Práve hráme

14/03/2022

Linda Varšová si plní sny v Miláne vďaka práci pre taliansku značku Gucci


Linda Varšová, obchodná zástupkyňa pre značku Gucci

Linda Varšová pochádza z Košíc a posledných sedem rokov žije v Miláne. Jej snom bolo cestovať a pracovať v móde. Oba sny sa jej splnili, pár rokov robila letušku a teraz je obchodnou zástupkyňou pre svetoznámu taliansku značku Gucci. S Lindou sme sa stretli v Miláne, kde mi porozprávala o tom, ako dala výpoveď na Slovensku, ako sa učila taliančinu a o tom, aké je to pracovať pre módnu značku.

Tento obsah nie je možné sprístupniť bez prijatia súborov cookies.

Ďalšie tipy môžete posielať na slovacivzahranici@expres.sk.

Oli: Prečo si odišla zo Slovenska a prečo si prišla žiť práve do Milána?

Linda: Mojim snom bolo cestovať. Nevedela som, či to bude Miláno, alebo to bude iné veľkomesto. Vedela som, že chcem odísť zo Slovenska a že chcem cestovať. Mojim prvým takým veľkým cestovateľským snom bola práca letušky. Potom, ako som doštudovala cestovný ruch v Bratislave, som chcela vycestovať zo Slovenska, ale nevedela som kam. Moja kamoška Slovenka, ktorá mala sestru v Taliansku, mi navrhla výlet do Milána. Ja som tam ešte nebola, takže som bola veľmi nadšená. Dohodli sme sa, že ideme na pár dní. Tak som si zobrala voľno v mojej vtedajšej práci, robila som recepčnú v hoteli Sheraton. Miláno sa mi páčilo, ale problém bol v tom, že som nevedela jazyk, takže som bola taká neistá. Po týždni som si ale povedala, že prečo nie, vyskúšam to. Rozhodla som sa, že sa vrátim domov po nejaké veci, dala som výpoveď v práci, lebo som mala pocit, že ma v Miláne čaká niečo lepšie. Takže som odišla.

Oli: Mnohým ľuďom napadne, že by dali výpoveď v práci, ale nie každý to urobí, lebo si prepočítava peniaze, že či bude mať z čoho žiť. Ako to bolo v Tvojom prípade?

Linda: Ja som vôbec nepozerala na peniaze. Som taký typ, že som bola presvedčená o tom, že si v Miláne niečo nájdem na sto percent. Po anglicky som vedela, po taliansky som sa mala v pláne začať učiť. A nemohla som tu byť len tak, bez toho aby som si niečo nenašla. A aj to tak bolo, hneď na druhý deň som si našla prácu. Bola som presvedčená, že keď dám výpoveď u nás na Slovensku, že sa nestratím a tie peniaze mi nebudú chýbať. To bol taký „flash“ v mojej hlave, že musím odísť.

Oli: Čiže od toho výletu až po presťahovanie sa do Milána uplynulo koľko času?

Linda: Pamätám si, že to bolo v lete, v priebehu mesiaca som si zbalila veci a povedala som mame, že odchádzam. Ona nechápala prečo, ale vedela, že som taký dobrodružný typ, že chcem cestovať a chcela som sa naučiť taliančinu.

Oli: Je taliančina ťažký jazyk?

Linda: Vieš čo, teraz je to už ľahšie. Ale nie je taká ťažká, ako som si myslela. Napríklad ja som študovala na výške angličtinu a nemčinu, a v porovnaní s taliančinou je nemčina naozaj veľmi ťažká. Taliančinu som sa naučila za pár mesiacov tak, že po piatich mesiacoch, som už rozumela všetko. Ale hanbila som sa rozprávať, lebo som hovorila s chybami. Mala som všetkých talianských kamarátov, ale oni boli veľmi leniví na to, aby sa so mnou rozprávali po anglicky. Tak mi začali písať aj smsky po taliansky. Ja som si potom nakúpila knihy a doma som študovala. Nechodila som na žiadne kurzy. Po polroku som sa odhodlala rozprávať, a potom to išlo už aj samo. Po roku som už plynulo hovorila po taliansky.

