0.0 / 5
18/02/2015

Mladý Slovák odišiel z práce, aby mohol študovať na Harvarde


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme! Každú stredu v premiére (repríza v sobotu) Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk.

Martin Hudák, študent Harvard Business School

Martin Hudák je pôvodom z Košíc, ale keď mal osem rokov, presťahovali sa s rodičmi a staršou sestrou do Bratislavy. Po skončení gymnázia na Tomášikovej v Bratislave, odišiel študovať manažment do Británie, potom žil a pracoval v Prahe a teraz žije v Amerike. Hovorí, že štúdium na University of Nottingham ho zmenilo. Nevedel do čoho ide, bol to úplne iný život, ktorý sa mu neskôr zapáčil. Rozhodol sa preto aj naďalej študovať v zahraničí. Absolvoval semester v Kanade, magistra si urobil na London Business School a svoju kariéru odštartoval v poradenskej firme The Boston Consulting Gropu v Prahe, kde pracoval na projektoch rôznych spoločností od bánk cez aerolinky, poisťovne, telekomunikačné firmy až po výrobné spoločnosti. Martin však chcel od šestnástich rokov študovať na Harvarde. Popri práci začal pracovať na svojom sne a vyšlo mu to. V súčasnosti je v druhom semestri MBA na Harvard Business School. Martin rád cestuje a spolupracuje s ľuďmi z celého sveta. Chce sa nimi inšpirovať a zistiť, ako rozmýšľajú. Zároveň sa chce naučiť motivovať ľudí okolo seba. Martina Hudáka namotivoval prezident SR Andrej Kiska, keď bol v Amerike so skupinou slovenských podnikateľov. A Martin by sa chcel spolu s nimi podieľať na tom, aby Slovensko prosperovalo a posunulo sa ďalej. Či už z diaľky alebo priamo zo Slovenska.

Oli: Ty nie si len taký hocijaký študent, máš už za sebou aj čosi odpracované, vždy si sa chcel venovať analýzam, finančným veciam a biznisu?

Martin: Keď som mal 15 rokov, tak som sa opýtal rodinného známeho, že čo mám študovať, keď chcem byť niekedy CEO. On mi dal nejaké tipy, a z toho všetkého mi vyšlo, že manažment bude to najlepšie, čo mi dá ideálne základy. Tak som išiel na univerzitu v Nottinghame. Vtedy som si myslel, že nie som ešte na Londým pripravený a Amerika bola ďaleko, tak som si vybral Britániu. Som však veľmi rád, tá škola bola tzv. “campusová” a spolu s mestom mali silný študentský život. Pripomínalo mi to trochu Košice, bola tam časť mesta, kde žili iba študenti. Potom som si ten Londýn poriadne vynahradil, keď som tam išiel na magistra.

Oli: Aké bolo štúdium v Anglicku?

Martin: Študenti v Anglicku chodili pravidelne na prednášky. Aj preto, že to bola platená škola, tak chceli z toho vyťažiť čo najviac. Nie sú tam vôbec ústne skúšky. Záleží na tom, čo študuješ, ale väčšinou sa píšu eseje alebo je to kombinácia eseje a testu. Napríklad aj v makroekonómii je to esej, ktorá má byť súborom argumentov, ktoré musíš niečím podložiť, dávaš tam referencie z diel, ktoré si čítala počas roka. Ale nie je to memorovanie od slova do slova, je to skôr také, že musím pochopiť, čo sa ma pýtajú a urobiť si v hlave štruktúru, ktorou sa dostanem k odpovediam a budem to vedieť argumentovať niečím, čo som sa predtým naučil. Je to asi praktickejšie, ako sa len naučiť odpoveď na nejakú otázku. Ale na druhej strane, neskôr som zažil ešte praktickejší spôsob výučby. Škola má v záujme to, aby sa absolventom darilo a preto ich podporuje v rôznorodých aktivitách. Je tam silne uktovené to, že vysoká škola je čas, kedy si môžu študenti zvýšiť zamestnateľnosť a pripraviť sa na “dospelácky” život.

