0.0 / 5
17/12/2014

Slovenka si zamilovala Kambodžu, Vietnam aj Singapúr


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme! Každú stredu v premiére (repríza v sobotu) Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk.

Katka Brizendine-Chebeňová, mama na materskej a rozvojová pracovníčka

Katka Brizendine-Chebeňová žije už skoro dva roky v Singapúre. Predtým žila vo Vietname a Kambodži. Katka pochádza z Bratislavy a študovala medzinárodné vzťahy a európske štúdiá na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského. Potom ju to odvialo do sveta – pracovať a pomáhať. Prvé dva roky robila v Kambodži pre organizáciu Magna Deti v Núdzi. Tam sa aj spoznala so svojim manželom, Američanom Toddom, za ktorým sa presťahovala do Vietnamu, kde pracovala pre reklamnú agentúru. Katka prekonala aj nepríjemnú horúčku dengue. Dokonca dvakrát. Medzitým žila opäť v Kambodži a nakoniec sa s manželom presťahovali do Singapúru. Aktuálne je na materskej a stará sa o dcérku Zoe.

Oli: Ako si sa dostala do Kambodže?

Katka: Počas vysokej školy som bola na výmennom pobyte v Británii a na stáži v Ženeve. A keď som skončila školu, tak sa mi podarilo nájsť prácu a hneď som išla do Kambodže. Pre Magnu som robila projektovú koordinátorku v projekte zastavenia prenosu vírusu HIV z matky na dieťa. Pracovala som s HIV pozitívnymi lokálnymi ženami, ktoré boli tehotné a sme zabezpečovali to, aby ich deti nemali vírus HIV. Bol to celý program, ktorý sa začal tým, že tehotné ženy chodili na prehliadky, mali liečbu, odrodili v zdravotníckych zariadeniach, s ktorými sme spolupracovali, a potom, už keď sa dieťa narodilo, tak sme zabezpečovali, aby aj matka aj dieťa boli na liečbe a mali vhodnú stravu. Vtedy to bol sunar, teraz sa odporúča kojenie. V 98% prípadoch neboli HIV pozitívne a mali zdravý štart do života.

Oli: Vždy si mala blízko k dobrovoľníctvu a humanitárnej pomoci?

Katka: Už počas výšky som sa snažila orientovať na rozvojovú a humanitárnu spoluprácu. Rozmýšľala som, kde by som mohla pracovať. Bola som dobrovoľníčkou pre UNICEF, stážovala som v OSN v OCHA (Office for the coordination of humanitarian affairs), moja bakalárka a diplomovka boli o humanitárnej a rozvojovej spolupráci. Tým pádom bola práca pre Magnu takým logickým vyústením môjho štúdia.

Oli: Kambodža je úplne iná ako Slovensko. Ako Ťa ovplyvnila táto krajina?

Katka: Keď som prišla do Kambodže v roku 2008, tak tam nebolo dostupných veľa vecí. Žiadne nákupné centrá, chodilo sa na trh, do práce som chodila na motorke alebo bicykli. A veľmi som tam videla chudobu. Dosť to ovplyvnilo moje hodnoty a to, za aké veci som ochotná vyhodiť peniaze a za aké nie. Pri dome nám spávali susedia, ktorí sú v našom klasifikovaní bezdomovci. Prišli z vidieka, nemali nič a videla som malé deti, ktoré boli odmalička vychovávané ako bezdomovci. Ale oni mi mnohokrát ponúkli ich ryžu na večeru, keď som sa vracala z práce. Aj keď jej mali málo, tak sa podelili. A potom si uvedomíš, porozmýšľaš, či si kúpiš kabelku za sto eur alebo ti stačí aj lacnejšia, ktorá poslúži rovnako. A v tom ma to zmenilo. Tie finančné rozhodnutia sa snažím robiť zodpovednejšie. Míňam peniaze na veci, ktoré sú naozaj dôležité.

Katka s kolegyňou z Kambodže, ktorá vznikla po fotení kalendára pre Svetovú organizáciu práce, ktorý obsahoval tipy o bezpečnosti a zdraví pri práci pre ženy pracujúce v kambodžských textilných továrňach
Katka s kolegyňou z Kambodže, ktorá vznikla po fotení kalendára pre Svetovú organizáciu práce, ktorý obsahoval tipy o bezpečnosti a zdraví pri práci pre ženy pracujúce v kambodžských textilných továrňach

Oli: Ako dlho si zostala v Kambodži?

