Láska, ja nechcem zomrieť, ale musím. Martina Kavalírová porozprávala o živote s manželom, ktorý trpí chorobou ALS

Život dokáže zmeniť všetko v okamihu. Aj tie najväčšie plány mladého páru. V štúdiu Rádia Expres nám Martina Kavalírová, známa ako „I jem Buca“, otvorene porozprávala o tom, ako sa jej život zmenil po diagnóze ALS u partnera, o náročných rozhodnutiach, starostlivosti a zároveň o sile lásky, ktorá pretrváva aj bez fyzického kontaktu.

Martina so svojím manželom Honzom prežíva realitu, ktorú si väčšina z nás ani nevie predstaviť. Honza trpí nevyliečiteľným neurodegeneratívnym ochorením ALS, ktoré človeku postupne berie schopnosť hýbať sa, jesť či hovoriť. Kým pre iných je obyčajná prechádzka či šálka kávy všedným rituálom, pre Martinu a jej rodinu je to vzácnosť. „Žijem medzi obrovskou neobyčajnosťou a práve preto si nesmierne vážim obyčajnosť,“ hovorí.

Ich príbeh nie je len o chorobe, ale najmä o láske, ktorá prekonáva hranice. „Ľudia sa ma pýtali, čo nám ostalo, keď už nemáme fyzično. Pravda je, že my sme sa zaľúbili do seba ešte predtým, než sme sa stretli – duša k duši. A to ostalo,“ opisuje Martina. Aj napriek tomu, že ju mnohí odhovárali od vzťahu, nikdy to neoľutovala: „Spravila by som to znova. Láska je to, čo nás drží.“

Ťažké rozhodnutia, ktoré lámu srdce

Ich rodina prešla aj extrémne náročnými momentmi. Honza vážne uvažoval o eutanázii vo Švajčiarsku, pretože už nedokázal znášať bolesť a stratu kontroly nad telom. „Povedal mi, že sa nikdy nebude hnevať, ak odídem, že nič mu nedlžím. Dokonca mi nahral odkaz, aby som nemala výčitky. Ale nikdy som nad tým neuvažovala. Ľúbim ho,“ priznáva Martina. Zlom nastal, keď zistili, že čakajú dcérku Elišku – vtedy sa rozhodli bojovať ďalej.

Martina dnes plánuje, aby Eliška raz počula hlas svojho otca, aj keď choroba mu vzala reč. Pomôcť má technológia: „Vďaka umelej inteligencii vieme z jeho podcastov stiahnuť hlas. Chcem, aby mohol pre Elišku rozprávať, aby mala spomienku,“ priznala sa v rozhovore.

Martina priznáva, že väčšinu dní má pocit, že „nezvláda“. Napriek tomu vždy hľadá riešenie. Sama o sebe hovorí s nadhľadom: „Mám v sebe kúsok Gizky Oňovej – tú životaschopnosť, ktorá ma ženie hľadať riešenia, aj keď je tma,“ povedala.

Príbeh Martiny Kavalírovej nie je len o chorobe a starostlivosti. Je o sile ženy, ktorá sa nebojí priznať zraniteľnosť. O komunite, ktorá jej dodáva pocit, že nie je sama. O láske, ktorá existuje aj bez dotyku. A o tom, že aj „obyčajné dni“ dokážu byť tým najväčším darom.

Hovorí o tom, ako sa naučila pustiť, hľadať radosť v malých veciach, prebúdzať vnútornú životaschopnosť a nachádzať svetlo aj v tých najťažších dňoch. Úprimne zdieľa silu posledných rozhovorov, rozpráva o láske, ktorá dokáže byť oporou aj tam, kde telo už nemôže, a o odvahe nachádzať spôsob, ako žiť naplno napriek extrémnym životným výzvam.

Zdroj náhľadovej fotografie: Archív Rádio Expres