5.0 / 5
04/02/2015

Slovenský ekonóm pomáhal pri analýzach Svetovej banky aj radnice v New Yorku


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme! Každú stredu v premiére (repríza v sobotu) Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk.

Marek Hlaváč, ekonóm

Marek Hlaváč pochádza z Liptovského Mikuláša a je hrdým Liptákom. Na gymnázium chodil do Liptovského Hrádku. Keď mal 16 rokov, odišiel do školy do Talianska. Potom ukončil bakalárske štúdium ekonómie a finančníctva na Princeton University a magisterské štúdium z verejnej politiky na Georgetown University vo Washingtone. V súčasnosti je doktorandom v oblasti politickej ekonómie na Harvarde. Tam vyučuje mikroekonómiu, politickú ekonómiu, ako aj seminár, ktorý študentom ponúka prehľad ekonómie prostredníctvom držiteľov Nobelových cien. Medzičasom pracoval vo výskume, ktorý bol zameraný na medzinárodnú a komparatívnu politickú ekonómiu, na politiku pracovných trhov a na štúdium postojov k imigračnej politike a prerozdeľovaniu zdrojov. Vo svojom živote sa už zaoberal aj ekonomickým poradenstvom v súkromnom sektore (NERA Economic Consulting v New Yorku), bol aj konzultantom vo Svetovej banke a výskumným asistentom na think tanku Brookings Institution, kde pracoval na vypočítavaní indikátorov efektivity zahraničnej pomoci. Marekov štatistický softvér “stargazer” používajú desaťtisíce výskumníkov na celom svete. Pracoval aj na výskumnom projekte o trendoch na americkom trhu práce počas posledných 30 rokov. Jeho spoluautorom je Harry Holzer, bývalý ekonóm amerického ministerstva práce. Marek Hlaváč na svoj rodný jazyk nezabudol ani v zahraničí. Spustil online hodiny slovenčiny a učí cudzincov slovenský jazyk.

Oli: Ako ste sa ako 16-ročný dostali do Talianska?

Marek: Začalo sa to úplnou náhodou. Raz som zostal v škole o dve hodiny dlhšie, kým som čakal na vlak. Prechádzal som sa po chodbe a úplnou náhodou som na nástenke našiel oznam o konkurze na medzinárodné stredné školy. Tak som si povedal, že by to mohla byť celkom zaujímavá príležitosť. V tom čase ma veľmi začali baviť cudzie jazyky. Prihlásil som sa, a na moje prekvapenie som odišiel na strednú školu do Talianska. Bola to medzinárodná stredná škola, blízko mesta Terst, v slovinskom pohraničí. Miestne obyvateľstvo bolo etnicky zmiešané – asi dve tretiny Talianov a tretina Slovincov. Zaujímavosťou ale je, že výberové konanie sa odohralo v roku 2002, asi rok alebo dva predtým, než mala každá slovenská domácnosť pripojenie na internet. Nemal som ani možnosť preskúmať, kam vlastne idem. Ale bol som príjemne prekvapený. A tu sa začína môj príbeh, ako som sa dostal do Spojených štátov.

Oli: Bolo potom to stredoškolské štúdium rovnaké ako na Slovensku alebo iné?

Marek: Vzdelávací systém bol trošku odlišný. Ale nezačínal som odznova. Pokračoval som ďalej a v Taliansku som absolvoval posledné dva roky, vrátane maturity. Vlastne to bol taký dvojročný program, ktorý sa skončil medzinárodným stredoškolským diplomom. V každom ročníku bolo sto študentov z 85 krajín. Zo Slovenska sme boli dvaja.

Oli: Nebolo to skoro? Mám na mysli ten vek.

Marek: Ťažko povedať. Bolo tam trochu stresu z nového prostredia, musel som si zvykať na štúdium v anglickom jazyku, ale aj na obyčajný život, v ktorom som tiež musel komunikovať v inom jazyku. Rodina si myslela, že to bolo skoro, ale ja som nikdy nemal ten pocit. Jednoducho, keď som mal 16 rokov, naskytla sa mi príležitosť, a ja som ju využil.