Katka: V Kambodži som spoznala teraz už svojho manžela. On pracoval pre reklamnú agentúru vo Vietname. Randili sme celkom dlho a takým štýlom, že jeden víkend prišiel on do Phnom Penhu a ďalší víkend som ja išla do Saigonu. To bolo asi šesť hodín autobusom po úplne zlých cestách. Ja som ale potom ochorela. Dostala som horúčku dengue. A to nebola veľmi sranda. Veľmi sa to podpísalo na mojom zdraví. Tak som si povedala, že sa musím sústrediť na seba a rozhodla som sa odísť aj z práce a presťahovala sa za priateľom do Vietnamu. Tam sme žili asi rok. Medzitým sme sa aj zosobášili.

Oli: Vo Vietname?

Katka: Nie, svadba bola na Slovensku. Prišla aj jeho americká rodina, lebo môj manžel je Američan. Veľmi sa im u nás páčilo. Todd sa venuje digitálnemu marketingu a pracuje pre reklamnú agentúru v Singapúre, venuje sa reklame na sociálnych sieťach.

Katkina rozlúčka so slobodou s kamarátkami v Phnom Penhe - v najobľúbenejšom odeve miestnych žien - pyžame a pózuje s paniami na miestnom trhu
Katkina rozlúčka so slobodou s kamarátkami v Phnom Penhe – v najobľúbenejšom odeve miestnych žien – pyžame a pózuje s paniami na miestnom trhu

Oli: Horúčka dengue nie je veľmi príjemná choroba, aj keď ktorá choroba je príjemná… Ako si to zvládala?

Katka: Človek sa cíti veľmi slabý a má hrozné bolesti. Takú bolesť som nemala asi až do pôrodu. Tá horúčka vie prejsť ako chrípka, ale máš obrovské bolesti tela. Tie horšie verzie sú také, že ti útočí na pečeň a klesnú krvné doštičky. Krvné doštičky sú na to, aby sa nám zrážala krv a keď ich máš veľmi nízke, tak môžeš samovoľne krvácať. A mne klesli na takú hladinu, že keby som sa o niečo buchla, tak by som aj mohla umrieť. Museli ma previezť do Singapúru, kde mi dali transfúziu. Inak človek býva veľmi unavený, môže mať depresiu. Dávala som sa dokopy asi tri mesiace.

Oli: Ako by si zhodnotila zdravotníctvo v Singapúre?

Katka: Singapúrske zdravotníctvo je skvelé, len drahé. Zdravotníctvo v Kambodži je v pohode na bežné malé choroby, ako je chrípka, otrava jedlom a podobne. Sú tam kliniky so zahraničnými lekármi. Ale na druhej strane, tie vážnejšie choroby tam asi nechceš dostať, resp. liečiť. V Kambodži mi napríklad nemohli dať transfúziu, lebo tam netestujú krv tak dôsledne a je tam riziko nákazy HIV. Preto pri vážnejších chorobách prevážajú ľudí do Bangkoku alebo do Singapúru. Mňa previezli do Singapúru, lebo v Bangkoku boli v tom čase nepokoje.

Oli: Keď si sa vyliečila, vo Vietname si pracovala?

Katka: Našla som si prácu v reklamnej agentúre. Ale potom som opäť dostala ponuku v Kambodži, tak som sa na osem mesiacov presťahovala opäť tam. V reklamnej agentúre som robila napríklad pre jednu banku, ktorá mala program na pomoc ľuďom v lokálnej komunite. Stretávala som sa s mimovládkami, a to ma viac bavilo. Ale celkovo som zistila, že práca v reklamke nie je veľmi pre mňa. Robila som aj reklamu pre Coca Colu v Kambodži.

Oli: Ako vyzerá reklama na Coca Colu v Kambodži, keď tam majú aj problém s pitnou vodou?

Katka: To je práve to. Ale oni sa sústredia na rastúcu strednú vrstvu, ktorá tam existuje. Mali rôzne projekty – spevácka súťaž pre lokálne talenty. To bolo celkom fajn, lebo tam nie je veľa takých projektov. Používanie online marketingu – webstránky, Facebook a podobne.