Martin s rodičmi a sestrou Petrou
Martin s rodičmi a sestrou Petrou

Oli: Mladí ľudia váhajú študovať na vysokej škole v zahraničí, hlavne preto, že sa boja cudzieho jazyka.

Martin: Keď som o tom na strednej uvažoval, tak som sa stretol s ľuďmi, ktorí študovali v zahraničí a zistil som, že dostať sa tam nebolo vôbec ťažké. Existujú stránky, kde nájdeš všetko, čo potrebuješ vedieť. Treba to len vyskúšať a nebáť sa. Jasné, že musíš vedieť po anglicky, to je hlavné, ale prijímací proces nie je nutne náročnejší ako na slovenskú školu. Teraz je možno problém to, že zvýšili školné. Ale na druhej strane, vymysleli dobré podmienky študentských pôžičiek. Splácaš im to až vtedy, keď dosiahneš vo svojom živote nimi stanovenú hranicu zárobku. Ale ak sa Ti to nepodarí, tak budú chcieť od Teba menšiu čiastku alebo vôbec. Samozrejme, ak si pre nich zaujímavý, zvládaš testy veľmi úspešne, tak niektoré školy Ti to celé zaplatia, prípadne Ti pomôžu nájsť sponzorov. Naozaj, netreba sa báť a určite odporúčam skúsiť to.

Oli: Ty si sa nebál? Ako si to zvládal Ty? 

Martin: Vôbec som nevedel do čoho idem. V lietadle som si uvedomil, že čo som to urobil. Mal som 18 rokov a nikdy som nebol tak dlho preč. Bol to úplne nový život, nová skúsenosť. A je pravda, že človek a jeho osobnosť môže byť v iných jazykoch rôzna. Aký som bol v slovenčine, tak som mohol byť úpne iný v angličtine. Zmenil som sa.

Oli: Ako si sa zmenil?

Martin: Nebol som si istý angličtinou. Zo začiatku to bolo dosť komplikované. Účtovníctvo ma učila Škótka a to bolo hrozné, musel som sa skutočne sústrediť. Dokonca ani v bare som nerozumel niektorým kamarátom so silným prízvukom. Nevedel som o čom rozprávajú. Ale postupne som pochytil aj ich prízvuky. Presne platilo to, že keď Ťa hodia do vody, tak je to najlepšia škola. A čo sa týka mojej osobnosti, všetci mi hovorili, že som dobrý v angličtine, ale ja som nemal ten pocit. Hanbil som sa rozprávať na verejnosti, pred viacerými ľuďmi, napríklad aj v triede pred spolužiakmi. Je to ale o tom robiť veci mimo svoju zónu komfortu.

Martin s kamarátmi z Londýna
Martin s kamarátmi z Londýna

Oli: Keď si to prekonal, už si bol odvážnejší? Odrazilo sa to aj na tom, že si chcel pokračovať v ďalšom štúdiu v zahraničí?

Martin: Určite áno. Medzitým som strávil aj semester v Kanade, kde boli malé triedy, diskusie a veľa praktického cvičenia, a to ma motivovalo študovať ďalej, v Londýne. Tam som išiel na London Business School, ktorá je veľmi praktická škola. Je to niečo podobné ako MBA (Master of Business Administration), ale MBA je skôr určené ľuďom s aspoň trojročnou praxou. Môj program je niečo ako alternatíva pre študentov, ktorí ešte nemajú prax priamo z biznisu. Spoznal som tam veľmi veľa zaujímavých ľudí, od ktorých som sa toho veľa naučil a opäť si trochu posunul pohľad na svet biznisu. Ja sa rád obklopujem stále novými ľuďmi, ktorí sú iní a zaujímavejší ako ja. A to urobil výber tejto školy za mňa. Boli sme tam všetci z nejakého iného odvetvia, ale niečo nás spájalo.

