5.0 / 5
13/05/2015

Slovenská herečka na francúzskych, belgických aj švajčiarskych divadelných doskách


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme! Každú stredu v premiére (repríza v sobotu) Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk

Lenka Luptáková, herečka

Lenka Luptáková pochádza z Banskej Bystrice. Cudzie jazyky sa učila odmalička. Študovala na francúzskom gymnáziu, a potom chcela pokračovať na Vysokej škole výtvarných umení, kde ju nezobrali. Tak si povedala, že nebude rok na Slovensku nič nerobiť a odišla na Vysokú školu výtvarných umení do Francúzska. Dostala sa do viacerých miest, ale vybrala si školu v meste Rennes v Bretónsku. Špecializovala sa na sochy a na priestorové inštalácie. Časom ale od výtvarného umenia prešla k herectvu a dostala sa na vysokú školu v Cannes. V súčasnosti je divadelnou herečkou na voľnej nohe, pracuje s hudbou aj v rádiu. Ide o živé predstavenia a vstupy, či už sú to zvukové, hudobné alebo divadelné. Kvôli a vďaka práci veľa cestuje, ale svoju základňu má v Bruseli, kde má nábytok a fúru topánok. Predtým bola v Paríži, momentálne by ste ju našli vo Švajčiarsku.

Oli: Ako si sa od výtvarného umenia dostala k divadlu?

Lenka: Pracovala som napríklad s kódmi poslušnosti v mestách, ako sú kódy dopravy, že musíš ísť na točitom objazde doprava a nie doľava, že MHD slúži na presúvanie ľudí a nie na vypúšťanie šarkanov, že na parkovacie miesta sa parkujú autá a nie ľudia a podobne. Všetko som to robila naopak, filmovala som reakcie ľudí a situácie, ktoré z toho vyplynuli a vystavovala to. Ja som nikdy nemala čas presviedčať ostatných, aby hrali v mojich filmoch a ani som im nevedela presne vysvetliť, čo by som chcela, tak som nakoniec hrala vo svojich filmoch ja. A môj profesor filmu ma tajne zapísal na prijímačky na hereckú školu. Keď mi došla pozvánka, myslela som že je to vtip mojich kamarátov, ale nebol. Naučila som sa báseň, povedala som ju a zobrali ma. Tak som naraz študovala školu výtvarných a múzických umení. Postupne som prešla do divadla. Je to úplne iný prístup k umeniu. Máš okamžitý styk s publikom a umelecká forma je pominuteľná, odohrá sa v danom momente a mimo toho okamihu predstavenia neexistuje. Ide o priame zdieľanie. Ak tam nie sú ľudia, ani herci, tak je to skončené. Bola to práve veľká dávka samoty, ktorá mi vo výtvarnom umení nevyhovovala.

Herečka Lenka Luptáková študovala umenie na francúzsych školách,neskôr herectvo v Cannes
Herečka Lenka Luptáková študovala umenie na francúzsych školách,neskôr herectvo v Cannes

Oli: V súčastnosti si divadelná herečka, už niekoľko rokov, na čom aktuálne pracuješ?

Lenka: Som herečka na voľnej nohe. Nie som súčasťou žiadneho kamenného divadla. V Belgicku ani vo Francúzsku to tak ani nefunguje. Keď ma niekto osloví na projekt znamená to tiež, že sa mu páči moja práca a že verí spoločnej kombinácii našich osobností. Je odľahčujúce pracovať pre ľudí, ktorí si Ťa vybrali. Nie preto, že máš pocit, že máš na to, lebo o tom vždy v jednom momente pochybuješ, ale preto, že ide skutočne o Teba a tak Ti nezostáva nič iné, ako do toho dať všetko, čím práve si a čo z Teba robí Teba. Mám viacero projektov, ktoré sa od seba odlišujú. Vyhovuje mi to, lebo to rozširuje môj horizont a neustále objavujem nové vízie prístupu k divadlu.

