0.0 / 5
10/12/2014

Slovenský operný spevák na svetových pódiách


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme! Každú stredu v premiére (repríza v sobotu) Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk.

Štefan Kocán, operný spevák

1_profilovka
Štefan Kocán, foto: Zdenko Hanout

Štefan Kocán pochádza z dedinky Dolné Dubové pri Trnave. Keď mal sedem rokov, začal chodiť na klavír na Základnú umeleckú školu v Trnave. V rodine nemali profesionálnych muzikantov ani spevákov. Jedinou bola sesternica Štefanovej babky, bývalá sólistka Slovenského národneho divadla, Štefánia Hulmanová. Nikdy si však nemyslel, že sa bude živiť hudbou. Bavila ho, ale mal veľmi rád encyklopédie a chcel študovať prírodné vedy. Nakoniec si potajme poslal prihlášku na konzervatórium v Bratislave. Našiel si pedagóga, ktorý ho pripravoval na prijímacie skúšky a vzali ho. Potom pokračoval na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Keď skončil, mal 25 rokov a išiel študovať ďalej, do Viedne.

Oficiálne žije na Slovensku, ale doma nie je skoro vôbec. Je slobodný umelec a cestuje po celom svete. Začínal v Rakúsku, v Linzi, kde strávil štyri roky. Potom sa na dva roky presťahoval do Švajčiarska, do mesta Bazilej. Popritom však hosťoval aj v iných divadlách. Ponuky pribúdali, a tak sa v roku 2008 stal slobodným umelcom. V súčasnosti spieva v milánskej La Scale aj v metropolitnej opere v New Yorku.

Oli: Označujú Vás za svetový bas. Bolo to tak od začiatku?

Štefan: Na VŠMÚ ma profesori spevu zaradili do zlej kategórie hlasu. Zaradili ma ako baritón, čo je stredný hlas, ale ja som nikdy nebol baritón. Vždy som bol bas. Všetci ma presviedčali, že som lyrický baritón. Stále som sa voči tomu ohradzoval, ale zas nehádal som sa a odkrútil si celé štúdium. Ale práve kvôli tomu som si uvedomil, že musím ísť ešte študovať. Hľadal som ďalšie možnosti a v lete, po skončení VŠMÚ, som sa dostal na interpretačné kurzy do Piešťan. Tam bol jeden ruský basista Jevgeni Nesterenko, ktorý žil a stále žije vo Viedni a učil tam na konzervatóriu. Spýtal som sa ho na súkromné hodiny, ale on súkromne neučil. Jediná možnosť bola, aby som skúsil prijímačky na konzervatórium vo Viedni a keď ma vezmú, tak si ma vezme do svojej triedy. A tak sa aj stalo. Študoval som ďalšie štyri roky.

Oli: V čom bolo štúdium vo Viedni lepšie?

Štefan: Myslím si, že základňa hlasov aj muzikantov je na Slovensku omnoho lepšia. Ale na druhej strane, Viedeň má veľkú hudobnú tradíciu a čo sa týka profesionálneho prístupu, samotnej práce, v tom sa, bohužiaľ, nemôžeme s Viedňou porovnávať. Tam to funguje lepšie ako u nás. Ale pre mňa osobne bol najväčším prínosom to, že som sa nakoniec učil spievať ako bas a nemusel som sa štylizovať do inej hlasovej polohy.

2_stefan_kocan_by_hanout
Štefan Kocán, foto: Zdenko Hanout

Oli: Študenti si popri škole hľadajú rôzne stáže, brigády, prípadne aj zamestnania aj v odbore, ktorý študujú. Dalo sa to aj pri speve?

Štefan: Teoreticky som mohol byť angažovaný. Ale veľmi som sa do toho nehrnul. Profesori nám odporúčali, aby sme veľa nespievali. Pretože ked sa hlas vyvíja, človek sa učí spievať a nemá ešte osvojenú techniku. Potom môžu vzniknúť návyky, ktoré sa neskôr ťažko odbúravajú. Občas som si zaspieval na nejakom koncerte, ale aby som si už popri škole zarábal spevom, tak to nie. Zarábal som si inak.

