3.9 / 5
08/04/2015

Slovák je profesionálnym tanečníkom vo Švédsku


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme! Každú stredu v premiére (repríza v sobotu) Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk

Ján Špoták, profesionálny tanečník

Ján Špoták je rodený Bratislavčan. Vyrastal v Petržalke, kde študoval na Gymnáziu Svätej Rodiny na Gercenovej ulici. Neskôr študoval divadelný manažment na Vysokej škole múzických umení. Na Slovensku päť rokov tancoval v Slovenskom divadle tanca Jána Ďurovčíka. Ale stále sa venoval tancu iba popri štúdiu, či inej profesii. Rozhodol sa, že chce skúsiť robiť veci inak a profesionálne. Chcel nájsť uplatnenie, v ktorom sa z doterajšej záľuby stane jediné zamestnanie. Ako sám hovorí, mal šťastie a pri prvom pokuse dostal hneď dve ponuky. Ján Špoták má 31 rokov a aktuálne žije v Göteborgu, vo Švédsku, kde je profesionálnym tanečníkom v súbore súčasného tanca Göteborgs Operans Danskompani, ktorý patrí k najväčším a najprestížnejším súborom súčasného tanca v Európe. V súbore je 38 tanečníkov z osemnástich rôznych krajín sveta. Umelecká riaditeľka súboru pozýva špičkových choreografov, ktorí pracujú s tanečníkmi a spolu vytvárajú nové predstavenia. Z tých najznámejších Ján spolupracoval napríklad s belgickým choreografom Sidi Larbi Cherkaoui, japonským choreografom Saburom Teshigawara alebo s izraelskou choreografkou Sharon Eyal. Návrat na Slovensko zatiaľ neplánuje. Vo Švédsku totiž získal  permanentný kontrakt.

Oli: Ako si sa dostal do Švédska?

Ján: Na Slovensku som päť rokov tancoval v Slovenskom divadle tanca Jána Ďurovčíka. Popritom som študoval na Vysokej škole múzických umení. Po skončení štúdia som pracoval ako projektový manažér v Balete SND a neskôr ako výkonný manažér divadla  Heineken Tower Stage, ale stále som robil  tanec iba popri štúdiu či zamestnaní.  Mal som pocit, že to chcem skúsiť inak, že chcem chodiť do práce s tým, že sa idem venovať len tancu a naplno. Tak som skúsil dva konkurzy v zahraničí. Mal som šťastie a dostal som v obidvoch ponuku. Jeden bol v Írsku a druhý vo Švédsku. To bolo v roku 2009 a rozhodol som sa prijať ponuku tancovať v skupine Norrdans, ktorá sídli na severe Švédska. Tu som pôsobil 3 roky, potom som strávil jednu sezónu v Dánskom divadle tanca v Kodani, a teraz som opäť vo Švédsku, v Göteborgs Operans Danskompani, jednej z najväčších a podľa môjho názoru, najlepších tanečných súborov v Európe.

Oli: Splnil odchod do zahraničia to Tvoje očakávania? V porovnaní so Slovenskom.

Ján: Myslím si, že na Slovensku máme veľmi dobrých tanečníkov. Nie som jediný, ktorý tancuje v zahraničí. Napríklad Slováci Lukáš Timulák a Natália Horečná tancovali v Nederlands Dans Theater v Holandsku, ktoré je najprestížnejším tanečným telesom vo svete. U britského choreografa Akrama Khana, ktorý sa podieľal na choreografii otváracieho ceremoniálu Olympijských hier v Londýne, pôsobí ako tanečník a asistent choreografa, fantastický tanečník, Slovák Andrej Petrovič. A je nás, samozrejme, omnoho viac, čo svedčí o tom, že slovenskí tanečníci sú dobrí, majú veľmi dobré tanečné vzdelanie, ale bohužial, podmienky na Slovensku nie sú také priaznivé ako v zahraničí. Všeobecne v škandinávskych krajinách je veľmi dobrý sociálny systém. Ako tanečník mám vo Švédsku všetky sociálne benefity ako v iných, tradičných zamestnaniach. Dokonca je to jedna z mála krajín, kde majú tanečníci po dovŕšení svojej kariéry nárok na tanečnícky  dôchodok, aj keď aj tu sa tento systém pomaly mení, To sú veci, s ktorými sa  na Slovensku ako tanečník nestretnete. Bohužiaľ, tanečník na Slovensku musí niekedy robiť veci, ktoré nie sú jeho priamou prioritou, ale robí ich, aby si dostatočne zarobil a prežil. Vo Švédsku mám stabilitu, každý mesiac dostávam mzdu za to, že robím niečo, čo ma nesmierne baví, v čom sa mám možnosť neustále zdokonaľovať a spolupracovať s umelcami na svetovej úrovni.

Ján Špoták v predstavení Metamorphosis japonského choreografa Sabura Teshigawaru, foto by Bengt Wanselius
Ján Špoták v predstavení Metamorphosis japonského choreografa Sabura Teshigawaru, foto by Bengt Wanselius

Oli: Aké boli začiatky v zahraničí, a teda najmä vo Švédsku?

