5.0 / 5
21/01/2015

Slovenský Harry Potter na Oxforde študuje chémiu


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme! Každú stredu v premiére (repríza v sobotu) Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk.

Marek Buchman, vedec a študent na Oxforde

Marek Buchman sa narodil v Leviciach, ale neskôr sa s rodičmi presťahoval do Bratislavy. Keď bol v tercii, vyskúšal si súťažné úlohy na chemickej olympiáde. Urobil to s tým, že ak ho to nebude baviť, tak sa zameria na niečo iné. Stal sa ale opak. Marek uspel v krajskom kole a dostal sa na chemické sústredenie, kde zistil, že tá chémia je naozaj skvelá a baví ho. Tak to o rok skúsil znova. Postupne sa vypracoval na úspešného chemika už popri škole. Získal niekoľko ocenení z medzinárodných súťaží v chémii – dve strieborné medaily z medzinárodnej chemickej olympiády, striebornú a bronzovú medailu z vedeckej olympiády Európskej únie, druhé a štvrté miesto v súťaži Intel ISEF a mnohé ďalšie. Marek vo svojom voľnom čase hrá na klavíri a tancuje. Bol súčasťou víťaznej latinsko-americkej formácie Interklubu Bratislava na majstrovstvách Slovenska v spoločenskom tanci a hrá na klavíri. Dvakrát získal cenu Talent novej Európy, dvakrát cenu primátora Bratislavy, dvakrát cenu prezidenta SR a trikrát cenu ministra školstva. Aktuálne dokončuje magistra na Oxforde, na doktorandské štúdium ide do Ameriky a raz by chcel získať Nobelovu cenu.

Oli: Chémia bola Tvoja láska na prvý pohľad?

Marek: Išiel som na chemickú olympiádu len tak, skúsiť to. Podarilo sa mi vyhrať, a potom, keď som uspel v krajskom kole, tak som išiel v lete za odmenu na také chemické sústredenie. Tam sa mi to zapáčilo. Začal som sa chémii venovať viac a vyhrávať súťaže, a to bolo motivačné a super.

Oli: Mal si aj iné krúžky alebo si sa venoval len a len chémii? Predsa len v tom tínedžerskom veku 13-14 rokov sa chce každému robiť všeličo možné, len nie učiť sa.

Marek: Bolo toho veľa. Od malička som robil veľa rôznych vecí, lebo rodičia chceli, aby som toho vyskúšal čo najviac, a potom si vybral to, čo ma baví a chcem robiť aj ďalej. V tom čase boli najväčšími záľubami tanec a hra na klavíri. Klavír bol zo začiatku tak trochu z donútenia, ale tanec bol zábavný. V tanečných súťažiach som tiež vyhrával rôzne ceny, a vlastne vyhrávam aj teraz v Oxforde. Fungujem v Oxford University Dancesport Club, ktorý zastrešuje Oxfordská univerzita. A vlastne tým, že sme študenti, tak sa môžeme zúčastňovať na rôznych súťažiach. Je to super, lebo tam nie je až taká silná konkurencia ako medzi profíkmi. Lebo nemá význam, aby sme my ako študenti, ktorí máme tanec iba ako hobby, súťažili s profesionálmi. Ale v marci máme každý rok veľké majstrovstvá Anglicka, na ktoré chodia všetky študentské páry z krajiny. Je to veľká súťaž a je to asi v najkrajšej sále, akú Anglicko má. Odohrávajú sa tam aj majstrovstvá sveta profesionálov. Je to super zážitok. Obsadil som s partnerkou už aj druhé miesto, siedme, ale dúfam, že tento rok budeme prví.

2_tanec
Marek Buchman sa vo svojom voľnom čase venuje aj tancu

Oli: Je to len o súťažiach alebo chodíte aj vystupovať na nejaké plesy?

Marek: Minulý rok, sme niektorí chalani z klubu boli oslovení, či by sme nechceli tancovať na Ruskom bále v Londýne. Otvárali sme ho a bola tam celá ruská smotánka, tak sme si mohli aj zatancovať so všetkými prítomnými hosťami. Napríklad s Bond Girl Oľgou Kurylenkovou. Musím  ju pochváliť, tancuje veľmi dobre. (smiech)

3_foto_S_Olga Kurylenko
Marek Buchman na Ruskom bále v Londýne s Oľgou Kurylenkovou

Oli: Raz som počúvala rozhovor s jedným lekárom a on rozprával o svojej bývalej manželke, tiež doktorke. Hovoril o tom, aký mala cit pre umenie. A v poslednej dobe si všímam, že mnoho úspešných lekárov a vedcov má naozaj blízky vzťah a cit k umeniu. A vyzerá to tak, že to platí aj pri Tebe. Je to pre Teba relax? Úplné vypnutie?