Napríklad teraz som vo Švajčiarsku, kde pracujem už na druhej spolupráci s Mathieuom Bertholetom. Ide o pohybové divadlo, a spôsob práce je založený na kolektívnej zodpovednosti. V hre Derborence, ktorú sme práve uviedli v národnom lausanskom divadle Vidy, neexistujú roly, všetci 10 herci vieme celý text naspamäť, a každý si vezme slovo na scéne vtedy, keď to tak cíti, bez toho, aby sme sa vopred dohodli. Každé predstavenie tejto hry je teda unikát, a je úplne iné, ako to predchádzajúce.

To je časť môjho pôsobenia, kde pracujem čisto ako herečka. Potom mám vlastné projekty, na ktorých robím úplne od začiatku, od samotnej koncepcie, myšlienky, zháňania financií a partnerských divadiel. Ide vždy o spoluprácu, nikdy nerežírujem sama. Nezaujímajú ma sólo projekty a neverím, že by vnútorný svet aj toho najoriginálnejšieho človeka bol bohatší ako nekonečnosť kombinácii hoc aj obyčajných dvoch ľudí. Baví ma interakcia medzi osobnosťami, ktoré keď zhromaždíš a skombinuješ ich nároky, predstavy a zábrany, vytvoria predstavenie ako víziu sveta z viacerých strán.

Jednou z mojich najstarších spoluprác je séria projektov s parížskou kamarátkou Francúzskou Mayou Boquetovou, pod identitou Radio Femmes Fatales – Rádio Osudové Ženy. Všetko, čo robíme spolu, aj čo sa týka rozhlasu a divadla zároveň, sa zapisuje pod Radio Femmes Fatales, a mimo toho máme každá samostatné projekty.

Ja v Bruseli momentálne pracujem na projekte, ktorý sa volá Hlučné žihľavy, s kolektívom štyroch ľudí. Ide o prepojenie hudby, filmu a divadla. Je to akýsi nezastaviteľný deštruktívny koncert, obsahujúci hrané situácie. Popri tom mám rozhlasové projekty, ktoré nahrávam buď čisto ako interprétka, alebo ich koncipujem od základu. Napríklad v národnom fancúzskom rádiu mám profil herečky, ktorú volajú na rozhlasové hry v priamom prenose. Väčšinou je to v divadelnom priestore, s divákmi a je to on air.

A s radosťou možem povedať, že sa podieľam aj na jednom slovenskem projekte. Je ním spolupráca s Marošom Rovňákom, v rámci skupiny Pominuteľného Divadla. Som poctená, že môžem v slovenčine interpretovať súčasný autorský text, ktorý má v sebe veľa sily a dokáže sa vyhnúť banalite. V súčasnosti sme piati a snažíme sa vytvoriť jeden projekt za rok. Je pre mňa silné hrať predstavenia v slovenčine a je to zároveň aj ťažšie. Emočne odhadnúť tú správnu mieru a narábať so slovami, ktoré mi do ucha prichádzajú už akoby cudzie. Lebo moja literárna a herecká slovná zásoba sa mi vytvorila viac vo francúzštine.

A ešte mám hudobnú skupinu. Ale už dlho sme neskúšali, lebo som stále na cestách. Hrám na bicích.

Lenka Luptáková je herečkou na voľnej nohe - žila vo Francúzsku, Belgicku, teraz je vo Švajčiarsku
Lenka Luptáková je herečkou na voľnej nohe – žila vo Francúzsku, Belgicku, teraz je vo Švajčiarsku

Oli: Všetky ostatné predstavenia máš iba vo francúzštine?