Ján: Ja som taký človek, že kde ma položíš, tam budem a tam si nájdem moje spokojné modus vivendi. Nemám vôbec problém aklimatizovať sa. Našťastie, v tanečnej profesii prebieha toto aklimatizovanie sa v úplne inej dimenzii. Ja síce pracujem vo Švédsku, ale v súbore je 38 tanečníkov z osemnástich rôznych krajín sveta. Dokonca len traja tanečníci sú Švédi, takže pracovným jazykom je prirodzene angličtina. To je prvým, veľmi dôležitým prvkom, ktorý nás ako tanečníkov spája, na druhej strane je veľmi inšpiratívne stretnúť tanečníkov z rôznych krajín, rôznych kultúr a s rôznym prístupom k tancu a skúšaniu. Každý si nesie taký svoj batôžtek zručností a skúseností zo svojej krajiny, no zároveň je to práve tá bezhraničnosť tanca ako umeleckého žánru, ktorý nás napriek množstvu rozdielov dokáže spojiť vo veľmi krátkom čase. Tanec má svoju jedinečnosť.

Ján Špoták v predstavení Metamorphosis japonského choreografa Sabura Teshigawaru, foto by Bengt Wanselius
Ján Špoták v predstavení Metamorphosis japonského choreografa Sabura Teshigawaru, foto by Bengt Wanselius

Oli: Keďže je Vás toľko veľa tanečníkov z rôznych krajín, videl si nejaké rozdiely?

Ján: Ani nie rozdiely, ako to, že každý tanečník ma rôzne zdroje inšpirácie. Spomínam si, ako som prišiel prvý deň na skúšku. Každý pracovný deň začíname hodinou a pol baletu, a potom zvyšok dňa pracujeme na choreografii a skúšame predstavenia. Mne balet ako štýl tanca nie je až taký blízky, ale je to taká základná abeceda každého tanečníka a je to najjednoduchší spôsob zjednotiť sa ako skupina a spoločne sa ráno pripraviť na skúšanie. Pamätám si na svoju prvú rozcvičku v tomto súbore. Sledoval som tanečníkov okolo seba a veľmi ma bavilo sa na nich iba pozerať. Každý z nich bol úplne iný a každý z nich mal v sebe niečo úplne iné. Aj v rámci identických cvičení sa každý sústredil na niečo iné, a to ma doslova fascinovalo. Lebo práve to, že je každý iný, vytvára tomuto súboru ako celku veľmi jedinečný charakter. A to je jeho špecifikom.

Ján Špoták v predstavení Metamorphosis japonského choreografa Sabura Teshigawaru, foto by Franziska Strauss
Ján Špoták v predstavení Metamorphosis japonského choreografa Sabura Teshigawaru, foto by Franziska Strauss

Oli: Aké sú Vaše predstavenia?

Ján: Sú to všetko predstavenia súčasného tanca. Samozrejme, súčasný tanec je obrovská škála, pod ktorou sa dá predstaviť všeličo. V prvom rade je to javiskový žáner. Tu v Göteborgu  máme svoju domovskú scénu v rámci ktorej máme 1200 divákov v hľadisku, čo je veľmi veľká sála pre súčasný tanec. Súčasný tanec má väčšinou menšie publikum a využíva menšie scény s intímnejším prístupom divákov k tanečníkom. My máme to privilégium využívať fantastické technické podmienky, ktorým divadlo disponuje na veľkej scéne a zároveň vuyžívať pre komornejšie predstavenia a iné špecifické projekty malú sálu. Každé predstavenie je iné. V niektorých predstaveniach je aj 19 tanečníkov, v iných predstaveniach sú len traja alebo štyria. Niekde je základným výrazovým prostriedkom  pohyb a niekde sa využíva viac slova. Momentálne hráme dokonca predstavenie s reálnym  scénarom, ktorý napísal choreograf a u divákov to vytvára skôr pocit činoherného ako tanenčného predstavenia. Keďže repertoár nášho sôboru tvoria len originálne produkcie, vytvorené rôznymi choreografmi s rôznou konštaláciou tanečníkov, každé predstavenie je jedinečné a nové. Samozrejme, súčasťou týchto originálnych produkcii je aj komponovaná hudba. Často spolupracujeme s orchestrom, súčasťou jedného predstavenia je dokonca zbor opery.

Ján Špoták v predstavení Wasteland nórskej choreografky Ina Christel Johannessen, foto by Bengt Wanselius
Ján Špoták v predstavení Wasteland nórskej choreografky Ina Christel Johannessen, foto by Bengt Wanselius

Oli: Akí sú Vaší choreografi? S kým spolupracujete?

