4.7 / 5
15/04/2015

Mladá slovenská vedkyňa našla spôsob, ako liečiť Wilsonovu chorobu


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme! Každú stredu v premiére (repríza v sobotu) Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk

Jana Mattová, vedkyňa

MUDr. Jana Mattová pochádza z malej dedinky Vyšný Žipov, v okrese Vranov nad Topľou. Po maturite na gymnáziu vo Vranove nad Topľou odišla študovať medicínu na Karlovej univerzite v Prahe, kde žije deväť rokov. Už počas školy vedela, že nechce pracovať v nemocnici, ale sa chce venovať vede. Po šiestich rokoch pokračuje v postgraduálnom štúdiu v Ústave biofyziky a informatiky na 1. Lekárskej fakulte Karlovej univerzity. Vybrala si odbor lekárskej biofyziky, pretože ju to vždy lákalo. Koncom tohto roka by mala obhájiť svoju prácu. Tento rok však dosiahla obrovský úspech. V Južnej Kórei ju ocenili za výskum liečby Wilsonovej choroby, ktorá patrí medzi vzácne genetické ochorenia a nedovolí organizmu správne vylučovať meď. Tá sa potom hromadí predovšetkým v pečeni a v mozgu, a preto majú pacienti pečeňové a rôzne neurologické či psychiatrické poruchy. Jana sa s výsledkami prihlásila na konferenciu a jej prácu vybrali z vyše 130 000 prác z celého sveta. Je jednou z 25 najlepších, ktorým udelili Cestovateľský grant.

Oli: Prečo si neštudovala medicínu na Slovensku, ale si odišla do Prahy?

Jana: Karlovka má určite lepšiu prestíž a po jej absolvovaní je lepšie uplatnenie vo svete. Ale dávala som si prihlášky aj na slovenské školy, keby nevyšla Praha. Vedela som však, že ak to výjde, určite pôjdem tam.

Oli: Štúdium medicíny je ťažké. Bolo niečo, s čím si mala pri učení problémy alebo to Tebe išlo ľahko?

Jana: Je to určite ťažšie ako niektoré iné školy, ale najťažší bol asi prvý ročník. Odrazu bolo všetko nové, noví ľudia, učitelia a podobne. Čo sa týka učiva, našťastie, ja som taký typ, že sa dokážem naučiť relatívne rýchlo veľké kvantum, takže s tým ani problém nebol. Ale asi najťažšie sa mi učila patológia. A najľahšie boli pre mňa predmety, ktoré obsahovali prírodné vedy a tie ma vždy zaujímali – biofyzika, biochemia, genetika. To som vlastne zbožňovala, takže to išlo samo.

Oli: Slovenčina si je s češtinou dosť blízka, ale predsa len, aké bolo štúdium v českom jazyku?

Jana: Ešte pochádzam z tej generácie, ktorá dobre rozumie češtine, takže som to vôbec nevnímala.

Oli: Ako vyzerá deň mladej vedkyne a čo všetko robíš?

Jana: Ja nemám taký bežný pracovný deň. Nikdy to nie je o tom istom. Ak máme dni, kedy robíme pokusy, tak celý deň pracujem s laboratórnymi zvieratami alebo som niekde v labáku. Ale po pokusoch treba spracovať výsledky, dať to do dohromady a odpublikovať, tak je to potom aj mesiac len o sedení pri počítači. V zimnom semestri mám aj cvičenia, keďže na našej fakulte učím prvákov biofyziku. Takže učenie, práca v labáku a práca na počítači.

Oli: Akým výskumom sa venuješ?

Jana: Niektoré projekty trvajú tri až päť rokov. Napríklad, keď som nastúpila na postgraduál, tak ten môj projekt, ktorý teraz riešim, bežal už rok. Čiže tam to už bolo viac menej rozchodené a prevzala som to. A čo sa týka biofyzikálneho výskumu, tak to je zaujímavé, lebo tá moja práca je skôr chemická než fyzikálna. Aj keď je to asi na rozhraní fyziky a chémie. Konkrétne sa zaoberám polymérmi, ktoré by fungovali ako nosiče rôznych liečiv, resp. priamo by ten polymér mohol fungovať ako liečivo. Polymér je nejaká chemická látka, ktorá sa skladá z nejakej monomernej jednotky, ktorá sa opakuje v celej molekule toho polyméru. Tých monomerných jednotiek je hrozne veľa, preto sú polyméry obvykle aj veľké molekuly. A tých je hrozne veľa. Minimálne najznámejší je polyvinylchlorid (PVC). Ale toto sú, samozrejme, trošku iné polyméry, ktoré sú tzv. biokompatibilné. To znamená, že sú vytvorené tak, aby biologickému systému neublížili. Aby boli naprosto kompatibilné s biologickým tkanivom. Takže my v spolupráci s chemikmi zhotovíme nejaký polymér a podľa toho, na čo to chceme otestovať, tak to skúšame preklinicky na laboratórnych zvieratách. Či sa tam potvrdí nejaká hypotéza, že to funguje, alebo to prípadne vyvrátime, ak to nefunguje.