Oli: Si príkladom tradičnej študentskej línie – najprv bakalárske štúdium, potom magisterské a nakoniec doktorandské?

Martin: Nie úplne. Po magisterskom štúdiu som sa chcel zamestnať tak, aby som čo najlepšie pochopil, ako funguje biznis. Tak som si zvolil poradenstvo vo firme The Boston Consulting Group (BCG). Vydržal som tam tri roky počas ktorých som sa rozhodol ísť na MBA na Harvard.

Oli: Prečo práve poradenstvo?  

Martin: Ja som chcel riešiť otázky, ktoré by som nemohol riešiť, ak by som sa zamestnal v jednej konkrétnej firme. Firmu ako BCG si veľké korporácie zavolajú, aby im pomohla vyriešiť nejaký dôležitý problém. A pre ľudí, ktorí skončili školu, je to veľmi zaujímavé. Môžeš si rozanalyzovať problém, zamyslieť sa nad najlepším riešením a spolupracuješ s manažérmi od klienta a ostatnými kolegami – to mňa veľmi bavilo. A čo je najlepšie, veľmi často meníš projetky, ktoré sú veľmi rôznorodé a pracuješ s ľuďmi z rôznych kultúr, aj sa dosť cestuje. Ja to vyhľadávam, chcem sa inšpirovať ľuďmi a zistiť, ako ľudia rozmýšľajú, ako pristupujú k vedeniu tímov a riešeniu dôležitých otázok.

Oli: Na akých projektoch si pracoval?

Martin: Robil som na projektoch bánk, aeroliniek, poisťovní, telekomunikačných spoločností, či výrobných firiem. Projekty sa líšia ako aj odvetvím tak aj tematickým zameraním a otázkou ktorú tím rieši.

Oli: Ty poznáš aj Martina Sedlackého, ktorý zachránil lotyšskú leteckú spoločnosť airBaltic pred krachom?

Martin: Áno, bol to môj šéf. (smiech) Je super aj v práci aj mimo nej. Urobil kus roboty a držím mu palce.

Oli:  Čo bolo Tvojou úlohou pri tomto projekte?

Martin: Pomáhali sme zrevitalizovať aerolinky, ktoré potrebovali nielen znížiť náklady, ale aj zvýšiť výnosy. Ja som bol súčasťou tímu, kde sme sa pozreli na to, ako zoptimalizovať to, aké majú ceny v rôznych destináciách, dať ich dokopy podľa nejakého kľúča a zisťovať, ako sa vieme pohybovať s cenami – kde majú byť letenky drahšie a kde lacnejšie, aby ich celkové výnosy boli vyššie.

Na výlete v Hong Kongu
Na výlete v Hong Kongu

Oli: Je to čisto analytická práca?

Martin: Záleží na projekte, je v tom ale veľa práce s ľuďmi. Analyzuješ a snažíš sa presvedčiť ľudí, že niečo môžu robiť inak a lepšie. Oni majú svoj system, niektorí robia tú prácu aj 25 rokov a zrazu príde 22-ročný chlapec a snaží sa Ti povedať, že by si to mal robiť inak. Nie všetci sú ochotní sa s Tebou rozprávať. Preto to musíš argumentovať a podložiť to dátami, vytvoriť si s manažérmi u klienta dobré vzťahy. Platí zlaté pravidlo, že keď máš dáta, tak Ťa počúvajú. K tomu ešte potrebuješ mať dobré nápady, aby boli ochotní to vyskúšať.

Oli: Kedy prišiel ten moment, že si si povedal, že ideš ďalej študovať, že tri roky praxe stačili a ideš ďalej?