Oli: Kde brigádoval počas štúdia už teraz úspešný operný spevák?

Štefan: Hocikde. V reštauráciách som umýval riad, obsluhoval som, ale robil som aj na stavbách.

Oli: A kedy prišla taká ozajstná prvá ponuka?

Štefan: Ešte počas posledného roku štúdia vo Viedni som mohol predspievať pre jedno maličké divadlo v Linzi, kde ma hneď aj vzali. A tam som zostal po škole. Pôsobil som tam štyri sezóny. Potom som už rozmýšľal, že budem slobodným umelcom. Hlavne preto, lebo ak máte zmluvu s jedným divadlom, tak máte určité povinnosti a odmietate veľa zaujímavých ponúk. Pre mladého speváka sú tieto ponuky veľakrát začiatkom pracovného vzťahu s druhým divadlom. A keď to odmietnete, tak sa Vás už druhýkrát pýtať nebudú, lebo spevákov je veľmi veľa. Bol som však predspievať vo Švajčiarsku, v Bazileji a chceli ma zobrať, ale ja som už mal veľa dopredu naplánovaných termínov. Nakoniec mi ponúkli veľmi výhodnú zmluvu. Robil som iba dve produkcie za rok. Bolo to ideálne a popritom som mohol robiť aj v ďalších v divadlách. Ale je pravda, že po tých dvoch rokoch som z divadla v Bazileji odišiel. Žil som na voľnej nohe a cestoval po svete – Európa, Ázia – Japonsko, Malajzia, Thajsko, Singapúr, spieval som aj v Katare, USA, Čile a podobne.

3_vodnik krumlov_
Štefan Kocán, rola Vodník v opere Rusalka od A. Dvořáka, divadlo Otáčivé hledište Český Krumlov,foto: Michal Siroň

Oli: V akom časovom rozmedzí sa plánujú predstavenia?

Štefan: Ponuky v našej brandži vždy prichádzajú dopredu. Čím väčšie divadlo, tým viac dopredu plánuje, o dve aj o šesť sezón dopredu. Napríkad, The Metropolitan Opera v New Yorku majú plány už na rok 2021. Samozrejme, veci sa môžu zmeniť, ale hlavné produkcie a role byvajú už dané.

Oli: Aká bola Vaša cesta do New Yorku?

Štefan: Metropolitná v New Yorku je v podstate také prvé a najprestížnejšie divadlo na svete. Dostať sa tam je veľmi ťažké, hlavne ak človek nemá vôbec žiadnu podporu alebo dobrého agenta. U mňa to trvalo veľmi dlho. Ja som tam chcel ísť, ešte keď som bol v Linzi, ale to sa mi nepodarilo, lebo som mal slabého agenta. Pracoval pekne, ale teraz spätne vidím, že bol slabý. Nakoniec sa to podarilo úplnou náhodou, keď ma niekde v Európe počuli ľudia z New Yorku, ktorí hľadajú talenty. Pritom tam neprišli kvôli mne, ale kvôli iným spevákom, ale zapáčil som sa im aj ja. To ale nestačilo na to, aby som išiel hneď do New Yorku. Oni ma nevedeli zaradiť. Na slovanskú hudbu sme neboli dosť slovanskí, lebo nie sme Rusi. Ale potom som predspieval pre šéfa opery v Chicagu, čo je druhá najväčšia opera v Amerike. Zapáčil som sa im a hneď mi ponúkli dve role. A potom zavolal môj agent do New Yorku. Povedal im o Chicagu, kde si to overili a nakoniec zavolali na predspievanie aj mňa, po ktorom mi ponúkli menšie role. V roku 2009 to bol kráľ vo Verdiho Aide, spieval som Sparafucila, nájomneho vraha v Rigolettovi tiež od Verdiho, Ferranda v Trubadúrovi od Verdiho, potom som mal aj veľkú rolu Ramfisa v Aide, Gremina z Čajkovského Eugena Onegina a podobne.