Oli: Reklame si sa venovala aj v Singapúre?

Katka: V Singapúre som už bola tehotná, ale podarilo sa mi zohnať si prácu na dohodu pre jednu mimovládku – Our better world. To je platforma, ktorá pomáha mimovládkam z regiónu – Kambodža, Indonézia, Malajzia, Filipíny a Vietnam. Pomáha im prezentovať ich projekty, ktoré robia a misie, v ktorých pomáhajú. Rozprávajú sa príbehy ľudí, ktorí pomáhajú v regióne a snažia sa vytvoriť príležitostí pre Singapúrčanov, aby sa angažovali. Či už ako dobrovoľníci alebo pomohli finančne.

Oli: To znie dobre. Vedela by si si niečo podobné predstaviť robiť aj na Slovensku?

Katka: Áno, to by ma bavilo. Naďalej sledujem prácu Magny. Mám tam stále kamarátov. Poznám aktivity Dobrého Anjela, Človeka v ohrození a podobne.  A rozmýšľala som aj nad tým, ako pomôcť na Slovensku, aj keď žijem v Singapúre. Ale teraz sa starám o dcérku. Možno neskôr.

Oli: Skvelý nápad. Ale popri tom všetkom aj bloguješ…

Katka: Keď som bola vo Vietname, trošku som písala. Mal to byť blog o varení a zdravej životospráve a cestovaní. Absolvovala som aj nejaké kurzy varenia vo Viename a fascinovali ma cviklové a fazuľové brownies a takéto jedlá, ktoré vtedy nikomu na Slovensku ani nenapadli. Vtedy to bol pre mňa veľké boom. Ale teraz to už robia asi všetky kamošky (smiech). Neskôr som začala pridávať týždňové fotky malej Zoe. Ale niekde to zamrzlo. Rada by som sa k písaniu vrátila, ale nie som si istá, akým smerom by to malo ísť. Rozmýšľam. Zatiaľ som ale aktívna na Instagrame, takže ak niekoho zaujíma ako si nažívam v Singapúre a Ázii, nájde ma tam pod @katkaeatsthis.

Oli: V ktorej krajine sa žilo/žije najlepšie?

Katka: Pre mňa má špeciálne miesto v srdci Kambodža. Predsa len, bola to moja prvá krajina, kde som žila mimo Slovenska. Možno je to pre mnohých ľudí úplne iná krajina a zdá sa im špinavá. Kambodža je ale nádherná. Ľudia sú veľmi srdeční. Ale momentálne v tejto situácii, s dieťaťom, je Singapúr asi najideálnejší. Je tam ľahký život, pohodlný, je tam veľmi čisto. MHD je perfektne vybavená. Všade sú výťahy a eskalátory a keď idem s dieťaťom, je to veľmi ľahké. Napríklad, vo všetkých reštauráciách sú detské stoličky. Sú na to zvyknutí, že ľudia chodia s deťmi von. Dokonca Vám dajú aj lepší stôl.

Oli: Ale tak Singapúr sa vždy objavuje na prvých miestach v rebríčkoch krajín o najideálnejších miestach pre život.

Katka: Oprávnene. Oni sa aj snažia byť veľmi eko a zelený štát. Je tam veľa zelene, majú nádherné záhrady, botanickú záhradu, domy s kvetinami, rôzne parky a nádhernú ZOO. Cítiš sa tam, akoby si bola v džungli a orangutany ti skáču ponad hlavy.

Singapúrske botanické záhrady - protipól známej Orchard road plnej nákupných centier a business distriktu plného mrakodrapov
Singapúrske botanické záhrady – protipól známej Orchard road plnej nákupných centier a business distriktu plného mrakodrapov

Oli: Stretávaš sa v Singapúre aj s inými mamičkami?