Martin: V takýchto firmách je to niekedy aj očakávaná cesta. Po troch rokoch pôjdeš preč, naučíš sa niečo nové a vrátiš sa, aby si zúžitkoval to, čo si sa naučil. V Prahe, kde som pracoval to síce nebola nevyhnutnosť, ale na druhej strane ma v tom podporovali. A ja som už od 16-tich rokov chcel študovať na Harvarde. Ale to nie je také jednoduché. Máš veľa argumentov či odísť alebo nie. Už len to, že si si vedomá toho, že ak odídeš, nemáš istotu, že Ti podržia miesto a stratíš dva roky kariéry, trochu aj kontakt s lokálnym biznisom. Musíš sa na to pripraviť a trochu aj riskovať. Ale ja som ešte mladý, tak som si povedal, že o nič neprídem. Okrem toho, počul som veľmi pozitívne ohlasy od ľudí, ktorí na Harvarde študovali. Hovorili o tom, ako sa osobnostne zmenili, a to ja vyhľadávam. Chcem sa posúvať ďalej a naučiť sa o vedení ľudí.

Oli: Čo všetko treba urobiť pre to, aby mohol človek študovať na tak známej škole akou je Harvard?

Martin: Ja som začal riešiť prihlášku rok predtým. Je to totiž dlhý proces. Aplikovať môže ktokoľvek, kto si myslí, že má na to dobrý dôvod a dokáže o ňom presvedčiť tých, ktorí o tom rozhodujú. Nie sú tam skoro žiadne pravidlá. Prvý deadline je už v septembri, rok predtým ako nastupuješ. Je tam formulár, na ktorom sú krátke otázky, napríklad o Tvojom najväčšom úspechu/neúspechu, zamestnaní a podobne. Sú to také osobné otázky, ale nič nečakané. Potom posielaš životopis, dve odporúčania od zamestnávateľov alebo klientov. Potom je tam esej. Niektoré školy to majú vymyslené tak, že píšeš o tom, čo chceš v živote reálne robiť, prípadne najväčší neúspech. Žiadne omáčky. Ale na Harvarde to bolo, že napíš nám niečo…bolo to úplne otvorené. Dokonca to nebolo ani limitované počtom slov. A to bolo celkom ťažké, vymyslieť tému keď ani nevieš, koľko má mať slov. Plus táto esej bola nepovinná. Ale veľmi málo ľudí si vraj trúfa esej v prihláške nenapísať.

Martin počas ceremónie, kedy študenti prezentovali svoju krajinu a zavesili si vlajku na stenu svojej triedy na HBS

Oli: Tvoja esej bola o čom?

Martin: Ja som písal pár kľúčových vecí, ktoré mali najväčší dopad na to, že som tam, kde som. Niečo, čo ma viedlo k tomu, že som práve teraz v tom momente, kedy mi dáva zmysel študovať ďalej. A čo od toho očakávam v zmysle dlhodobej vízie, o takých desať až dvadsať rokov neskôr. Nebol to plán, len vízia. Bolo to zaujímavé napísať, čítalo to veľa ľudí a pomáhalo mi pri tom. Mám takú teóriu, že vždy je dobré obklopiť sa ľuďmi, ktorí si tým už prešli alebo majú podobnú skúsenosť. A takisto nechať si to okomentovať rôznymi ľuďmi, z ktorých ma každý inú perspektívu a potom si dať dokopy, čo je pre mňa dôležité. Mal som veľmi dobrých mentorov, ktorí ma pri písaní usmernili. Esej mala nakoniec 800 slov. Potom to celé pošleš a do približne mesiaca a pol Ti príde alebo nepríde pozvánka na interview, ktoré trvá asi pol hodinu. Ja som mal dve slečny, ktoré sa na mňa celé interview usmievali a boli veľmi milé. Myslím si, že to bolo preto, aby som bol sám sebou a povedal veci tak, ako skutočne sú. Potom si to pozrú všetko spolu – esej, odporúčania, odpovede aj interview a rozhodnú o Tebe. Tak v decembri sa dozvieš výsledok.