Rigoletto
Štefan Kocán, rola Sparafucile v opere Rigoletto od Verdiho v MET New York, foto: Marty Sohl

Oli: Fantastické! Podobný postup mal aj príchod do milánskej La Scaly?

Štefan: V roku 2010 ma na poslednú chvíľu zavolali ako náhradníka na veľkú rolu Mefista vo Faustovi. Tam som hneď aj predspieval a ponúkli mi niekoľko rolí. Prvá bola v roku 2011.

Oli: Ako dlho Vám trvá naučiť sa texty a všetko nacvičiť na premiéru?

Štefan: Učím sa dosť rýchlo. Záleží na náročnosti. Keď je menšia rola, tak to zvládnem aj za dva týždne. Ďalšia vec je nacvičiť to ako spevák. Je to fyzické cvičenie, prirovnal by som to k športu a väčšinou to vyžaduje viac času.

Oli: Kto Vám plánuje vystúpenia a dohaduje predspievania?

Štefan: Všetci musíme mať agenta. Bez neho to nejde. Zahraničné divadlá pracujú len s agentmi, so spevákmi na priamo nepracujú vôbec. Funguje to tak, že konkrétne divadlá posielajú agentúram, koho hľadajú. Agent pozerá koho má a koho tam môže poslať.

Oli: Aká bola Vaša prvá rola?

Štefan: Prvá rola bol Banco z Verdiho Macbetha. Môj hlas sa aj hodí na “verdiovky”. Samozrejme, viem spievať všetko možné, a veľmi rád spievam všetko možné, nechcem zostať iba pri jednom štýle. To by ma asi nebavilo. Ale ak by sme chceli byť prísni a nejako ma zaškatuľkovať, tak neskorý romantizmus a Verdi. To sedí.

Aida
Štefan Kocán, rola: Ramfis v opere Aida od Verdiho, MET New York, foto: Marty Sohl

Oli: Aký je Váš život? Stále na cestách? Kde máte zázemie?

Štefan: Základňa musí byť. Musím mať miesto, kde si zložím svoje veci. Teraz mám dom na Slovensku. Posledných 12 rokov som bol veľmi vyťažený a doma som si iba menil kufre a zdržal som sa vždy deň – dva, maximálne týždeň. Niekedy je to tak, že zostanem na jednom mieste aj mesiac alebo dva. Ale sú situácie, keď spievam koncerty, zostanem niekde tri dni a presúvam sa na iné miesto. Vždy sa ale snažím mať nejaký apartmán, aby sa to aspoň trochu podobalo normálnemu života. Hľadám si to sám. Ak sa to nedá, tak som v hoteloch, ale tie už nechcem ani vidieť.

Oli: Takže rozlietaný po celom svete, ale domov je vždy na Slovensku.

Štefan: Rozhodol som sa prísť na Slovensko v roku 2008. Premyslel som si rôzne kritériá a veci, ktoré s tým súviseli. Ťahalo ma to sem preto, že keď mám voľno, chcem počuť svoju reč a predsa len, tá domovina vo mne zostala. Ale úprimne, keby som sa rozhodoval teraz, tak sa na Slovensko nevrátim. Systém pre kultúru, to ako je odsúvaná na bok, to je neskutočné. Ja som slobodný umelec a za tých pár rokov sa tak zmenili podmienky, myslím aj dane a odvody, že tu nie je možné žiť. Keby som nezarábal v zahraničí, tak nevyžijem. To je katastrofa. Práve kvôli tomu by som sa nevrátil.

Oli: Ste ženatý pri takomto spôsobe života?

Štefan: Nie, pri tom všetkom som sa nestihol oženiť. (smiech) Znie to ako fór, ale je to pravda.

Oli: Rozumejú ľudia opere?