Katka: Jasné. Pomáhame si, ale nesúdime sa navzájom. Každá z nás si vychováva dieťa po svojom, ale keď niektorá z nás potrebuje pomoc, tak sme tu pre seba. V Singapúre je veľa aktivít pre deti aj pre mamy. Hudobné akcie, cvičenie a podobne. Je to veľmi fajn. Lebo nemusíme len kočíkovať v parku, ale môžeme chodiť kadetade. Máme celkom veľkú slovensko-českú komunitu. Stretávame sa každé dva týždne. Potom mám aj veľa kamarátiek z celého sveta – Austrália, Veľká Británia, Amerika, Kolumbia, Grécko. Sme pomiešané aj s lokálnymi mamičkami v Singapúre a máme deti v rovnakom veku. Tie deti sú také spoločenské. Niekoľkokrát do týždňa sa stretávajú s mnohými deťmi aj iných národností a farieb pleti. Zoe stále vidí samých Aziatov. Lebo tam žijú Singapúrčania čínskeho pôvodu, malajzijského, indického a indonézskeho. Ľudia sú väčšiou nižší a tmavší. A prišli sme do Bratislavy, kde sú všetci bledí, blonďaví a majú modré a zelené oči. A prvé dni len sledovala, že kde je. Pre ňu bolo Slovensko iný svet. Singapúr je taký miš-maš. Je taký pomiešaný už od ich založenia. Je tam čínska populácia, indická, malajská, veľa ľudí z Indonézie a Filipín. Potom Briti, Austrálčania, Američania a Európania. Človek dennodenne stretáva mix ľudí. Ale všetci sú na to zvyknutí. Je to vtipné, lebo Zoe je modrooká blondína, tak pravidelne vzbudzuje pozornosť. Všetci sa jej chcú dotknúť, pozerajú sa na ňu, robia na ňu opičky. Ale je to fajn, lebo je zvyknutá na interakciu s ľuďmi. Chodí k cudzím ľuďom, usmieva sa na nich a chce sa s nimi baviť.

Oli: Vnímaš nejaké rozdiely pri výchove detí?

Katka: Mne sa to ťažko hodnotí, lebo neviem, čo by sa odo mňa očakávalo pri výchove na Slovensku. Čo je super, lebo si to robím podľa seba. Zaregistrovala som však, že Austrálčanky a Britky majú podobné systémy. Aj keď, je jedno odkiaľ človek pochádza. Dôležité je to, ako sa človek cíti a aké má priority vrámci rodičovstva. Tiež je to na rodičoch aké chcú, aby to ich dieťa bolo. Každý rodič je iný, každé dieťa je iné. Čo mne funguje teraz s mojou dcérou, nemusí fungovať napríklad pri mojom druhom dieťati.

S mamami počas medzinárodného týždňa nosenia detí, ktorý Katka pomáhala organizovať
S mamami počas medzinárodného týždňa nosenia detí, ktorý Katka pomáhala organizovať

Oli: Viem o Tebe, že máš rada folkové veci, ľudové vzory, slovenskú kultúru a tradície. Zaujímaš sa tak o kultúru aj v Singapúre?

Katka: Singapúr je plný múzeí a je tam také múzeum, Peranakan múzeum, ktoré sa celé zaoberá kultúrou pôvodných prisťahovaleckých čínskych rodín v Singapúre. Majú krásne výšivky, vzory, batiky. Je tam toho veľa. A veľmi sa mi páči, ako Singapúrčania vedia pracovať so svojim kultúrnym dedičstvom. Z minulosti majú veľa historických budov a pri nich také náučné chodníky. Majú tam všade napísané, z akého obdobia tá budova pochádza, čím bola ovplyvnená. Človek sa prechádza po meste, má všade tabuľky a veľa sa pritom dozvie. Je to tak pekne urobené, že keby sa to takto spravilo aj na Slovensku, tak by to bolo super. Turisti nemusia chodiť iba vláčikom, alebo musia mať iba sprievodcov. Ak sa prechádzaš po meste (Bratislave), tak nevieš, kadiaľ chodíš. Keď sa idem prejsť v Singapúre po našej ulici, tak každých niekoľko metrov je pri budovách napísané o akú budou ide, kde sa takéto podobné budovy ešte v Singapúre dajú nájsť, keďže naša ulica je súčasťou ich kultúrneho a architektonického dedičstva. Viem, že sa to na Slovensku mení, ale prečo to nevieme urobiť aj my takto lepšie?

Oli: Je niečo, čo by si možno okrem tabuliek s históriou na uliciach ešte preniesla na Slovensko?