Lenka: Áno, aj teraz vo Švajčiarsku je to po francúzsky, keďže pôsobím vo frankofónnom kantóne. Niekedy pracujem s inými jazykmi v predlohe predstavení. Hlučné žihľavy v Bruseli sa napríklad odrazili od filmu Věry Chytilovej – Sedmikrásky. Film je v češtine, ja som repliky preložila do francúzštiny a použila ich v rámci voľného prepisu. Vytvorili sme akési imaginárne pokračovanie toho filmu – ako by to mohlo dopadnúť ešte horšie. Je to veľmi hudobná záležitosť, taká punk-rocková. Radi by sme z toho spravili bilingválne predstavenie – v češtine a francúzštine. No a vrátiť sa tak do krajiny, kde film vznikol a ktorá už neexistuje, do Československa…

Oli: Nie je stresujúce byť herečkou na voľnej nohe a nemať napríklad istú niekoľkoročnú zmluvu s divadlom?

Lenka: V Belgicku, vo Francúzsku, v Nemecku a čiastočne aj vo Švajčiarsku existuje špeciálny systém, ktorý je zvláštnym druhom podpory v nezamestnanosti. Je ním umelecký štatút, ktorý Ti garantuje, že keď nemáš celý mesiac prácu, tak dostaneš od štátu nejakú sumu, taký malý životný štandard. Ale tento štatút môžeš dosiahnuť, len keď robíš veľmi veľa – prvé dva roky nonstop bez víkendov. Potom to musíš dokumentovať a štát Ťa uzná ako umelca alebo nie. A každý rok, musíš znovu dokladovať tvoje aktivity a to, že sa pravidelne uchádzaš o umeleckú prácu. Je to viac únavné ako pohodlné a treba na to určitú dávku organizácie a optimizmu.

Oli: Dobre, ale zatiaľ si vždy mala prácu?

Lenka: Tá umelecká sféra je veľmi neistá. Nikdy nevieme, kedy sa niečo naskytne, kedy sa nejaká vec vyplatí a otvorí ďalšie možnosti. Treba tomu veriť a povedať si, že jediné čo možem urobiť, je pracovať aj na tých najmenších projektoch presne tak, ako chcem a najlepšie, ako viem. A tým si dávať šance na svoju stranu, aby niekto ďalší reagoval na to, čo robím. Je pravda, že keď mám horšiu náladu, tak si občas poviem, že som už skončila. Ale vďaka tejto štátnej podpore sa hluché obdobie dá prežiť.

Oli: Tak dva roky makám každý deň, a potom príde rok, kedy nič?

Lenka: To si musí človek prežiť. Ale keď nemá umelec prácu, tak aj tak má prácu. Mal by sa zamerať na rozvoj svojich nástrojov, ako je hlas, kondička, pamäť, ale aj na to, aby sa kultivoval. Sledovať, čo sa okolo neho deje, v umení, ale aj v politike a v každodenných reakciách ľudí, to je tiež zodpovednosť umelca. Ako inak potom reflektovať na okolitý svet, bez toho, aby sa ním každodenne nechal preniknúť ?  Tiež je dôležité sledovať nové formy umenia, film, literatúru, stretávať ľudí a vidieť. Mať prehľad a oživovať svoju kreativitu. To všetko je súčasť práce umelca.

Oli: Ty sa ako oživuješ?

Lenka: V prvom rade už tou spomenutou spoluprácou s ľuďmi. Každá spolupráca je akási nová expedícia. Keď sa skombinujú dva náhľady na jeden text, tak ste už traja: autor, či už žijúci alebo nežijúci, jeho spôsob myslenia a ďalší dvaja ľudia. A to je pre mňa veľké oživenie. Inak chodím po horách, na koncerty, vyrábam šperky, veľa šijem, divoko jazdím po meste na bicykli, do noci počúvam rádio. Koncentrujem sa na veci, ktoré nie sú verejné.

Lenka Luptáková je aktuálne vo Švajčiarsku, kde spolupracuje s Mathieuom Bertholetom v hre Derborence
Lenka Luptáková je aktuálne vo Švajčiarsku, kde spolupracuje s Mathieuom Bertholetom v hre Derborence

Oli: Vždy si chcela byť herečkou?