Oli: Čo sa Ťa pýtali mladé slečny z Harvardu? :)

Martin: Vôbec sa ma nepýtali na moju víziu z eseje – dali mi priestor o nej hovoriť, ale nič sa ma k eseji nepýtali. Potom reagovali na veci, ktoré som spomenul v prihláške, o mojej práci. Pýtali sa ma, ako by som pomohol môjmu otcovi ako konzultant, lebo otec je podnikateľ. Dokopy mi dali asi desať otázok a hovorím, bolo to tak milé, že keď som vyšiel, tak som bol si povedal, že “hmm, uvidíme ako to dopadne, niečo tu nesedí”.

Oli: Dopadlo to výborne, dostal si sa na Harvard. Vyzeralo to tak, ako vo filme? Že si čakal obálku, potom si ju otvoril a tešil sa, že Ťa prijali?

Martin: Teraz už dostaneš link (smiech). Na ten klikneš, prihlásiš sa a tam máš napísané, že “Dear Martin, the answer is YES”. Zvyšok textu som už nečítal, skákal som na hotelovej posteli. (smiech)

Oli: Splnil Harvard Tvoje očakávania?

Martin: Dokonca to prekonalo moje očakávania. Zaujíma ma vedenie ľudí a chcel som spoznať seba a pochopiť to, ako vplývať na ľudí, motivovať ich a pri tom osobnostne dospieť. A to je to v čom je táto škola skvelá, takže ma určite posúva. V prvom ročníku sú všetky predmety povinné. Ročník je rozdelený do desiatich tried po 90 študentov a celý prvý rok sme spolu, sme výborný kolektív. V triede fungujeme od deviatej rána do tretej popoludní. V druhom ročníku si každý z nás vyberá predmety, aké len chce. Vyučovanie vyzerá tak, že riešime prípadové štúdie. Pred hodinou si to musíš načítať – celý popis firmy, konkurencie, situácie. Potom tam je protagonista, ktorý musí urobiť nejaké rozhodnutie, a to je tá otázka na konci – “Čo by si urobil?”. Je to moderovaná diskusia a každý názor analyzujeme. Takéto diskusie máme aj trikrát denne. Všetko si potom lepšie pamätáš na základe konkrétnych príkladov a vieš si na to aj neskôr spomenúť. Ja som niečo podobné už študoval, ale táto metóda sa mi páči oveľa viac. Len taká pikoška, v triede je zakázaná akákoľvek elektronika – mobily, iPady, laptopy, všetko je vypnuté. Musí sa to dodržiavať. 50 percent známky tvorí Tvoja participácia v triede a ďalších 50 percent je skúška. A Ty nechceš strácať body, lebo si hodnotený v porovnaní s ostatnými spolužiakmi.

Oli: Akí sú učitelia?

Martin: Sú to absolútne kapacity vo svojich oboroch a predsa kamarátski. Každý týždeň organizujú obedy, na ktoré sa vždy môže zapísať desať študentov a môžeš s nimi diskutovať. Vždy je to vybookované, ale majú pre nás aj vždy otvorené dvere na stretnutie na akúkoľvek tému. Ja som bol napríklad za svojim učiteľom leadershipu, aby som lepšie pochopil takú teóriu, že správny líder by mal mať rôzne prístupy, ktoré vie aplikovať na rôzne situácie. Mal som tam byť dvadsať minút, ale nakoniec som tam bol asi štyridsať a prebrali sme aj moje kariérne plány. Oni sa učia od nás a my od nich. Všetci sme tam prišli na dva roky, tak z toho vyťažme čo najviac.

Oli: Ak už ide človek na Harvard, tak to asi nebude flákať. Keď už len ten proces prihlasovania trvá skoro rok.

Martin: Každý si plní povinnosti, veľa číta. Aby sa nestalo, že ma profesor vyvolá, aby som sa vyjadril a povedal svoj názor, a ja nebudem vedieť o čom je reč. To je asi najhoršie, človek sa potom hanbí. Sme tu všetci tak nejak vnútorne motivovaní. Nejde ani o to, mať dobré známky, ale niečo si odniesť.