Marek: Ak človek strávi dlhé hodiny nad knižkami a výskumom, tak potrebuje mať niečo ďalšie, aby sa z toho nezbláznil. Ten tanec je presne to, o čom hovorím. Dokonca je to spojenie hudby a pohybu, takže ma to udržiava aj fit. Ale na druhej strane, na profesionálne tancovanie treba veľa času. Ak si len chcem zatancovať dvakrát do týždňa s partnerkou, tak v pohode. Ale na profi tréningy treba oveľa, oveľa viac času.

Oli: Kedy nastal ten zlom, že vyhrala chémia?

Marek: Čím viac som sa dostával k viacerým a novým možnostiam a darilo sa mi, tým viac sa urýchlil ten proces. Tým pádom, keď som videl výsledky práce, najmä teda v súťažiach, tak ma to motivovalo ísť ďalej a venovať sa len chémii. Na chvíľu som preto skončil aj s tancom.

Oli: Ja síce nie som chemička, ale pamätám si celkom zábavné hodiny chémie v laboratóriu. Aký bol Tvoj prvý pokus/výskum, s ktorým sa Ti podarilo niečo vyhrať?

Marek: Je veľmi ťažké ísť do nejakých detailov…ale s mojím školiteľom sa nám podarilo zoptimalizovať (vylepšiť) syntézu prekurzoru jedného liečiva, ktoré vykazuje aj antioxidačnú aktivitu. Máme z toho aj spoločný patent a s týmto projektom som sa prihlásil aj do medzinárodných súťaží. Prvý najväčší úspech bol v Amerike kde sa mi podarilo vybojovať druhé miesto a následne o rok s ďalším projektom štvrté. Ten druhý bol projekt ktorý som robil na univerzite v Hongkongu a bol o syntéze nových organometalických komplexov irídia a platiny pre použitie do OLED zariadení. Tie fungujú tak, že keď cez tieto látky, pustíte prúd, tak začnú svietiť čo sa následne dá použiť okrem iného aj na výrobu displejov. Niekoľko takých látok sa mi podarilo vyrobiť.

Oli: Vtedy si mal koľko rokov?

Marek: Sedemnásť…

Oli: …ako sa dostane 17-ročný chalan do Hongkongu a robí tam výskum?

Marek: Musím povedať, že sčasti je to šťastie a sčasti vedomosti. Jeden profesor, ktorý bol šéfom univerzity v Hongkongu, mal u nás na Slovensku prednášku. Po diskusii som sa s ním začal rozprávať a pýtal som sa ho na nejaké veci a jeho to asi zaujalo. Ponúkol mi u nich bakalárske štúdium. Ale nevedel som sa rozhodnúť, tak sme sa dohodli, že tam pôjdem aspoň na šesťtýždňovú stáž. Očakával som, že pôjdem len na pár prednášok, ale on mi umožnil, aby som zažil aj reálny výskum.

Marek v laboratóriu v Houstone
Marek v laboratóriu v Houstone

Oli: Keď už človek raz nasadne na ten vlak, tak sa vezie a maká na sebe viac? Nové možnosti a otvorené dvere vďaka výskumom a ľuďom, s ktorými sa stretávaš?

Marek: Čím viac toho človek dosiahne, tým rýchlejšie sa dá dosiahnuť ešte viac. Na druhej strane, občas sa stáva, že keď sa človeku veľmi darí, tak mu to príde také, že sa nemusí vôbec snažiť a aj tak sa mu darí. A to je najhoršie. Treba si uvedomiť, že si treba udržať svoju pozíciu. Nie som jediný, ktorý robí chémiu a na svete je veľa šikovných detí, ktoré ma môžu veľmi rýchlo predbehnúť. Aj s tým Oxfordom to je také. Jedna vec je dostať sa na Oxford, druhá je udržať sa tam a tretia byť tam medzi najlepšími. A to je čím ďalej, tým ťažšia úloha.

Oli: Vždy si chcel študovať na Oxforde? Bol to študentský sen?

Marek: Vedel som, že by som chcel ísť na vysokú školu niekam do zahraničia. Oxford a Cambridge sú dve najlepšie školy, ktoré sú blízko a ktoré hovoria po anglicky. Lebo to je asi jediný jazyk, ktorý viem poriadne používať. (smiech) Plánoval som ísť do Ameriky, ale to sa mi až tak nepáčilo a hlavne, je oveľa drahšie študovať v Amerike ako v Európe. A samozrejme, najväčší rozhodovací faktor bol ten, že som na Oxforde dostal štipendium.

