou práve útek zo svojej krajiny?

Ľubo: Stretol som tu sýrsku kurdku, ktorá má v centre mesta obchod s doplnkami do domácnosti. Po rozhovore pod dúhovým dáždnikom ma pozvala k sebe do obchodu a tam mi pri vypisovaní členstva v Amnesty hovorila svoj príbeh. Mala šťastie, pretože ako podnikateľka mohla minúť veľmi veľa prostriedkov a v krajinách odkiaľ prechádzala, mala vynikajúce kontakty. Nie každý obyvateľ zbombardovaného Aleppa mal takúto možnosť. Podarilo sa jej dostať do Turecka, kde jej pomohli Doktori bez hraníc. Na nejaký čas sa dostali do Ankary, kde podľa nej na uliciach prespávali tisícky Sýrčanov. Tak ako dnes vidíme budapeštiansku stanicu, len v omnoho väčšom meradle. Do Budapešti prišlo množstvo ľudí ktorí sa snažia pomôcť uzimeným hladným ľuďom. Málokde však táto žena videla takúto pomoc. Hovorila mi, že jej známe sa s vidinou presunu do ďalších krajín odovzdali do rúk ľudí, ktorí ich zneužili na prostitúciu.  Hotovosť bola vždy lákadlom pre podivínov a zloduchov a tak tomu bolo aj vtedy. Ona tiež len šťastnými náhodami neskončila v rukách týchto ľudí a cez Grécko pokračovala ďalej. Hovorila o Ankare ako o meste, kde sa ku Kurdom správajú ako k hmyzu, posledným ľuďom na zemi. Dnes rozdáva radosť mladým kočkám, ktoré si u nej chodia po okrasy do spálne :)

Stretol som tu dokonca rodinu, ktorá dostala práve v ten deň azyl.  Možno existuje pár dní v mojom živote, kedy mi žiarili oči tak ako ich krásnej dcére, ktorá so mnou komunikovala po anglicky, ale nemyslím, že tak ultimátnu radosť by sa mi podarilo prežiť po dlhých mesiacoch putovania jedenástimi krajinami. Nevieme o nich nič a to nás robí zdatnejšími, keď sa búchame do pŕs kričiac, že sami máme málo.

Oli: Dá sa to podľa Teba vyriešiť?

Ľubo: Nikto ma nikdy nepresvedčí, že stredoeurópska krajina po dvadsiatich rokoch samostatnosti nemá prostriedky a možnosti na to, aby dokázala pomôcť utrápeným ľuďom. Čo je to potom za demokracia a zároveň čo je to za krajina s tradíciami, keď sa tvárime ako by sme úplne zabudli na to, odkiaľ ideme, ako sme sami bojovali o svojbytnosť a proti despotickým silám minulosti. My máme všetko, sme súčasť európskej únie a v spolupráci s ňou dokážeme vyriešiť všetky problémy. Otázka je, či však máme túžbu a odhodlanie tvoriť otvorený priestor pre všetkých.
To Amnesty prinieslo aj ďalší rad vecí a dejov, ktoré pomaličky definovali môj svetonázor. Cítim sa byť viac Občan Svet ako Slovák v zahraničí. Vo face to face tíme nás bolo v jednu chvíľu dvadsať jeden národností. Slováci, Ruska, Afgánec, Pakistanec, kočka z Bangladéšu, Juhoafričan, chalani z Ghany, Ugandy, Etiopie, Izraela, Sýrie, Palestíny, atď. atď. Ľudia čo hľadajú to isté ako ja. Veľmi dobre to na mňa vplýva. Naše sobotné spoločné raňajky pri Bollywoodskej hudbe, spoločné fandenie futbalu, tie nikdy nekončiace trojjazyčné párty – anglicky, nórsky a po svojom :)

Oli: Chceš sa vrátiť na Slovensko?

Prístav Lilleaker
Prístav Lilleaker

Ľubo: Raz určite, teraz som však vyletel na veľmi dlhú cestu, chcem cítiť odstredivú silu. Naštartoval som sa na to, že sa do istého času chcem obzrieť a povedať si že som bol na všetkých kontinentoch. Chcem sa učiť nové jazyky. Chcem tvoriť Človeka milión. Chcem byť na cestách. Ale chcem raz prísť na Slovensko s plnou hlavou nápadov, vďaka ktorých realizácii si poviem že to celé malo zmysel. Že po tak dlhej jazde je načase vychovať deti, keď už je aj s kým (pozdravujem svoju milovanú snúbeničku Bašku) a odovzdať sa miestu, kde som sa narodil, vyrástol a vrátil.
Foto: Archív Ľubomír Krestián

#olidzupi

Ľubo Krestián je aj Človekom Milión a toto je jeho pozitívna pesnička:

aplikacie Rádia Expres