Oli: Spomínal si rôznorodosť ľudí, ktorí študujú na Harvarde, tak povedz, akých máš spolužiakov.

Martin: Väčšinou sú to Američania, menej ako tretina medzinárodní a máme 40 percent žien. Sú tu bývalí vojaci, konzultanti, bankári, private equity, máme učiteľku, ktorá sa rozhodla robiť biznis, chalana, ktorý mal firmu na predaj oblekov a teraz chce robiť úplne niečo iné. Čiže ľudia, ktorí sa chcú nejak zlepšiť, zmeniť smerovanie alebo zmeniť biznis. Zároveň fungujeme vo veľmi tolerantnom prostredí. Ľudia môžu povedať čokoľvek si myslia a nikto ich za to nebude odsudzovať.

150218_MH_fotky_rozhovor.pptx-5
Celá Martinova trieda na Harvarde

Oli: Stíhaš aj iné aktivity alebo len študuješ?

Martin: Je to trochu bublina. Už keď tam si, chceš z Harvardu vyťažiť maximum. Ten prvý semester je náročný na manažovanie vlastného času. Je tam milión sociálnych aktivít a musíš sa rozhodnúť, kam pôjdeš a kam nie. Nebáť sa povedať nie. Máme taký fenomén, ktorý sa volá FOMO (fear of missing out), teda strach z toho, že niekam nemôžem ísť a niečo zmeškám. Takže veci mimo Harvardu robím veľmi málo, ale väčšinu dňa mi zaberá príprava na prípadové štúdie, potom trávim čas diskusiami a na večeri so spolužiami, prednáškach biznismenov, prípadne s firmami, pre ktoré by som teoreticky mohol niekedy pracovať. Hrám aj basketbal za Harvard Business School a rád cestujem.

Oli: Žiadna party?

Martin: To zas nie, (smiech) sú tu aj rôzne party a dá sa, samozrejme, dobre zabaviť. Tie party, ktoré vidíme vo filmoch, sú skôr na bakalárskych stupňoch. My sme už starší, ale niekedy, keď je čas, prečo nie? Škola je aj o spoznaní ostatných študentov, preto je tu dosť sociálnych aktivít. :)

Oli: Pre mnohých ľudí je Amerika splneným snom, Tebe sa ako žije v Amerike?

Martin: Zatiaľ veľmi dobre. Nevedel som, či mi tu bude tak dobre ako v Británii. Keď prídeš do novej krajiny, tak sa trochu zmeníš, v Británii som sa snažil pochopiť ich veci, ich kultúru a v Amerike je to zasa iné. Ale opäť, ja som v bubline. Keby som išiel do inej časti Ameriky, bolo by to opäť iné. Avšak s tými ľuďmi, s ktorými som ja a v tomto prostredí, tak je to zatiaľ veľmi fajn.

Martin na výlete v New Yorku
Martin na výlete v New Yorku

Oli: Už v eseji na Harvard si písal svoju víziu do budúcna, vidíš sa v tej svojej predstave aj na Slovensku?

Martin: Popri Harvarde chcem ešte absolvovať stáž v americkej firme a vidieť na vlastné oči, ako funguje ich leadership v praxi. Potom niekedy dlhodobo sa vidím aj na Slovensku. Láka ma to, lebo sa chcem spolupodieľať na tom, aby sa naša krajina posunula ďalej. Keď bol náš prezident Andrej Kiska v Amerike spolu so slovenskými podnikateľmi, stretli sme sa a bolo to veľmi inšpiratívne. Všetci boli veľmi šikovní a pozitívne naladení a bolo vidieť, že sa to hýbe a úplne ma naštartovali. A ja chcem prispieť, či už z diaľky alebo priamo zo Slovenska.

Foto: Archív Martin Hudák

#olidzupi

aplikacie Rádia Expres