Oli: Keď začínaš s nejakým výskumom, v podstate nevieš ako a kedy skončíš?

Jana: Niekedy ten výsledok, ktorý vedec očakáva, ani nemusí prísť. Dá sa povedať, že tam hrá svoju rolu aj náhoda. Dopadne to tak alebo onak. Zvlášť keď je to nejaký nový systém, ktorý si vedec vymyslel a chce to otestovať, tak nemôže úplne vedieť, či to dopadne podľa jeho predstáv. Môže to dopadnúť úplne opačne. Je to teda trošku aj o tom šťastí.

MUDr. Jana Mattová našla spôsob, ako liečiť Wilsonovu chorobu
MUDr. Jana Mattová našla spôsob, ako liečiť Wilsonovu chorobu

Oli: Tebe sa však podarilo ukončiť jeden výskum, ktorý sa skončil úspešne. Ide o výskum liečby Wilsonovej choroby, za ktorý Ťa ocenili aj v Južnej Kórei.

Jana: Na začiatok by som vysvetlila, čo to vôbec tá Wilsonova choroba je. Patrí medzi vzácne ochorenia a ide o genetické ochorenie, čiže človek sa s touto chorobou narodí. Ide o vrodenú mutáciu génu, ktorý je zodpovedný za transport medi v tele. Títo pacienti majú transportér pre meď buď málo funkčný alebo takmer úplne nefunkčný a výsledkom je, že nie sú schopní vylúčiť von z tela meď, ktorú hromadia z potravín. Hromadí sa to predovšetkým v pečeni a v mozgu. Títo pacienti majú pečeňové a rôzne neurologické či psychiatrické poruchy. Keďže je to vrodené ochorenie, tak zatiaľ neexistuje žiadna génová terapia. Našim cieľom bolo vyvinúť polymér, na ktorý by bol naviazaný tzv. ligand, čo je látka, ktorá je špecifická pre daný kov. Napríklad, existujú rôzne ligandy pre železo, zinok, mangán a my sme práve chceli použiť niečo, čo je konkrétne pre tú meď. Naviazali by sme to na ten polymér a podalo by sa to spolu s potravou, kde je tá meď a pri prechode zažívacím traktom by došlo k vychytaniu medi a vylúčilo by sa to všetko stolicou. Čiže meď by sa vôbec nevstrebala do tela, a tým pádom by sme úplne obišli celý systémový účinok, pretože tým pádom, že by to všetko odišlo stolicou, tak by sa to vôbec nedostalo do krvi ani ďalej do tela. Zvlášť by sme sa vyhli prípadným nežiadúcim účinkom, ak by existovali.

Oli: A to doteraz na to nikto neprišiel?

Jana: Čo je zaujímavé, že práve v tejto kombinácii, nie. My v podstate robíme úplne akoby prví výskum na tento štýl. Že je tam ligand pre meď, naviazaný na polymérny nosič a podáva sa to perorálne, prechádza to cez tráviaci systém a  vylučuje sa to stolicou. V podstate existujú rôzne iné experimentálne metódy, ktoré testujú práve rôzne lieky na túto Wilsonovu chorobu, ale v takej kombinácii ako my, zatiaľ nikto.

Oli: Ako dlho ste robili na tomto výskume?

Jana: Tento projekt trval tri roky, a práve teraz sa nám podarilo dosiahnuť veľmi dobré výsledky. Pretože, na laboratórnych zvieratách, používali sme laboratórne myšky a potkany, sme štatisticky dokázali pomocou toho znížiť obsah medi v tele. Takže to určite funguje.

Slovenka Jana Mattová žije 9 rokov v Prahe, kde pokračuje v štúdiu na Karlovej univerzite
Slovenka Jana Mattová žije 9 rokov v Prahe, kde pokračuje v štúdiu na Karlovej univerzite

Oli: Hovoríš o testoch na zvieratách, Sloboda zvierat je asi najväčším kritikom proti laboratórnym testom na zvieratách.

Jana: Každý má na to nejaký svoj pohľad. Samozrejme, je to živý tvor a snažíme sa s ním pracovať humánne a čo najlepšie. Máme na to aj rôzne školenia, a napríklad, veľmi veľa vecí je zakázaných, čo sa vôbec smie a čo nesmie.

Oli: Výsledky ocenili aj na svetovom kongrese v Južnej Kórei.

Jana: Ja som sa s našimi výsledkami prihlásila. Vybrali ma do kategórie experimentálnych častí. A vrámci toho boli rôzne ocenenia pre najlepšie práce. Prihlásených bolo vyše 130 000 prác a mňa vybrali medzi 25 najlepších, ktorým udelili Cestovateľský grant. To funguje ako finančná podpora na cestovanie, aby sme mohli naše výsledky prezentovať ďalej.