Oli: Takže bývaš v Taliansku, učíš sa po taliansky, máš talianských kamarátov. A čo tvoja práca?

Linda: Moja prvá práca bola v Dolce&Gabbana Martini. To bola taká reštaurácia pod značkou Dolce&Gabbana. Bola hneď vedľa butiku, išlo o taký bar a reštauráciu v jednom, kde organizovali eventy, prehliadky a hľadali tam nejakú osobu, ktorá by im to organizovala. Jej úlohou bolo usádzať ľudí, rezervovať stoly, teda robiť takú event asistentku. Tak som tam prišla zo životopisom, že teda hľadám si prácu a vedela som po anglicky. Povedali mi, že angličtina je super, ale že sa budem musieť naučiť aj po taliansky. A ja som bola presvedčená o tom, že sa to dá. Takže ma zobrali.

Oli: Keď si uvažovala nad tým, že si ochotná robiť čokoľvek, tak si si cielene povedala, že keď si v Miláne, tak chceš robiť presne pre takéto značky? Alebo si si najskôr pozerala naozaj čokoľvek?

Linda: Najskôr som pozerala čokoľvek, aby som si mohla zaplatiť nájom. Na začiatku som robila len v takých hostesingových agentúrach. Tam sme si zarobili prvé peniaze. Môj cieľ bol ten, že som chcela pracovať v móde alebo cestovať, a nejako to spojiť. Miláno, ako mesto módy, je perfektné na prácu v tomto odvetí a existuje tu naozaj veľa príležitostí, akým spôsobom v tej móde pracovať. Bola som presvedčená, že si niečo nájdem, hoci to nebude hneď na Monte Napoleone. To je tá najprestížnejšia ulica, kde som aj potom robila. Tam sú všetky tie butiky Chanel, Hermes, Dior a Gucci. Hovorila som si, že jedného dňa si tam nájdem prácu. Aj napriek tomu, že ma zobrali do reštaurácie Dolce&Gabbana nebolo to ešte to, čo som chcela robiť. Nakoniec som odišla pracovať ako letuška a keď som sa vrátila naspäť do Milána, vytlačila som si asi dvadsať životopisov. Do každého obchodu som vošla a pýtala sa. Zhodou okolností, keď som prišla do obchodu Gucci, riaditeľom tam vtedy bol Fabio Lugana. Pamätala som si ho z reštaurácie Dolce&Gabbana, teraz sme dobrí kamaráti. On chodil do tej reštaurácie na obedy a mal tam nejakých klientov a kamarátov. My sme sa poznali odtiaľ a on mi vtedy hovoril, že pracuje v móde. Prišla som do toho obchodu Gucci so životopisom a spýtala som sa: „Ahoj Fabio, čo tu robíš?“ A on: „Teraz som tu riaditeľ.“ A ja: „Super. Hľadám si prácu.“ A on: „Dobre, tak príď na pohovor.“. Všetko to bolo oficiálnou cestou, išla som tam na pohovor a zobrali ma do predajne Gucci na ulici Monte Napoleone. Teraz už ale robím inú prácu.

Oli: A ako dlho si robila pre Dolce&Gabbana?