Oli: A využili ste ju veľmi dobre. Predpokladám, že vďaka tejto talianskej strednej škole boli dvere na Princeton viac otvorené.

Marek: Presne tak. Mali rôzne spolupráce, programy, štipendiá a mne sa podarilo dostať na bakalárske štúdium na Princeton University v New Jersey. Prvé štyri roky som študoval ekonómiu a finačníctvo. Po skončení som dostal ocenenie za najlepšieho študenta na Katedre ekonómie a moju záverečnú prácu ocenili za najlepšiu študentskú prácu v danom roku.

Oli: Vždy ste sa chceli venovať ekonómii?

Marek: Bol som spoločensko-vedný typ. Mal som viac záujem o dejepis, geografiu a dianie v spoločnosti. Celkovo k ekonómii som sa však dostal až v Amerike. Tu je inak rozdiel medzi vysokým školstvom na Slovensku a v Amerike. Zatiaľ čo sa na Slovensku hlásite na konkrétny odbor, medicína alebo právo, v USA je to iné. Bakalárske štúdium trvá štyri roky, prvé dva roky majú študenti relatívne veľkú slobodu výberu. To znamená, že keď som prišiel na Princeton, tak som si hneď vybral úvod do mikroekonómie. V druhom semestri som mal úvod do makroekonómie. To ma inak učil veľmi slávny profesor Alan Blinder, ktorý bol veľmi dobrý učiteľ aj významný výskumník. Vďaka nemu som sa dal na ekonómiu. Ale mal som aj psychológiu či históriu. Výhodu vo všetkom tom vidím, že študenti majú viac času sa nájsť. Možno 18-ročný človek nemusí hneď vedieť, čím chce byť.

hlavac_cgis
Marek Hlaváč v budove Fakulty politických vied na Harvarde

Oli: Okrem štúdia na prestížnych univerzitách máte za sebou aj rôzne projekty a spolupráce. Poďme postupne predstaviť tie, na ktoré ste najviac hrdý.

Marek: Som hrdý na všetky. Ale napríklad, pracoval som na indexe efektivity zahraničnej pomoci pre výskumný inštitút Brookings vo Washingtone. Sem tam vidím správy z iných organizácií, ktoré používajú tento index. Viem, že čísla, ktoré používajú, som vypočítal ja alebo boli vypočítané programom, ktorý som pre výskumný inštitút napísal. Na druhej strane, niektoré moje projekty nemali profesionálny charakter, ale boli užitočné mnohým ľuďom. Môj obľúbený projekt bolo učenie slovenčiny, keď som žil vo Washingtone. Okrem toho, že som pracoval pre Svetovú banku a popritom som absolvoval magisterské štúdium verejnej politiky, každý týždeň som vyučoval predmet slovenčiny pre asi 25 záujemcov.

Oli: Kto sa chcel v Amerike učiť slovenčinu?

Marek: Človek by si myslel, že by o slovenčinu nebol veľký záujem, ale opak je pravdou. Každý týždeň som mal v triede 25 študentov, z ktorých každý mal vlastný príbeh. Viacerí z nich mali slovenských predkov. Boli to študenti, ktorých starý otec bol Slovák a chceli sa priblížiť slovenským koreňom. Niektorí mali zase členov rodiny Slovákov, napríklad zaťov alebo nevesty. Môj najmladší študent mal 17 rokov a bol a kurze slovenčiny preto, lebo sa už naučil po francúzsky a po nemecky, a chcel sa naučiť ďalší európsky jazyk. Môj najstarší študent mal 75 rokov. Bol to taký starší pán, ktorý mal slovenské korene. Hovoril, že sa veľmi dlho snažil naučiť po slovensky, ale samému mu to nešlo. Tak bol nakoniec veľmi rád, že sa mu podarilo nájsť kurz slovenčiny s učiteľom. Vedel som, že pre mojich študentov je tento kurz jedinou príležitosťou, ako sa naučiť tento jazyk. Ale tiež som vedel, že majú vlastné životy a nebudú sa môcť zúčastniť na hodinách každý týždeň. Tak som každú hodinu dal na internet, spolu s výkladom výslovnosti. A keď sú takéto lekcie na internete, už si žijú vlastným životom. Všelijakí iní ľudia, z iných krajín, ktorí vyhľadávali internetové hodiny slovenčiny, tak prišli na moju stránku. Raz za čas mi posielajú emaily, v ktorých mi za to ďakujú.