Oli: Okrem prezentovania, čo bude ďalej s výsledkami výskumu? Aký je postup?

Jana: Tento projekt sa už skončil a skončila sa aj finančná podpora. Výsledky sú publikované v zahraničí a treba len čakať, kedy sa niekto ozve a bude chcieť spolupracovať. Najlepšie by bolo, keby sa ozvala priamo nejaká farmaceutická firma. Ale problém je v tom, že pacientov, ktorí trpia Wilsonovou chorobou, je na Slovensku a v Česku veľmi málo. A farmaceutickým firmám by sa neoplatilo ísť do niečoho, čo by produkovali v malom. Možno by sa mohla ozvať nejaká väčšia firma alebo firma z krajiny, kde je tá choroba rozšírená viac a konkrétnej firme by sa oplatilo investovať a pokračovať vo výskume.

Janinu prácu vybrali z vyše 130 000 prác z celého sveta a je jednou z 25 najlepších, ktorým udelili Cestovateľský grant
Janinu prácu vybrali z vyše 130 000 prác z celého sveta a je jednou z 25 najlepších, ktorým udelili Cestovateľský grant

Oli: Ale nie je tá Wilsonova choroba celkovo zriedkavá?

Jana: Zriedkavá je v našich končinách, ale v celosvetovej populácii je frekvencia 1:30 000. Existuje ale oveľa viac nosičov. To ochorenie sa prejaví až vtedy, keď splodia potomka dvaja nosiči tohto génu nosičov a ten je jeden z 90-tich v celosvetovej populácii. Najviac mutácií je práve vo východnej a juhovýchodnej Ázii, čo si myslím, že to bol rozhodujúci faktor, prečo práve vybrali moju prácu. Ale napríklad aj v oblasti Sardínie, v Taliansku žije veľa pacientov.

Oli: Ako je to možné? Ázia a Taliansko?

Jana: Pravdepodobne je to Taliansko oblasť, kde sa vyskytoval veľký počet mutácií a bola veľká šanca, že sa stretne nosič s nosičom, a tým pádom splodia potomka. To je u mnohých genetických ochorení, že sú lokalizované na nejaké oblasti.

Oli: Povedzme, že sa ozve firma, zaplatí ďalší výskum, ako dlho by trvalo, aby sa takýto liek dostal na trh ku pacientovi?

Jana: Než by to úplne prešlo, je potrebný klinický výskum na pacientoch, dobrovoľníkoch. My robíme preklinický výskum, čiže na zvieratách. A ten klinický výskum trvá oveľa dlhšie. Reálny čas, aby sa liek dostal do obehu je minimálne desať rokov.

Oli: Máš už plány na ďalšie výskumy?

Jana: V podstate máme niekoľko nápadov ako použiť spomínané polyméry trošku ale iného druhu ako nosič liečiv pre ďalšie iné choroby. A podávame žiadosti o granty.

Oli: Ako vnímaš podporu vedy a výskumu na Slovensku, Česku, ale aj v iných štátoch?

Jana: V porovnaní so Slovenskom, je to v Česku, najmä v Prahe o dosť lepšie. Ale na druhej strane, ani Českú republiku nemôžeme porovnávať so špičkami vo výskume ako sú Nemci, Japonci či Američania.

Oli: Na Slovensku aj v Česku beží reklamná kampaň na štúdium vedy a techniky. Vnímaš to?

Jana: Poznám to a myslím si, že na Slovensku je to dosť dobrá reklama. Mám pocit, že Česi sa zaujímajú o vedu a inovácie v tejto oblasti viac ako Slováci. Takže toto môže motivovať množstvo detí a mladých ľudí.

Oli: Čo robí vo voľnom čase mladá vedkyňa? Máš vôbec voľný čas?

Jana: Určite áno. Vedec nie je len zatvorený v labákoch a za knihami. Áno, sú aj takí, ale u mňa to závisí od práce. Niekedy robím veľa a sedím nad tým aj doma do noci. Ale niekedy chodím domov z práce aj skôr, tak sa venujem sebe. Športujem, chodím pravidelne na jogu a teším sa v lete na korčule. Rada čítam, ale nielen odbornú literatúru, na dovolenky si kupujem detektívky. Aj vo voľnom čase mám však rada vedeckú literatúru.

Mladá vedkyňa Jana Mattová vo voľnom čase športuje a číta knihy
Mladá vedkyňa Jana Mattová vo voľnom čase športuje a číta knihy

Oli: Musíte mať v laboratóriu ticho?

Jana: Nie. Zo začiatku som nad tým ani neuvažovala, že by sme mohli počúvať hudbu. Ale nedávno sme si skúsili pustiť rádio a bolo to fajn, lebo nám rýchlejšie zbehol čas.

Foto: Archív Jana Mattová
www.lf1.cuni.cz

#olidzupi

aplikacie Rádia Expres