Oli: Koľko študentov dostáva štipendium na Oxforde?

Marek: Jeden človek zo všetkých prihlásených študentov a odborov.

Oli: Wau! Poslal si všetky diplomy a dokumenty o výskumoch?

Marek: Myslím, že som im poslal dostatočne veľa materiálu, aby som presvedčil komisiu. (smiech)

Oli: Toto je ukážkový dôkaz toho, že treba makať na sebe aj počas strednej školy. Nielen čakať do maturity, že potom sa na nejakej výške uvidí, čo so mnou bude…

Marek: …to je jasné. Úplne ideálne je, keď človek vie, čo chce. Pretože tým, že som vedel, že chcem študovať chémiu, tak som venoval veľa času tej príprave, aby som mal výsledky v chémii. Je fajn mať samé jednotky, ale takýchto študentov je vo svete veľa. A čím ťažšiu školu si vyberieš, tým ťažšie je sa tam dostať.

Oli: Aký je študentský život na Oxforde?

Marek: V prvom rade je to veľká drina. Zo začiatku som mal problémy s angličtinou. Mal som certifikát z angličtiny, ale keď som prišiel do nového sveta, tak som bol z toho prvý mesiac celkom paf. Takisto objem učiva je tam enormný. Musel som si uvedomiť, že to nebola najväčšia chyba môjho života a musím to prežiť. Že to zvládnem. Do Vianoc to bol boj. Postupne som zistil, ako si mám manažovať čas, aby som stíhal všetky úlohy, ale aby som stíhal popritom všetkom aj žiť. Na Oxforde sa kladie veľký dôraz na samoštúdium. Dostanete veľa úloh a je na Vás, či ich spravíte alebo nie. Skúšky sú iba na konci roka, kedy dostaneme finálnu známku. V podstate, celý rok nemusí študent robiť nič, ak tie skúšky zvládne. Na druhej strane, ak nebude robiť nič, tie skúšky nezvládne ani keby veľmi chcel.

Oli: Ty si to manažuješ celkom dobre?

Marek: Myslím, že áno. Ale je pravda, že prvé roky nebolo toho voľného času veľmi veľa. Tento rok mám už iba výskumný rok. To je trošku voľnejšie, nemám prednášky a manažujem si všetko sám. Mám to teraz aj jednoduchšie, preto stíham aj výskum, tanec a vzťah. Na Oxforde sú tri semestre po osem týždňov. Medzitým sú síce prázdniny, ale to nie sú tak úplne prázdniny. Máme toľko úloh, že na nich vkuse pracujem a trávim čas v labákoch.

Marek s priateľkou Karen pri škole
Marek s priateľkou Karen pri škole

Oli: Čítala som aj rozhovor s Tebou v .týždni a ty nie si len taký obyčajný študent, ktorý iba prechádza ten Oxford. Ale jeden z najlepších. 

Marek: V úplne prvom ročníku sa mi podarilo v záverečnom teste získať 99 percent bodov zo 100. Čo je najvyššia známka v tej skúške na Oxforde vôbec. Stále neviem, kde mi ten posledný bod chýbal. Nikdy som to nezistil. (smiech) To ma inak veľmi štvalo, lebo keď som ten test dopísal, tak som si povedal, že mám určite všetko. Ale v skúškach po treťom ročníku, čo je vlastne ukončenie bakalárskeho stupňa, som bol štvrtý v ročníku. Zo siedmich skúšok som mal priemer 87 percent. Čo je na Oxford skvelé. Nemáme A, B a C na skúškach. Máme len percentá a najlepšie hodnotenie je 70 percent a vyššie. Tým, že Oxford si uvedomuje, že tie skúšky sú veľmi ťažké, tak študentom dávajú takú voľnosť, že ak aj tretinu učiva neviete, tak ste na tom stále dosť dobre.

Oli: To znamená, že Oxfod vychádza v ústrety aj flákačom?

Marek: To je veľmi individuálne. Osobne si myslím, že zahraniční študenti, ktorí sa dostanú na Oxford, makajú viac ako domáci. Je im to oveľa vzácnejšie ako Angličanom. Im to príde, že je to ich domáca škola. Ale študenti z iných krajín to považujú za splnený sen. Takže, aby si prešla, potrebuješ na Oxforde 40 percent. Ale ak to flákaš úplne, tak je jasné, že neprejdeš. Avšak, ak sa dostaneš na Oxford, nechceš to flákať a filozofia Oxfordu je taká, že ti chce dať všetky možnosti, aby si získal titul, ale musíš si ho zaslúžiť. Dajú ti akokeby béčka a céčka zadarmo, ale očakávajú, že budeš chcieť áčka a byť čo najlepšia. A väčšina to tak aj chce. Ale na to už treba veľmi veľa makať.