Linda: Asi rok, a potom v Gucci v obchode na Monte Napoleone som robila dva roky. Teraz som v showroome, to je zase iná vec. Obchod je ako u nás, otvorený od desiatej do večera do šiestej/siedmej, a aj cez víkendy a cez sviatky. Bolo to pre mňa náročné obdobie, aj po psychickej aj po fyzickej stránke. Ten obchod mal tri poschodia, potom sme mali ešte sklad na štvrtom poschodí, takže sme nabehali niekoľko kilometrov denne. Ale bolo to super, lebo som spoznala klientov, ktorí minuli za deň alebo za nejaký nákup aj desať, dvadsať aj päťdesiat tisíc. Počas Fashion Week, keď boli v Miláne prehliadky, a aj počas Salone del Mobile, to je výstava nábytku, prichádzali k nám klienti z celého sveta. Vtedy som získala mnoho nových kontaktov. Hovorila som si v tom čase, že by som mohla robiť aj Personal Shopper, že by ma to veľmi bavilo. No a ja som si počas tej práce v Gucci, vytvorila priateľský vzťah s niektorými klientmi. Každý predavač v tom obchode, mal svoj vlastný diár v ktorom si registroval svojich klientov, a potom im posielal emaily s novou kolekciou, alebo s ponukou eventov, ktoré sme mávali v obchode. Takže som si vytvorila klbko mojich klientov. Mala som tam Američanku, Švajčiarku, Brazílčanku a kopec ďalších, napr. Číňaniek som mala veľa, lebo Gucci je  obľúbená značka Číňanov. No a potom som sa rozhodla, že začnem robiť Personal Shoppera. A tí moji klienti ma aj tak volali, že Linda ty poznáš Miláno, keď prídeme, tak by si nás mohla zobrať aj do iných značiek, my ti za to zaplatíme. Takže som začala robiť Personal Shoppera popri mojej práci.

Oli: A to si mohla? Keď si robila pre Gucci?

Linda: Mohla, lebo zatiaľ som to robila iba tak, že online. To som nemala spravenú živnosť ani nič. Robila som to na takej kamarátskej spolupráci. A online sme sa už na tej ulici Monte Napoleone poznali, pretože tí predajcovia striedali jednotlivé butiky podľa toho, v ktorom im to najviac vyhovovalo. Medzitým som skúsila aj prácu letušky, lebo to bol stále taký môj sen. Išla som na pohovor, bolo nás tam okolo štyristo a pohovor trval dva dni. Bolo to dosť náročné a vybrali nás len nejakých šiestich. Bola som veľmi šťastná, ale nevedela som, čo mám robiť, či mám odísť, alebo nie. Mala som dobrú prácu, ale povedala som si, že to skúsim a tak som odletela do Dubaja. Lietala som pre spoločnosť Emirates, pracovala som tam dva roky, lebo potom som sa vrátila kvôli priateľovi, ktorý žil v Miláne. Vtedy som urobila chybu, lebo som mohla ostať v Dubaji, možno by som sa dostala do nejakej prvej triedy. Ale bola som zaľúbená, a tak som sa vrátila do Milána. Rozhodnutie byť letuškou ale považujem za najlepšiu skúsenosť v mojom živote. Za tie dva roky som precestovala celý svet. Žila som v Dubaji, odkiaľ som lietala, boli to naozaj dlhé lety do Ameriky, to trvalo tri dni, do Austrálie šesť dní, do Európy dva dni, čiže to bolo také rôzne. Jednoznačne to bola najlepšia práca môjho života.

Oli: Ale po návrate do Milána si sa opäť vrátila k móde…

Linda: To áno. Môj expriateľ ma presviedčal, že nám to na diaľku nebude fungovať. A naozaj nám to nefungovalo, lebo sme sa videli len raz za pol roka. Bolo to veľmi ťažké skĺbiť, videli sme sa málo a bolo to naozaj veľmi náročné. Povedal mi, že sa mám vrátiť, začali sme uvažovať nad rodinou a že začneme aj spolu bývať. Ja som sa vrátila a my sme sa rozišli. Bol to osud. Ale asi to tak malo byť, mala som z Dubaja odísť, rozísť sa a vrátiť sa k móde, ktorá ma vždy bavila.

Oli: Teraz je aká Tvoja pozícia? Si Personal Shopper?