Štefan: V prvom rade by mal človek poznať reč. Záleží aj na interprétovi, ako to vyslovuje a či mu je dobre rozumieť. Nie je to jednoduché pri opernom speve. A hlavne, opera nie je ľahko stráviteľný žáner. Ak sa chystáte do opery, je veľmi dobré, ak sa pripravíte a naštudujete si o nej niečo. Len vtedy si tú operu naozaj vychutnáte. O to viac, v dnešnej dobe je veľa rôznych inscenácií, ktoré sa na to chcú pozerať z iného uhla pohľadu a keď divák a poslucháč nevedia o čom to je, tak úplne stráca prehľad. Trpí tam potom opera, kultúra a náš biznis, lebo zmätení poslucháči nevedia potom dielo dostatočne oceniť. Nehovorím, nemusí sa to každému páčiť, ale keď už, tak sa na to treba prirpaviť. Opera je komplexnejší hudobný žáner, nedá sa to počúvať ako podmazová hudba. Teda dá, ale nič z nej nebudete mať. Opera ani nebola preto napísaná. Ľudia chodili do opery a viseli na každom slove, ktoré tam odznelo. Teraz je iná doba, rýchlejšia, kde všetci, ale niekedy aj ja sám mám všetkého dosť a chcem mať iba príjemnú podmazovú muziku alebo aj uletený pop.

Oli: Aký uletený pop počúva operný spevák?

Štefan: Počúvam hocičo. V poslednom čase dosť aj z rádií. Na čo mám momentálne chuť, tak to počúvam. Ak sa mi nepáči, vypnem to. Mnohokrát ani neviem, kto to spieva. Pravdupoviediac, ani ma to nezaujíma. Ak sa mi niečo vážne páči, tak si už zistím, čo to je. Ale beriem to veľmi konzumne, presne tak, ako je tá hudba podávaná. Keď si chcem doma oddýchnuť, tak počúvam džez, elektroniku, aj klasiku.

Oli: Kupujete CD?

Štefan: Áno. Nie veľa, lebo ich už mám veľmi veľa a nemám ich čas počúvať. (smiech)

Oli: Ak sa niekto chystá prvýkrát do opery, ktoré predstavenie by si mal vybrať?

Štefan: Určite niečo ľahšie. Veľmi populárny je Verdiho Nabucco, Carmen, Aida môže byť impozantná a pekná. Veľmi krásnu muziku má aj Pucciniho Bohéma. Prvýkrát určite nechoďte na Straussa, Vagnera ani na Verdiho Dona Carlosa. To sú krásne veci a mám ich rád, ale to sú náročnejšie predstavenia.

6_filippo scala
Štefan Kocán, rola: Filippo II., Don Carlov od Verdiho v La Scala Milano, foto: Brescia e Amisano

Oli: Akí sú diváci?

Štefan: Diváci sa už mixujú. Často sú medzi miestnymi divákmi aj turisti. Samozrejme, Taliani sú veľmi známi tým, že sú veľmi kritickí a opera je ich. Všetci a všetko vedia. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale všetci, či zmrzlinári alebo robotníci prídu do opery a oni presne vedia ako to má byť a ani ich najlepší speváci to tak nevedia. Berú to veľmi osobne a všetko riešia. Sú otvorení, niekedy až príliš. Kričia, búkajú…

Oli: To vážne?

Štefan: Jasné. Ale však prečo nie? Poviem pravdu, tiež by som si niekedy rád zabúkal…

Oli: …tak ale Vy ste profesionál…

Štefan: …práve preto, že som znalý. Niekedy sa stávajú aj také veci, že sa oprávnene môže búkať. Ale človek by mal ukázať, čo si myslí. Nemusí vždy búkať, ale nemusí tlieskať, nemusí sa postaviť. Mám rád standingovations, samozrejme, kto ich nemá rád? Ale mám pocit, že sa z toho v poslednom čase stala proforma.

Oli: Aké je publikum v ďalších štátoch?