Oli: Niektorí Slováci naučia kamarátov len pár slov, možno nejaké vulgarizmy a tým sa to končí, a Vy ste rovno pripravili online kurzy. Toto je veľmi pozitívny a krásny príklad šírenia dobrého mena Slovenska v zahraničí, ale hlavne aj šírenie povedomia o našom jazyku, ktorý je pre mnohých ťažký. Keď máte spätnú väzbu, kto sa Vám napríklad ozval, že našiel Váš kurz?

Marek: Asi môj najobľúbenejší email bol od policajného veliteľa v Anglicku. Existuje tam policajná jednotka, ktorá má na starosti imigrantskú komunitu, prípadne žiadateľov o azyl zo strednej Európy – väčšinou z Poľska, Česka alebo Slovenska. A policajný veliteľ, ktorý pracoval s touto jednotkou, mi napísal, že používa moju stránku, aby sa s nimi naučil trochu komunikovať. A to ma veľmi potešilo. Je to skvelý pocit.

Oli: Spomínali ste, že ste pracovali pre Svetovú banku. O aký projekt išlo?

Marek: Pracoval som v centrále Svetovej banky vo Washingtone a sústredil som sa na dva výskumné projekty v oblasti ekonomického rozvoja. V prvom projekte naša skupina analyzovala výsledky ničivého zemetrasenia, ktoré zasiahlo severný Pakistan v roku 2005. Skúmali sme, aký vplyv malo zemetrasenia napríklad na schopnosť detí pravidelne chodiť do školy, na duševné zdravie jednotlivých členov domácností, ako aj napríklad na rekonštrukciu vzdelávacích a zdravotníckych zariadení. Okrem ekonomických ukazovateľov sme taktiež skúmali otázky významné pre svetovú diplomaciu. Jeden z našich výsledkov napríklad naznačuje, že obyvatelia oblastí, v ktorých sa zahraničné organizácie podieľali na rekonštrukcii, teraz viac dôverujú cudzincom, vrátane Američanov a Európanom. Niektoré naše výsledky boli publikované aj v časopise The Economist. A to poteší, lebo tieto výsledky výskumu nejdú iba niekam do šuflíka, ale sú v médiách, do istej miery ich použijú vlády a možno niekomu neskôr ešte pomôžu.

Oli: Ako vyzerá takýto ekonomický prieskum?

Marek: Ja som analyzoval dáta. Tie sme mali z terénu. Svetová banka najíma ľudí v daných krajinách, v tomto prípade v Pakistane, ktorí distribuujú rôzne formuláre, ktoré rodiny vypĺňali. Potom dáta prídu k nám, my ich očistíme a analyzujeme. Používame štatistické a ekonometrické metódy, aby sme zistili, aký vplyv mala určitá udalosť na určité výsledky, v tomto prípade zemetrasenie na duševné rozpoloženie miestneho obyvateľstva. Druhý projekt, na ktorom som pracoval vo Svetovej banke. taktiež používal dáta, ktoré sme zozbierali z terénu a sústredil sa na meranie kvality zdravotníctva v chudobných stredoindických provinciách. Tá kvalita je relatívne malá. A toto bol jeden z prvých súhrnných pohľadov na to, aké zdravotnícke zariadenia existujú a kto poskytuje zdravotnícku starostlivosť. Lepšia znalosť týchto dôležitých skutočností by mohla národným vládam a medzinárodným organizáciám umožniť lepšie naformulovať zdravotnícku politiku, lepšie prerozdeliť rozvojovú pomoc a ponúknuť lepšie rady domácej vláde.