Lenka: Všetci hovoria, že herci sú tí, ktorým sa nepodarilo byť rockovými hviezdami. Že v každom hercovi sa skrýva neúspešná rocková hviezda. Niekedy si to naozaj myslím. (smiech) Stretávam sa s hercami, ktorí tajne túžia po odviazanosti, sláve a dekadencii sveta hudby. Ale nedá sa to generalizovať. Niektorí moji kolegovia vedeli od detstva, že chcú byť hercami a druhým sa to prihodilo, tak ako mne. Ja som nemala žiadne také ambície. Ale časom som zistila, že je to to, čo viem robiť asi najlepšie. Nie lepšie ako iní, ale najvernejšie sama sebe.

Oli: Svoje miesto na scéne už máš, považuješ sa za slávnu? :)

Lenka: Sláva je príliš zložitá vec na to, aká je nedôležitá. Kedysi sa mi zdalo jasnejšie,  čo znamená byť slávnym. Mala som profesorov a mentorov, ktorí boli vo Francúzsku veľmi uznávaní a na vrchole ich kariéry. Na ulici neprešiel deň, kedy by ich nezastavovali na autogram. Keď som však prišla do Belgicka, zrazu ich mená nikomu nič nehovorili.  Bolo to veľmi poučné. Uvedomila som si, že tá sláva je veľmi lokálna. Stačí prekročiť hranicu, niekedy ani nie geografickú a lingvistickú, niekedy len vekovú – a hviezdy dohviezdili. Sláva zodpovedá geografii, aj časovému rozpätiu. Mám kamarátov, ktorí hrali v najväčších divadlách a mali skvelú kariéru, ale o desať rokov si na nich nikto nespomenul. Podľa mňa, skutočná sláva pripadá géniom, a to potom už ide o nesmrteľnosť. No a tých géniov sa rodí tak jeden za storočie, a mne už je celkom jasné, že to nie som ja. Nie som slávna. Známa som čiastočne. Tí, čo sa zaujímajú o ten prístup k divadlu a zvuku, ktoré robím, ma poznajú. Alebo poznajú moju prácu, ale nepoznajú mňa. Už sa mi stalo, že mi niekto nadšene opisoval predstavenie Rádia Femmes Fatales a vôbec nespoznal, že ten človek na scéne, o ktorom hovorí, som bola ja. Sláva je nestála. Podľa mňa netreba vôbec narábať s touto túžbou, keď ide o umenie. Nie je to trvácna motivácia.  A často sláva nezodpovedá kvalite práce, ale skôr dobrému lobingu, a rodinkárstvu.

Lenkina dlhoročná spolupráca Radio Femmes Fatales s Francúzskou Mayou Boquetovou
Lenkina dlhoročná spolupráca Radio Femmes Fatales s Francúzskou Mayou Boquetovou

Oli: Aké charaktery stvárňuješ? Pozitívne alebo negatívne?

Lenka: Mne toto rozlíšenie na pozitívne alebo negatívne nič nehovorí. Žiadny divadelný charakter nie je negatívny, lebo každá úloha je len nástroj celku, toho, aby dielo podalo celistvú výpoveď. Každá postava umožňuje druhej postave nejako konať a reagovať. Potom sú tu samozrejme kritériá, projekcie druhých na moju osobu. Napríklad v rámci mojej rozhlasovej práce ma často volajú na úlohy cudziniek, lebo mám prízvuk. Našťastie pojem «cudzinca» je v umení veľmi široký, môže ním byť čudák, alebo len ktosi, kto vytŕča z radu, hrala som už aj bohyňu, lebo bohovia sú pre smrteľníkov cudzinci. V divadle si môj prízvuk nepotrebujú zdôvodniť tým, že by mi priradili špeciálnu postavu. Obsadia ma preto, lebo som to ja, na základe môjho prejavu. A prízvuk je len plusom, lebo umožňuje ľuďom počuť text trochu inak, než sú zvyknutí.

Oli: Chceš sa vrátiť na Slovensko dlhodobo?