Štefan: Americké publikum je prívetivé, viac turistické a dá sa ľahko nadchnúť. Ale to je dobré. Aj u nás, na Slovensku, je príjemné publikum. Možno troška zdržanlivé, aj v dobrých reakciách aj v prejave nesúhlasu. Možno je to spojené s tým, ako sme boli vychovávaní, že “nemal by som ukazovať, čo si myslím”. Myslím, že môžeme ukazovať, čo si naozaj myslíme a aj v tej opere. Samozrejme, s rešpektom k danému interprétovi. Mohli by sme sa viac odviazať a zobrať si niečo napríklad od Španielov. Mne sa veľmi páčilo publikum v Španielsku a v Čile. Celkovo mali veľmi dobré a správne reakcie. A otvorené, či už pozitívne alebo negatívne.

Oli: A aký je život v zahraničí? Aj keď asi ste vždy na nejakom mieste v krátkych intervaloch a vždy sa to mení.

Štefan: Všetko je to o ľuďoch. Samozrejme, záleží aj na tom politickom systéme, ako niektoré veci fungujú. Ale v podstate, ľudia vedia aj v horšie fungujúcom systéme urobiť ľahším. U nás sa už stalo tradíciou hovoriť, že na Slovensku je všetko zlé a vonku je lepšie. Pravdou je, že my sa nemôžeme porovnávať so Švajčiarskom, Nemeckom či Rakúskom, kde sú tie systémy premyslené a fungujú. U nás to nefunguje a čo je horšie, ľudia veľmi často rezignujú, a tak sa potom aj správajú. A takto systém fungovať nemôže. Preto sa vždy snažím starať sa o seba, aby som si sám svoje veci robil správne. A keď si každý z nás bude robiť svoju vec na sto percent, tak bude celý systém fungovať. U nás sa veľmi veľa rozpráva a bedáka. Nikto to nikde nemá ľahké, ale samotné riešenie daných problémov je na nás. A nakoniec, každý má možnosť vycestovať, skúsiť šťastie vonku, ak si myslí, že to bude mať ľahsie.

Oli: Máte svoj vzor?

Štefan: Nemám žiadny jeden veľký vzor. Od každého dobrého speváka sa môžete niečo naučiť. Ale každý hlas je osobitný a treba dávať pozor, aby spevák neskĺzol do toho, že sa bude prispôsobovať nahrávkam a nespievať svojim hlasom. Môže sa inšpirovať, ale treba dávať pozor. Môže to byť nebezpečné.

Oli: V akých jazykoch spievate?

Štefan: V ruštine, nemčine, taliančine, angličtine, maďarčine aj vo francúzštine.

Oli: Aj ich ovládate?

Štefan: Francúzsky a spanielsky nehovorím, ale niečo rozumiem. Inak hovorím po taliansky, anglicky, po rusky a nemecky.

Oli: Čo je najťažšie na opernom speve?

Štefan: To, že si stále nosíte svoj nástroj so sebou. Nie sú to hlasivky, ale celé telo. Vplýva na to všetko – počasie, jedlo, či sa vyspíte alebo nevyspíte. Na prvý pohľad sa to zdá najjednoduchšie, že nástrojári majú nástroj a musia ho nosiť stále so sebou, ale vždy ho môžu odložiť. My svoj nástroj neodkladáme a všetko sa naň zapisuje a potom sa to odzrkadľuje na našich výkonoch.

7_gremin_met
Štefan Kocán, rola Gremin v opere Eugen Onegin, P.I. Čajkovskij, MET New York, foto: Ken Howard

Oli: Chceli ste sa niekedy venovať aj inému hudobnému žánru alebo to vždy bola opera?

Štefan: Chcel som veľmi. Keď som študoval na konzervatóriu. Chcel som robiť niečo so syntetizátormi. Aj som robil, ale trh na Slovensku bol pred dvadsiatimi piatimi rokmi veľmi maličký. Neviem ako to je teraz. Ale vtedy postupne začala u mňa opera prevažovať. A neľutujem. Aj keď niekedy je to naozaj náročné povolanie. Hlavne kvôli tomu cestovaniu.

Foto: Archív Štefan Kocán

#olidzupi

aplikacie Rádia Expres