Oli: Máte aj konkrétne výsledky? Lebo toto je také všeobecné.

Marek: V prípade analýzy kvality zdravotníctva v Indii sme zistili, že poskytovatelia zdravotníckej pomoci sú rôznorodí. Nie všetci majú zdravotnícke vzdelanie. Možno vo väčších bohatších mestách sú kvalifikovaní lekári, ale to nie je pravda v chudobnejších častiach. V chudobnejších dedinách môže byť jeden obyvateľ, ktorého zvyšok dediny považuje za liečiteľa, ktorý môže, ale nemusí, mať dobré vedomosti o zdravotnej starostlivosti. Jeden taký najprekvapujúcejší výsledok, ktorý sme našli je, že ak pacient navštívi lekára alebo liečiteľa v strednej Indii, tak má asi 50 percentnú pravdepodobnosť, že mu pomôže a 50 percentnú pravdepodobnosť, že mu lekár uškodí. Čo nie je veľmi odlišné od situácie v Európe v stredoveku.

Oli: Ako ste zisťovali kvalitu zdravotníctva v Indii?

Marek: Pýtali sme sa lekárov na scénare. Povedali sme im, predstavte si túto situáciu, príde za Vami pacient s takýmito príznakmi, čo mu poviete a aká je pravdepodobná diagnóza. Taktiež sme mali ľudí, ktorí sledovali, čo zdravotník robí. Prišiel pacient a v ordinácii bol okrem lekára aj ďalší profesionál najatý Svetovou bankou. Ale každá táto z metód má svoje nedostatky. Pri vypísaní formulárov možno vedia určiť diagnózu teoreticky, ale nevieme, či to vedia urobiť aj prakticky. V druhom prípade sme mali prehľad o tom, či vedia poskytnúť kvalitnú zdravotnícku pomoc, ale nevedeli sme, či by lekár konal rovnako, ak by v miestnosti nebol človek zo Svetovej banky. Tak sme prišli s ďalšou metódou. Poslali sme simulovaných pacientov, ktorí boli zdraví, ale lekárovi opísali svoje príznaky. Sledovali, čo na to lekár povie, či určí nejakú diagnózu, a potom spísali, čo im lekár povedal. A vďaka tomu sme získali celkom dobrý prehľad o tom, ako sa lekár správa a lieči aj v praxi, nielen na papieri.

Oli: Kde všade sa takéto metódy využívajú?

Marek: Svetová banka sa sústreďuje na menej rozvinuté, prípadne stredne rozvinuté krajiny. Takže takéto projekty sa najviac praktizujú v krajinách, ktoré sú chudobnejšie.

hlavac_stairs
Marek Hlaváč v budove Fakulty politických vied na Harvarde

Oli: Ako ste sa dostali vôbec k takejto práci vo Svetovej banke?