Linda: Áno robím to, ale stále to robím pomimo. Stále robím pre Gucci a iné značky, ale v showroome. Rozdiel medzi obchodom a snowroomom je v tom, že my v showroome máme predajné kampane, ktoré sú štyrikrát za rok. To sú kolekcie – jar, leto, jeseň, zima, teda podľa ročných období. Hneď ako vyjde nová kolekcia, začína sa kampaň, ktorá trvá približne mesiac. A počas toho mesiaca, nemám ani jeden deň voľna. Robíme od rána do večera, niekedy končíme aj o pol noci, je to také obdobie, kedy nechodíme ani von, venujeme sa len práci. Počas kampane prídu medzinárodní buyers-nákupcovia z celého sveta. To sú tí, ktorí nakupujú kolekciu Gucci pre obchody na celom svete. Prídu z Ameriky, z Dubaja, z Číny k nám do showroomu, my im tam ukážeme novú kolekciu a oni si z tejto kolekcie vyberú. Ja s nimi robievam objednávky na ten tovar. Často sú to miliónové objednávky, takže je to aj veľká zodpovednosť, lebo robíme s číslami. Musíme tie objednávky robiť tak, aby tí buyers boli spokojní. Musí to obsahovať look z módnej prehliadky, čo videli ľudia v televízii. Počas módnych dní býva prehliadka Gucci a ľudia tam môžu vidieť nejaké hotové modely, teda to, čo letí túto sezónu. Na tej prehliadke vidia, čo by približne mohli nájsť v obchode. Takže tí buyers musia urobiť takú objednávku, aby tam boli aj kúsky z módnej prehliadky, ktorú ľudia videli. Moja pozícia sa volá Sales Representative pre značku Gucci, ale robím to aj pre iné značky. Gucci je pre mňa hlavná značka, lebo tam mám kampane štyrikrát do roka a nie všetky značky ich robia v ten istý mesiac. Mne by stačil iba Gucci na to, aby som si viac zarobila, ale našla som si aj ďalšie značky popri tom, napríklad teraz idem do Paríža a tam robím pre Giambattista Valli. Nie je veľmi známy v Miláne, ani u nás ho nikto nepozná, ale v Paríži je veľmi známy, a robí také krátke kampane. Čiže ja som si pomedzi svoju hlavnú prácu vsunula aj iné značky, aby som zarobila viac. Napríklad počas kampane, zarobíš dvakrát toľko ako v bežný mesiac. Potom môžeš mesiac odpočívať.

Oli: Nie je tam konflikt záujmov medzi jednotlivými značkami?

Linda: Nie, lebo každá značka si určí svoj dátum kampane. Je to obdobie, ktoré je vždy to isté, napr. Gucci mal kampaň v novembri a decembri, tak vtedy som robila pre nich. V januári som potom mala voľno. Vo februári bola prehliadka, takže ďalšia kampaň bude v marci. Prvý marcový týždeň budem v Paríži a po týždni sa vrátim a budem zase v Gucci. Aj moji kolegovia robia aj pre iné značky, pre Armani alebo Versace.

Oli: Niekedy, keď vojdem do drahého značkového obchodu, viem, že si nič nekúpim, len sa pozriem a odídem. Ako si to vnímala, keď sa ľudia chodia len pozerať a podotýkať sa?

Linda: My sme na to boli úplne zvyknutí, lebo sme mali veľmi veľa zákazníkov, ktorí si prišli pozrieť tovar, bez toho aby si niečo kúpili. V každom butiku tí predavači vedia, že to tak funguje, preto nie som sklamaná, keď si niekto niečo nekúpi. Jasné, že som mala dni, keď sme mali menej zákazníkov a viac bolo takých, čo si nič nekúpili a chceli si to tam len obhliadnuť. Bola som s tým úplne stotožnená, lebo som vedela, že mojou úlohou bolo predstaviť kolekciu a samotný obchod. Hovorila som vždy aj niečo o tej značke, ľudia boli zvedaví na samotný príbeh o vzniku Gucci.

Oli: Na toto sú aj nejaké školenia? Aby si vedela o tej značke viac?

Linda: Školenia nie sú. Mala som také krátke zaškolenie, keď som nastúpila. Dostaneš nejaké materiály a sama si to pozrieš. Keď robíš v tom butiku, tak sú tam predavači, ktorí tam robia dlhé roky, oni ti sami rozprávajú informácie o tej značke, alebo akých mali zákazníkov, alebo čo sa zmenilo za tie roky, počas ktorých tam pracujú. Tým pádom sa zaučíš v teréne.

Oli: Žiješ tou značkou? Máš ju rada?