Katka: Čistota v MHD. Mestskú hromadnú dopravu majú perfektne zorganizovanú. V metre a v autobusoch sa neje, nepije a nemajú tam žuvačky. Možno si to nevieme na Slovensku predstaviť, ale tam ak človek žuje žuvačku alebo pľuje na zem, tak dostane pokutu. Ak je žena tehotná alebo ste chorí a sa napijete vody, tak to je v poriadku. Ale nikto si neberie do MHD jedlo, kávu či sladké nápoje. Tá krajina je naozaj čistá. Všade sú eskalátory a výťahy. Je to veľmi prístupné pre vozíčkarov, ale aj pre nevidiacich. Neviem si to predstaviť na Slovensku. Sú tu samé schody, eskalátory nefungujú, žiadny výťah, slabé označenia. Ak by som mala nejaký takýto problém, neviem ako by som mohla samostatne fungovať.

Singapúrske metro je asi najčistejšie a najviac baby-friendly metro na svete
Singapúrske metro je asi najčistejšie a najviac baby-friendly metro na svete

Oli: Má Singapúr aj nevýhody? Niečo negatívne?

Katka: Singapúr je veľmi drahý. To je asi jediná nevýhoda. Ale sú tam platy, ktoré tomu životu zodpovedajú. Ja by som chcela byť v Singapúre čo najdlhšie. Ale školstvo je tam dosť drahé. Tak uvidíme, či to finančne zvládneme. Aj škôlky napríklad. Keby som chcela dať Zoe do škôlky, to je aj 1500 eur na mesiac. Akože s platom v Singapúre by to mohlo vyjsť, ale neviem, či sa mi to oplatí. Asi to teraz nechám tak.

Oli: Sleduješ aj dianie a politiku v Singapúre?

Katka: Sledujem niečo na internete. Tiež to tam nie je úplne ideálne. Mali tam nedávno taký škandál, lebo miestna knižnica sa rozhodla zlikvidovať knihy, ktoré boli o homosexuálnych rodinách, o rozvodoch a o adoptovaných deťoch. Bola taká detská knižka o dvoch tučniakoch, mužoch, ktorí si adoptovali dieťa. A to sa im nepáčilo, že knižka s takou témou bola prístupná deťom. Je to téma, ktorá rezonuje aj na Slovensku. S týmto však majú problém aj v Singapúre. Pre mňa to je nepochopiteľné. My máme susedov, mužov, ktorí tvoria homosexuálny pár a majú syna. Oni darovali svoje spermie a mali náhradnú matku. Pravidelne sa stretávame. Ich syn sa s malou Zoe hrajú a sú takí spokojní. Nerozumiem, v čom je iná ich láska oproti láske mňa a môjho manžela k našej dcére. Ak to niekto berie divne, tak len preto, že ľudia sa divne pozerajú a ľudia sú obmedzení. Tí rodičia ho milujú rovnako. To je taká vec, ktorú má Singapúr so Slovenskom spoločné.

Oli: Myslela som si, že Singapúr je viac “friendly” k tejto téme ako Slovensko. 

Katka: Homosexuálne páry a partnerstvá je pre niektorých ľudí citlivá téma. Snáď sa to pohne dobrým smerom.

Malá túra v McRitchie rezervoári a prechádzka po vysutom moste, ktorý vedie ponad džunglu
Malá túra v McRitchie rezervoári a prechádzka po vysutom moste, ktorý vedie ponad džunglu

Oli: Čo Ti chýba zo Slovenska?

Katka: Rodina a priatelia. Chýbajú mi slovenské letá. V Singapúre je stále leto, len je tam brutál horúco a vlhko. A chýbajú mi dlhé letné dni. V Singapúre vždy v podstate rovnako zapadá slnko. Či je január alebo august. A chýbajú mi aj starí rodičia a ich kuchyňa – pirohy, halušky a bryndza, parené buchty a ďalšie drobnosti. Chýba mi Slovensko, Staré mesto v Bratislave.

Oli: Si spokojná so životom v zahraničí?

Katka: Som spokojná. Jasné, že bola by som radšej, keby starí a prastarí rodičia boli bližšie pri Zoe. Ale všeobecne by som nemenila. Uvidíme čo bude v budúcnosti. Tým, že mám manžela Američana, tak tá šanca na návrat na Slovensko je nižšia. Ale človek nikdy nevie.

Foto: Profil foto – Ensof Photography
Archív Katka Brizendine-Chebeňová

#olidzupi

aplikacie Rádia Expres