Marek: Keď som prišiel na magisterské štúdium verejnej politiky do Washingtonu, tak som vedel, že by bola škoda byť len študentom. Chcel som využiť tie možnosti, ktoré som vo Washingtone mal. Tak som začal posielať životopis do rôznych organizácií či výskumných centier a inštitútov. A prijali ma ako výskumného analytika dát. Ale ja som aj predtým pracoval. Medzi bakalárskym a magisterským štúdiom som ešte robil pre ekonomickú poradenskú firmu, ktorá vytvárala odborné posudky pre súdne spory medzi firmami v zdravotníckom sektore. To bolo obdobie, keď som vedel všetko o tom, ako sa distribuujú striekačky do amerických nemocníc. Bol tam jeden spor medzi súkromnými firmami, ktoré vyrábali tieto striekačky a dohadovali sa medzi sebou či jedna alebo druhá firma má zmluvy s nemocnicami, ktoré sú voči druhej firme diskriminačné. V tomto prípade ale nešlo o verejné obstarávanie. Ale to bol iba jeden z projektov. Ďalším bol napríklad pro bono projekt, za ktorý nepýtali peniaze. Našou úlohou bolo analyzovať údaje o tom, ako sú bezdomovci prijímaní do domovov a útočísk v meste New York. Tri mesiace sme sledovali dáta o tom, koľko bezdomovcov prijal ktorý domov, ako dlho niektorí bezdomovci čakali na svoje miesto. Naše nálezy nakoniec prispeli k rozhodnutiu mesta zmeniť kritériá, podľa ktorých udeľovali ubytovanie. Toto rozhodnutie ohlásil na tlačovej konferencii vtedajší starosta Michael Bloomberg.

Oli: Do akej miery bol problém s bezdomovcami v New Yorku vážny?

Marek: V New Yorku je relatívne veľa bezdomovcov a sú celkom viditeľní. To znamená, že keď sa človek prejde po ulici, tak stretne aj šiestich bezdomovcov. Všetko záleží na viacerých faktoroch. A jedným z nich je práve politika týchto domovov a útočísk. Ak napríklad dlho trvá, kým sa dostane do domova a keď je to náročné, tak tých bezdomovcov pribúda stále viac a viac.

Oli: Máte 28 rokov a už viacero veľmi úspešných projektov. Aká je súčasnosť? Čo robíte teraz?

Marek: Od roku 2011 som doktorandom na Harvarde. Študujem politickú ekonómiu a sústredím sa hlavne na medzinárodnú politickú ekonómiu, politiku pracovných trhov, na štúdium postojov k imigračnej politike a prerozdeľovaniu zdrojov. Som aj autorom štatistického softvéru, ktorý používa niekoľko desaťtisíc užívateľov na svete. Je to nástroj na zhrnutie výsledkov štatistických analýz. Nie je to súčasť môjho hlavného výskumu, skôr to bol taký letný projekt. Ale vznikol pre môj vlastný projekt a keď som ho vyvíjal ďalej, tak sa stal užitočným aj pre iných ľudí.

Oli: Opäť sa tento softvér začal šíriť cez internet? Ako online hodiny slovenčiny?

Marek: Áno. Existuje veľmi veľká komunita, ktorá to používa. A postupne sa o takýchto veciach informujeme. A keď je program kvalitný, tak sa šíri sám.

Oli: Dostávame sa však opäť k štúdiu. Na začiatku som sa pýtala na stredné školstvo, doktorandské štúdium na Harvarde bude asi dosť odlišné od toho na Slovensku…

Marek: Na začiatku doktorand absolvuje niekoľko kurzov. Ale inak, súčasťou je aj to, že doktorandi vyučujú, a to je podobné ako na Slovensku. Ja učím mikroekonómiu pre študentov magisterského štúdia verejnej politiky. V lete som vyučoval prehľad ekonómie pre študentov jedného programu na Harvarde, ktorý je určený ľuďom, ktorí boli už v minulosti úspešní, napríklad v politike alebo verejnom živote. Boli to vysokopostavení úradníci na všelijakých ministerstvách rôznych krajín. A mám aj vlastný predmet – seminár o Nobelových cenách v ekonómii. To je predmet pre druhákov bakalárskeho štúdia. Mám maximálne desať študentov. Stretávame sa dvakrát týždenne po 90 minút. Na každé stretnutie sa musia študenti pripraviť, musia si načítať niekoľko výskumných prác, väčšinou tie, ktorým bola udelená Nobelova cena, a potom o tom diskutujeme. Študenti potom musia napísať vlastnú výskumnú prácu, ktorá môže byť na akúkoľvek tému, ktorá je blízka ekonómii.