Ján: Dôležitou súčasťou vízie našej umeleckej riaditeľky je tvorba originálnych produkcií, tzv. “commissions”. Každú sezónu k nám pozve zaujímavých  choreografov, ktorí s nami pracujú a počas skúšobného obdobia šiestich týždňov  spolu tvoríme nové predstavenia. Vždy je to jedinečná a nová skúsenosť. Väčšinou hráme predstavenia, ktoré sa nazývajú double bill, to znamená, že súčasťou jedného večera sú dve rôzne predstavenia, a tie sú väčšinou veľmi odlišné. Napríklad naše najnovšie predstavenie sa volá Shadowland/Neverland. Prvú časť choreografoval írsky choreograf Michael Keegan-Dolan, ktorý je tiež riaditeľom súboru Fabulous Beast Dance Theatre v Írsku. Druhú časť vytvoril nórsky choreograf Alan Lucien Øyen. Ja tancujem v  druhej časti, ktorá sa volá Neverland alebo If we shadows have offended. Za zmienku ale rozhodne tiež patrí spolupráca s belgickým choreografom Sidi Larbi Cherkaoui alebo izraelskou choreografkou Sharon Eyal, ale aj s japonským choreografom Saburom Teshigawara. Počas jednej sezóny k nám príde približne osem rôznych choreografov, tvoriacich nové produkcie.

Oli: Majú Švédi radi predstavenia súčasného tanca?

Ján: Göteborg nie je veľké mesto. Svojou veľkosťou a počtom obyvateľov veľmi pripomína Bratislavu. A na to, že to nie je muzikál ani iné manistreamové umenie, tak si svoje publikum istým spôsobom vychovávame na kvalitné predstavenia v tomto žánri. Síce nevypredávame opernú sálu, ale každé predstavenie má priemerne 600 až 700 divákov, a to je veľmi slušné číslo. Pokiaľ sme ale na turné, záujem je spravidla oveľa vyšší, napríklad v Hamburgu sme mali pred Vianocami 4 vypredané predstavenia, v máji v Antverpách hráme 5 predstavení, ktoré sú vypredané rok vopred.

Ján Špoták v predstavení Metamorphosis japonského choreografa Sabura Teshigawaru, foto by Franziska Strauss
Ján Špoták v predstavení Metamorphosis japonského choreografa Sabura Teshigawaru, foto by Franziska Strauss

Oli: Každý deň tancuješ, musíš si ešte nejako inak udržiavať kondičku?

Ján: Keď sú predstavenia fyzicky náročnejšie, tak si chodím aj zabehať do fitka alebo idem po náročnom dni do sauny. Ale u každého tanečníka je to iné. K dispozícii máme aj fyzioterapeutov, ktorí sa o nás starajú.

Oli: Chodíte aj na turné?

Ján: Napriek tomu, že naše predstavenia sú vytvorené pre konkrétne javisko a veľmi štedré technické možnosti nášho divadla a napriek tomu, že sme veľmi početný súbor, turné a účasť na rôznych tanečných festivaloch je súčasťou každej sezóny. Na jeseň sme boli v Holandsku, Kanade a Nórsku. Najbližšie sa chystáme do Nemecka na jeden veľký festival do Wolfsburgu, potom do Drážďan a do Antverp v Belgicku.

Oli: Cítiš sa už vo Švédsku ako doma?

Ján: Som tu už siedmy rok, ale stále nemám pocit, že som tu úplne doma. Všetko poznám, viem ako čo funguje, kde čo nájdem, ale nenazval by som to zatiaľ domovom. Ale možno je to jazykovou bariérou.

Oli: Nevieš po švédsky?

Ján: Viem, ale nehovorím plynule. Práve tým, že v súbore hovoríme len po anglicky, tak ma nič nenúti naučiť sa dobre po švédsky. Napriek tomu, že tu žijem už sedem rokov, tak nehovorím veľmi plynule. A to ma mrzí, ale verím, že to ešte zlepším.

Ján Špoták miluje švédsku prírodu
Ján Špoták miluje švédsku prírodu

Oli: Plánuješ sa vrátiť na Slovensko?

Ján: Nemám na túto otázku jasnú opoveď. Ak sa vrátim na Slovensko, tak určite nie tancovať. Už som na Slovensku pracoval ako projektový manažér, tak možno by som znova zmenil kariéru. Na druhej strane mám momentálne vo Švédsku permanentný kontrakt v jednom z najlepších súborov súčasného tanca o ktorom viem,  takže zatiaľ neplánujem odísť.

Okrem tancovania je Ján Špoták členom amatérskeho sláčikového orchestra a hrá na violončelo
Okrem tancovania je Ján Špoták členom amatérskeho sláčikového orchestra a hrá na violončelo

Oli: Čo robíš, ak netancuješ?

Ján: Hrám na klavír a na violončelo. Moja mama je učiteľka klavíra, takže hrám od šiestich rokov a začal som hrať na violončelo. Som členom amatérskeho sláčikového orchestra, to je moje veľké hobby. Veľmi ma to baví. A milujem švédsku prírodu.

Foto: Bengt Wanselius, Franziska Strauss a archív Ján Špoták

#olidzupi

aplikacie Rádia Expres