Linda: Mám ju rada. Aj keď musím povedať, že to nie je moja najobľúbenejšia značka. Gucci je úplne super, ale pre mňa je to značka skôr na doplnky. Kabelky, opasky, topánky, ale čo sa týka oblečenia, tak podľa mňa pre ženu je to menej ženské ako napr. taký Chanel alebo Dior. Tam nájdeš také viac ženské kúsky.

Oli: Chodia k vám nakupovať aj známi ľudia, ktorí prídu do Milána?

Linda: Áno, mali sme tam Beyoncé. Potom prišiel aj herec Johnny Deep. Takže objavovali sa aj u nás známe osobnosti.

Oli: Oni sa aj vopred ohlásia, alebo len tak prídu?

Linda: Ohlásia. Keď prišla Beyoncé, tak sa ohlásila. Prišla s dvomi bodyguardami, zatvorili sme vtedy butik, lebo to by sa hneď rozšírilo v Miláne, že tam je a prišli by si teenageri robiť fotky a médiá by ju zobrali na rozhovor. Tak sme zavreli dvere a celý butik bol vyhradený iba pre nich. Bol to taký súkromný event.

Oli: Aj nakúpila, či len sa prišla pozrieť? (Smiech)

Linda: Nakúpila, ale tým, že robí pre značku Gucci aj reklamu, tak veľa vecí dostala. Celebrity majú v tom výhodu, že veľa značiek im daruje tieto veci, lebo pracujú aj ako influenceri.

Oli: Pamätáš si nejaký špeciálny nákup, na ktorý nikdy nezabudneš?

Linda: Mala som takú zákazníčku zo Švajčiarska, bola veľmi milá, mohla mať okolo 35 rokov. Vošla do obchodu a ja som mala šťastie, že som natrafila práve na ňu. Hľadala večerné šaty do divadla a potom mala nejaké dôležité stretnutie. Oslovila som ju, že ako jej môžem pomôcť. Ona povedala, že má málo času, ale hľadá večerné šaty a k tomu chcela doplnky. Našou úlohou bolo aj ponúkať topánky, náušnice, opasky, aby mala od nás kompletne celý balík. Bola veľmi milá a našla som jej skvelé šaty, tak bola veľmi spokojná a minula tam asi 25 tisíc, lebo si kúpila topánky, kabelku aj náušnice, a všetko to bolo vybavené asi do desiatich minút. Hovorila som si, že to bola asi najlepšia zákazníčka, akú som mala, lebo nerobila žiadne problémy. Potom mi povedala, že jej mám nechať svoje číslo, že som úplne vystihla, to, čo potrebuje. Pozvala ma do Švajčiarska na jednu takú oslavu, čo bolo úplne skvelé, a potom sme ostali v kontakte a až dodnes si píšeme.

Oli: Teraz je tvoj život taký, že si manažuješ svoju prácu a život podľa kolekcií?

Linda: Presne tak, lebo tie predajné kampane sú presne potom ako vyjde nová kolekcia. Čiže je prehliadka a potom sa začína nová predajná kampaň.

Oli: Z toho teda vyplýva, že si si splnila cestovateľský sen aj sen pracovať v móde.

Linda: Úplne si to užívam, lebo robím v móde a popritom cestujem, napríklad aj do Paríža. Aj napriek tomu, že tam idem kvôli práci, tak keď skončíme v showroome, tak sa ideme niekam spolu najesť a vyrazíme si. Tiež, keď si odrobím tu predajnú kampaň v Paríži, tak väčšinou tam ostávam na ďalšie tri až štyri dni a urobím si dovolenku pre seba.

Oli: Značka Gucci má základňu v Miláne, tu sa všetko vyrába?

Linda: Fabrika je vo Florencii, ale základňa je v Miláne. Keď som začala pracovať v butiku, musela som absolvovať návštevu vo fabrike, aby som videla, ako sa vyrábajú veci. Ako režú kožu a vyrábajú z nich kabelky, topánky a doplnky. Bolo to veľmi zaujímavé. Išlo o veľkú fabriku, kde pracovalo množstvo ľudí, ktorí na veľkých strojoch vyrábali ten tovar. Oblečenie robia v Novare a šatky sa robia v Como pri jazere Lago di Como.