Oli: Ste prísny učiteľ?

Marek: Mám vysoké očakávania a študenti to vedia. Ale na Harvarde sú veľmi ambiciózni študenti.

hlavac_midcareer
Marek a jeho študenti mikroekonómie v letnom “mid-career” programe na Harvard Kennedy School of Government

Oli: Vedeli by ste si predstaviť, že o niekoľko rokov neskôr budete učiť na Slovensku?

Marek: Je to možné, ale zatiaľ žiadny konkrétny plán nemám. Nevylučujem to. V každom prípade chcem, aby bola moja práca nejakým spôsobom nápomocná nielen mne, svetu všeobecne, ale aj Slovensku.

Oli: Z Vášho pohľadu, ak by sme mali zhodnotiť súčasnú situáciu vo svete, bola kríza, je kríza, bude stále kríza?

Marek: Kríza určite bola. Mali sme veľkú finančnú krízu, kde boli problémy v bankovom sektore, a to sa pretavilo do problémov v reálnej ekonomike, vo výrobe a v iných oblastiach hospodárstva. Myslím si, že v súčasnosti vidíme lepšie správy, ako sme videli pred piatimi rokmi. Minimálne v Spojených štátoch sa situácia zlepšuje, nezamestnanosť klesá, vytvárajú sa nové pracovné miesta, absolventi univerzít majú menší problém nájsť si zamestnanie ako predtým, ale stále to nie je ideálne. Situácia v Európe je trošku komplikovanejšia. Sčasti preto, že sú tam dodatočné komplikácie spôsobené spoločnou menou, kde ekonomické politiky rôznych krajín môžu byť viac alebo menej kompatibilné so spoločnou menou. Ale poviem, že som mierne optimistický. V každom prípade sme na tom tiež lepšie. Najväčším rizikom je asi to, že napriek reformám a určitým reguláciám vo finančnom sektore sa nedá vylúčiť, že sa podobná kríza môže zopakovať. Opäť by sme sa vrátili do situácie, kde HDP prudko klesne, ale bude trvať veľmi dlho, kým sa výroba a zamestnanosť znovu dostane do pôvodnej roviny.

Oli: Sledujete aj situáciu na Slovensku?

Marek: Sledujem a celkom pravidelne. Zachytávam veľa korupčných škandálov na Slovensku, ktoré sú veľmi znepokojujúce. Korupcia existuje aj v iných krajinách, ale mám pocit, že v niektorých krajinách nie je tak akceptovaná alebo možno až tak viditeľná ako na Slovensku. Akoby na Slovensku existovala nálada akejsi akceptácie, že také veci vždy boli a budú a nedá sa nič meniť. A teda, ak sa niekedy vrátim na Slovensko s ambíciou byť aktívny vo verejnom živote, tak dúfam, že prispejem minimálne k tomu, aby spoločnosť bola menej tolerantná voči takému správaniu. Možno by som si vedel predstaviť aj moje pôsobenie v politike. Práve takéto korupčné škandály demotivujú mladých ľudí. Buď odchádzajú, lebo si povedia, že to na Slovensku nemá cenu alebo ak sú už preč, tak nemajú dôvod vrátiť sa. Zároveň by som chcel povedať, že je dobré, že mladí Slováci naberajú skúsenosti v zahraničí. Je dobré vidieť, ako fungujú iné spoločnosti a byť motivovaný tým, že veci vedia fungovať správne a keď sa vrátim, môžem to impelementovať doma. Za seba môžem povedať, aj za ľudí, s ktorými som sa stretol v zahraničí, chceme byť Slovensku nápomocní. Či už našou prácou v zahraničí alebo neskôr osobne, na Slovensku.

Foto: Archív Marek Hlaváč

#olidzupi

aplikacie Rádia Expres