Adela Vinczeová o tom, prečo v ich rodine neplatí klasický vzorec o mužovi živiteľovi: Keby mal rodinu živiť Viktor, tiež ju uživí, ale bol by veľa preč

Adela Vinczeová v podcaste Hľadá sa človečina hovorila o práci, egu, vnútornom nastavení, rodičovstve aj manželstve s Viktorom Vinczem. V rozhovore v úvode priblížila, ako dnes funguje ich domácnosť. Vysvetlila, že aktuálne im prakticky vychádza nastavenie, v ktorom ona nemusí pracovať veľa, no stále dokáže finančne zabezpečiť rodinu. Zároveň zdôraznila, že Viktor by rodinu dokázal uživiť tiež, tak často by ho nevideli.

„Považujem za veľký prejav mužskosti, že si dovolíš prijať to, že aktuálna situácia skrátka matematicky a prakticky vychádza tak, že ja aj s tým málo práce viem uživiť rodinu,“ povedala Adela. Dodala, že keby mal rodinu živiť Viktor, zvládol by to tiež, ale bol by veľmi veľa preč. Následne spresnila, že by išlo o 2 až 3 týždne, keďže je začínajúci pilot a nemôže si vyberať len víkendové či konkrétne trasy.

Adela zároveň opísala, že Viktor má v ich domácnosti výraznú praktickú rolu. „On sa naozaj o všetko stará, všetko zabezpečuje. On vlastne zabezpečuje chod toho celého. A ja sa chodím „hrať“ a má to vedľajší efekt, že sú z toho peniaze,“ povedala s tým, že si uvedomuje, ako to môže znieť, no takto opisuje ich aktuálne fungovanie.

V rozhovore padla reč aj na rodičovstvo, pričom citlivo oddeľovala skúsenosť biologického materstva od nebiologického rodičovstva. Hovorila, že má rešpekt pred ženami, ktoré dieťa vynosili, porodili a prešli si fyzickou aj hormonálnou záťažou prvých týždňov či mesiacov. Zároveň však dodala, že po úvodnom období sa podľa nej rodičovstvo dostáva najmä do roviny každodenného budovania vzťahu, dôvery a bezpečia.

„Vytváranie vzťahovej väzby je úplný základ, ale to by malo fungovať aj u biologických rodičov,“ povedala Adela. Podľa nej ani pri biologickom rodičovstve nemusí byť všetko automatické a samozrejmé. Dieťa sa musí vo vzťahu cítiť bezpečne a na tomto pocite treba pracovať.

Pri nebiologickom rodičovstve opisovala aj moment, keď človek vnútorne cíti, že dieťa patrí do rodiny. Nehovorila o veľkej dramatickej scéne, ale skôr o tichom pocite istoty. „Ja vždy hovorím, že to nie je nebeská hudba, ktorá sa začne ozývať a rozostúpia sa nebesá, ale také tiché jemné lusknutie, kde ty vieš, že áno, to je on, to je ona. Áno, to je správne, patrí k nám,“ vysvetlila.

Otvorene hovorila aj o tom, že vzťah s dieťaťom sa môže budovať postupne. Pri Lujze priznala, že sa spolu stále zžívajú. „U nej je ten vzťah taký, že my sa zžívame, ale každý deň tá láska rastie,“ povedala. Maxíka zas v rozhovore označila za dlhoročného parťáka.

Rodičovstvo jej pripomína aj detskú radosť. Pri Maxíkovi si všíma, ako intenzívne sa dieťa vie tešiť z vecí. „Ja si pamätám, že keď som bola dieťa, ako som sa vedela tešiť z vecí,“ povedala. Aj v dospelosti podľa nej človek potrebuje smiech, hru a ľudí, pri ktorých sa vie vrátiť k ľahkosti. Ako príklady uviedla Sajfu a Dana Dangla.

V rozhovore sa dotkla aj tlaku, ktorý si človek dokáže vytvárať sám na seba. Hovorila, že sa snaží nevyčítať si, keď niečo neurobí ideálne alebo keď niektoré veci jednoducho vynechá. „Vždy môžeš robiť viac. Vždy môžeš robiť aj menej,“ povedala. Dodala, že čím viac tlaku na seba človek vyvíja, tým menej energie mu zostáva na samotný život.

Pri práci so sebou spomenula aj takzvaného vnútorného pozorovateľa. Opísala ho ako spôsob, ktorý jej pomáha všimnúť si vlastnú reakciu skôr, než na ňu automaticky zareaguje.

Záver rozhovoru sa dotkol aj strachu a života v prítomnosti. Adela priznala, že ako rodič pozná obavy spojené s deťmi, no snaží sa ich neživiť. V tejto súvislosti jej zarezonovala veta: Hlavne žiť. „Každému sa môže stať hocičo,“ povedala.

Celý rozhovor si môžeš vypočuť už teraz v aplikácii Rayo.

Zdroj náhľadovej fotografie: Archív Rádio Expres