Marek v labáku na Oxforde

Oli: Aké sú vzťahy s profesormi?

Marek: Toto je veľmi individuálne. Ale nikdy sa mi nestalo, že by niekto nechcel so mnou komunikovať po prednáškach. Vždy nám pomôžu, keď môžu. Oxford má veľmi veľa excelentných prednášajúcich a vedcov. Nehovorím, že všetky prednášky boli najzaujímavejšie, aké som kedy videl, ale väčšina z nich je veľmi dobrých. U nás, na Magdalen College, to funguje tak, že na jedného tútora počas hodiny pripadajú traja až štyria študenti. Rozprávate sa s ním, prejdete si úlohy a keď niečomu nerozumiete, tak Vám to vysvetlí. Všetko sú to dialógy. Nie že, on je profesor a ty si študent, ale v tom zmysle, že ja Ťa to chcem naučiť a Ty sa pýtaj, čo nevieš. Takže musím sa vždy poriadne pripraviť, lebo ak ja nebudem vedieť, čomu nerozumiem, on mi s tým nepomôže. Nejde však o memorovanie, ide o pochopenie.

Oli: O Tebe písali slovenské médiá, už keď si bol v detskom veku, ako o mladom géniovi. Považuješ sa za génia?

Marek: Šialená otázka. Najlepšia odpoveď je asi taká, že Mensa má kritérium geniality IQ 160, ktoré som dosiahol.

Oli: Skromný a diplomatický génius. :) Tak ešte vydržíme a uvidíme, čo sa Ti podarí v labáku vymyslieť.

Marek: Svetu chýba veľmi veľa a je tam veľmi veľa možností. Momentálne pracujem na výrobe jednej nedávno objavenej prírodnej látky. Už som za polovicou a vyzerá to celkom dobre, tak dúfam, že to vyjde. Tá látka je zaujímavá tým, že ju ešte nikto v laboratórnych podmienkach nevyrobil a okrem viacerých zaujímavých biologických vlastností vykazuje aj antimykotické účinky. Určite by som chcel niekedy získať Nobelovu cenu, ale to mám pred sebou ešte veľmi dlhú cestu. Po Oxforde si spravím doktorát na Rice University v Texase v USA. Tam budem spolupracovať s profesorom Nicolaou-om, ktorý je jeden z najlepších v synteticko-organickej chémii. Budem s ním pracovať v podobnej oblasti výroby zaujímavých prírodných látok ako teraz u profesora Davies-a na Oxforde, avšak nakoľko budem mať na výskum viac času budem sa môcť venovať oveľa komplikovanejším molekulám.

Marek s profesorom Nicolaou-om v Houstone
Marek s profesorom Nicolaou-om v Houstone

Oli: Akú chorobu má chemik z povolania?

Marek: Že tú chémiu vidíš všade. Je veľmi ťažké tú chémiu v bežnom živote nevidieť. Ja sledujem etikety na jedlách. Do istej miery je to fajn, človek by mal vedieť, čo do seba dáva, na druhej strane, chemici to majú možno až prehnané. Treba si dávať pozor na niektoré látky, ale nechcem ísť do detailov.

Oli: Si mladý chemik, máš za sebou stáže a výskumy vo svete. Určite sleduješ vedu a výskum aj na Slovensku a vieš to porovnať. Súhlasíš s tým, že treba vedu podporovať?

Marek: Určite áno. Aj keď je ťažké povedať, ako tú vedu najlepšie podporovať. Výskum je beh na dlhé trate. Niekedy sa projekt podarí dokončiť za pár mesiacov a inokedy na niečom robíte dlhé roky a nevyjde to. Treba mať aj šťastie.

Oli: Prečo je veda dôležitá v našom živote?

Marek: Ak sa pozrieme na svet pred päťdesiatimi rokmi a ako vyzerá teraz a aký tam bol vysoký pokrok, tak si ani neviem predstaviť, čo bude o ďalších tridsať rokov. Myslím si, že je v záujme každého z nás, aby ten pokrok pokračoval. Od liekov až po technologické vymoženosti. Najviac sa teším na to, čo ešte objavíme a o čom zatiaľ nemáme ani predstavu.

Foto: Archív Marek Buchman

#olidzupi

aplikacie Rádia Expres