Lenka: Keď človek odíde, potom sa už nemôže vrátiť úplne. Nikto to predtým nevie. Človek sa vráti do istej miery zmenený a hľadá stratený raj. Ja sa môžem vrátiť na Slovensko, ktoré je možno také, ako bolo predtým, ale ja už nie som taká istá. Keď niekto odíde dlhodobo zo svojej krajiny, je podľa mňa navždy zamrznutý uprostred. Ja som sa vždy chcela nejakým spôsobom vrátiť na Slovensko, prostredníctvom divadla, len som nevedela ako. Aj prvý projekt s Radio Femmes Fatales sa volal po slovensky – Lenka Nehanebna. (Francúzi vôbec nevedeli, čo znamená “nehanebná”.) No a práve toto predstavenie mi umožnilo prvý kontakt so slovenskou scénou, a postupne aj spoluprácu s Marošom Rovňákom, ktorá pre mňa veľa znamená. Práve vďaka tomu, že prepája moje dva svety, a zároveň mi dáva voľnosť tvoriť presne tak, ako potrebujem a viem.

Lenka Luptáková v predstavení Hlučné žihľavy
Lenka Luptáková v predstavení Hlučné žihľavy

Oli: Myslíš si, že divadlo je zrkadlom našej spoločnosti? Niekedy sa v divadelných predstaveniach odzrkadľoval stav spoločnosti. Má divadlo stále takú silu?

Lenka: Myslím si, že divadlo má stále silu. Pre mňa je to jedna z posledných kolektívnych utópií. Divadlo je v podstate konvencia a napriek tomu obsahuje v sebe akési nepochopiteľné čaro momentu. Ľudia si za to zaplatia a vedia, že tí, ktorých vidia, sú herci a neriskujú pred nimi celý život. Ľudia chcú, aby im niekto niečo akoby nahovoril a mohli tomu veriť. Tie konvencie poznajú všetci, a napriek tomu sa spoločne prepožičajú na ten okamih. Ty ako herec dávaš čas zo svojho života v priamom prenose divákom, a tí si ho nemôžu zohnať inak, než tak, že tam budú prítomní a zažijú to. Divadlo sa nedá zohnať v skrátenej verzii, na usb kľúči, mrazené ani lyofilizované. Nedá sa vynútiť, nedá sa urýchliť a nedá sa zakonzervovať. Trvá, a zrazu nie je. Je to spoločný vklad, skutočná investícia zo svojho životného času, pri ktorom sú si všetci rovní. Je to jedno z posledných kolektívnych dobrodružstiev.

A bezbochybne vypovedá o spoločnosti v ktorej vzniká. Už len tým v akom stave sa divadlo nachádza. Nie je vecou náhody, že momentálne majú herci čo robiť, aby vyžili. Pri moci je kapitalizmus, pojmy ako investícia a rentabilita, a to je málo zlúčiteľné s umením. Hodnoty ekonomické si zasadli na hlasivky hodnôt etických. Odkúpili hlas malej morskej víly, ktorá tak dnes namiesto toho, aby nasledovala svoju vnútornú motiváciu natáča reklamy hore bez. Kultúra podľa mňa nie je luxus národa, ale je jeho základom a garantom jeho identity.

Klasické divadlo je však pre mňa skôr produktom spoločnosti, než priekopníkom nových ideí. (To samozrejme nemení nič na kvalite práce hercov a ich talente.) Inštitúcie, ako divadlá a galérie, ktoré na začiatku slúžili ako priestory pre umenie, v súčasnosti to umenie vyrábajú. Rozhodujú o tom, kto dostane granty, odsúhlasujú projekty a už do začiatku majú akoby nejaký label nad tým, čo sa vytvára. Východiskom sú pre mňa alternatívne formy. Keď nemáš na projekt peniaze, tak nikomu nič nedlžíš a tým si nekontrolovateľný. Nikomu sa nezodpovedáš, iba sám sebe a divákom, pre ktorých hráš.

Foto: Archív Lenka Luptáková

#olidzupi

aplikacie Rádia Expres