Oli: Je ťažké robiť tento biznis v móde?

Linda: No vlastne tí medzinárodní buyers, ktorí zastupujú Gucci obchody po celom svete, prichádzajú k nám a sú to vlastne vnútorní zamestnanci. My už vieme, za aký rozpočet musia nakúpiť veci. Sú to miliónové objednávky, lebo oni potom ten tovar distribuujú do ostatných butikov. U nás je to dosť striktné a my sa musíme pohybovať okolo sumy daného rozpočtu. Jasné, že máme počítačový systém, kde si to nahadzujeme a podľa toho vidíme, koľko čoho treba ešte doplniť. Museli sme sa naučiť ako ten systém funguje. Každá značka má svoj systém. Napríklad v Paríži fungujeme cez tablet a tam je to úplne jednoduché, ako keby sme robili online nákup. Hádžeme si tam veci do košíka.

Oli: Linda, ako sa ti žije v Miláne? A v akej časti Milána žiješ?

Linda: Super. Žijem blízko centra, je to asi desať minút chôdze do centra. Je to taká nová štvrť. Tieto apartmány, kde som teraz, sú asi nejakých päť rokov staré. Sú to také novostavby, kde žijú rôzne celebrity či futbalisti. Veľmi sa mi v tejto časti Milána páči.

Oli: Máš tu nejakú obľúbenú kaviareň, reštauráciu alebo klub?

Linda: Mám ich viac, veľmi mi chutia morské plody. Od kedy som prišla do Talianska, tak jem veľmi veľa rýb aj zeleniny. Jasné, že pijem aj víno, biele aj červené. Mám tu tri také obľúbené reštaurácie. Reštaurácia s tými najlepšími morskými plodmi sa volá A´Riccione Bistrot. Potom sú tu aj ázijské reštaurácie, moja obľúbená je Finger´s Garden, tam robia výborné sushi. A potom taká typická talianská reštaurácia je Langosteria, trošku na vyššej úrovni, je drahšia, ale majú tam úplne najčerstvejšie ryby.

Tento obsah nie je možné sprístupniť bez prijatia súborov cookies.

Oli: Čo máš na Taliansku rada?

Linda: Je toho trošku viac, čo mám na Taliansku rada. Určite kultúra, ktorú nájdeš v každom kúte  Talianska. V Miláne milujem módu, jedlo a prírodu. Toto miesto má takú strategickú polohu, lebo si blízko mora, ale aj v blízkosti hôr.

Oli: Ako sa Ti pracuje s Talianmi?

Linda: Taliani sú super, takí otvorení ľudia. Môžem to porovnať so Slovákmi, ktorí sú trošku uzavretejší, majú inú mentalitu. Taliani sú otvorení svetu a priateľskejší. U nás sa zdravíš s ľuďmi, ktorými sa nepoznáš dobrý deň, tu je to ciao. Tu v Taliansku si tykáš aj s takými, s ktorými sa nepoznáš, alebo aj s tými, čo sú od teba starší.

Oli: A muži? O talianskych mužoch sa hovorí, že sú veľkí gentlemani.

Linda: Záleží na tom, koho stretneš. Talianskí chlapi sú šarmantní a gentlemani. Môj priateľ je stará škola. On mi napríklad vždy otvorí dvere, keď vychádzam z auta. Potom sú talianski muži takí štedrí, že ti vždy zaplatia večeru, drink aj dovolenku. Ešte v tom sú iní, že majú iný štýl obliekania. Oni si na tom potrpia. Myslím si, že muži na Slovensku si až tak na svojom oblečení nepotrpí.

Oli: Máš už aj taliansky prízvuk?

Linda: Už mi hovoria, že mám. Taliani ale veľmi gestikulujú s rukami, ale to som ešte nepochytila.

Zdroj foto: Linda Varšová

#olidzupi

Nadácia Rádia Expres