Zabúdam na to zlé a nepestujem krivdy, priznáva Peter Lipa. Čo ho naučil život na pódiu aj mimo neho?

Peter Lipa je ikonou slovenského jazzu, no v tomto rozhovore ide ďaleko za hranice pódia. Ide o výpoveď človeka, ktorý sa počas života naučil pozerať dopredu a nezostávať uväznený v detailoch. „Keď som bol mladý, tak som sa veľa pozastavoval nad drobnosťami a snažil som sa ich vylepšiť alebo prispôsobiť. Dnes už som ostrieľaný, už si nič nevšímam, pozerám sa len ďalej,“ hovorí s pokojom niekoho, kto si prešiel všetkým podstatným.

Jeho detstvo bolo poznačené vojnou a Holokaustom. Ako dieťa maďarsko-židovského pôvodu bol počas nebezpečných období ukrývaný v kláštore, aby prežil. Práve skúsenosť s pôvodom v ňom zanechala zvláštny vzťah k jazyku a identite. „Tajil som, že viem po maďarsky. Do dnešného dňa ľutujem, že neviem lepšie po maďarsky. Ovládam len kuchynskú maďarčinu,“ priznáva.

Hudobník si aj po mnohých skúsenostiach zachováva dôveru v ľudí, hoci vie, že nie vždy sa mu vráti. „Ja stále vidím v človeku to dobré. Ale keď sa v ňom prejaví to zlé, tak som trošku sklamaný, ale musím to prijať,“ povedal. Pomáha mu však, že nepestuje krivdy: „Mám veľký talent na zabúdanie. Ja zabúdam, čo bolo zlé a snažím sa myslieť len na to, čo je dobré,“ prezradil.

Vzťahy, ktoré fungujú len vtedy, keď sú dvaja

Otvorene hovorí aj o partnerskom živote, ktorý bol dlhé roky ovplyvnený cestovaním a hudbou. Podľa neho neexistujú skratky. „Na udržanie vzťahu sú dvaja, nie len jeden. Tolerancia, otvorenosť, užitočnosť, to sú veci, ktoré sú dosť dôležité,“ vysvetľuje. Vzťah nevníma ako samozrejmosť, ale ako proces, o ktorý sa treba starať.

Jazz bol v minulosti hudbou, ktorú režim nemal rád, no zároveň ju nevedel úplne zakázať. „Jazz komunisti nemali radi, ale museli ho tolerovať,“ vysvetľuje. Hudobníci sa učili čítať medzi riadkami a prispôsobovať sa. „Mali sme takú autocenzúru,“ priznáva. Aj preto ho dodnes vníma ako žáner, ktorý stojí bokom hlavného prúdu.

Hoci jazz považuje za náročnú hudbu, nikdy ho nechcel hrať uzavreto. „Je pravda, že jazz je náročná hudba. Zvoliť takú koncepciu, aby bola komunikatívna, je dosť ťažké,“ vysvetlil. Koncerty preto nestavia na presných playlistoch, ale na dôvere v kapelu.

V rozhovore otvorene reflektuje aj zmeny spoločnosti a to, čo dnes môže znieť inak než kedysi. Pripúšťa, že niektoré piesne by dnes mohli vyznieť problematicky, no zároveň zdôrazňuje kontext doby.

V závere sa dotýka aj sexuality, bez hanby a moralizovania. „Ja si myslím, že sex je vec, ktorá patrí k pohode života. Keď vo vzťahu funguje sexualita, tak ten vzťah funguje tiež,“ povedal úprimne. Svoj život hodnotí bez ľútosti: „Ja som prežil život so sexom a som spokojný,“ dodáva na záver.

Zdroj náhľadovej fotografie: Archív Rádio Expres