5.0 / 5
26/11/2014

Slovák, ktorý tvorí písmo pre celý svet


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme! Každú stredu v premiére (repríza v sobotu) Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk.

1_peter_bilak_profilovka

Peter Biľak, typograf, grafický dizajnér a vydavateľ

Peter Biľak sa narodil v Prešove, vyrastal v Košiciach a teraz žije v Haagu. Študoval na Strednej umeleckej škole v Košiciach, neskôr na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, a potom študoval aj v Anglicku, USA, Paríži a Holandsku. Momentálne žije v Holandsku, v meste Haag, kde založil a už 13 rokov vedie úspešnú firmu Typotheque. Písmo, ktoré so svojim tímom vytvorili, sa používa na viedenskom letisku a ďalšie používali legendárne britské noviny The Times. Ich písmo sa dá kúpiť, a tak ho môže používať ktokoľvek – od rôznych firiem, cez politické strany až po Európsku úniu. Peter popri svojej práci aj učí na Royal Academy of Arts v Haagu a s choreografom Lukášom Timulákom pripravujú tanečné predstavenia. A to stále nie je všetko. Ešte vydáva časopis o kreativite na neočakávaných miestach – Works that work. Minulý týždeň získal Peter Biľak ocenenie Vyslanec dobrej vôle (Goodwill Envoy), ktoré úspešným Slovákom, ktorí šíria dobré meno Slovenska v zahraničí, odovzdal podpredseda vlády a minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR Miroslav Lajčák.

Oli: Kedy si zistil, že sa chceš venovať písmu?  

Peter: Už ako dieťa ma zaujímali písmená. Odkiaľ tie znaky pochádzajú? Je to taká abstraktná vec, je ako vzduch — človek si ich neuvedomuje, pokiaľ je všetko v poriadku, a zistí, aké je to dôležité, keď  niečo nesedí. Písmo a znaky sú všade okolo nás, ale pre väčšinu ľudí sú neviditeľné, pretože vnímajú iba obsah, ktorý komunikujú. Avšak písmená emocionálne zafarbujú obsah, a majú emocionálny dopad na čitateľov, čo si nie každý uvedomí. Už na strednej škole som sa pýtal, odkiaľ pochádzajú rôzne typy písma, a nikto mi nevedel povedať, ako vznikajú písmená, ktoré používame. Ale nakoniec som stretol ľudí, ktorí sa tomu venovali. A znelo to magicky.

Vždy ma zaujímal jazyk a práca s textom a zaujíma má z dvoch stránok. Je to efektívne zobrazenie obsahu. Veľa som písal a zároveň ma zaujíma aj typografia, formálne zobrazenie jazyka, ktoré ovplyvňuje jeho obsah.

Oli: Hovoríme o 90. rokoch. Aké bolo vtedy štúdium v zahraničí?

Peter: To bolo obdobie, keď sa už dalo ľahko cestovať. Školy možno neboli až také skvelé, ale dali mi veľký obzor. Dali mi obraz o tom, čo sa deje vo svete. A sebavedomie. Uvedomil som si, kto som a čo chcem robiť. Práve v zahraničí som vydal svoju prvú knihu. Bola o tom, ako sa nedá nekomunikovať. Aj ticho je komunikácia. Keď niekto hovorí nezrozumiteľne je komunikácia. Celá bola autorsky spracovaná – napísal som ju, ilustroval som ju, graficky upravil a vytvoril fonty.

Život mimo vlastného prostredia pomáha urýchliť vývoj osobnosti. Keď som žil v Paríži, tak som mal otvorený lístok na autobus naspäť. Ak by všetko zlyhalo, a nemal by som peniaze, budem hladný, tak som stále mohol sadnúť na autobus a vrátiť sa. Našťastie, to nebolo nutné. Pobytom v zahraničí sa dá získať veľa nových skúseností.

Oli: Firmu si založil hneď po škole? Alebo si ešte predtým niekde pracoval?

Peter: Keď som skončil školu v Holandsku, v Maastrichte, tak som dostal pracovnú v Haagu. Bolo to v štúdiu Dumbar, veľmi známom dizajnovom štúdiu, kde som pracoval dva roky ako multimediálny dizajnér. Potom som usúdil, že som pripravený založiť vlastné štúdio.

Oli: Bolo to jednoduché?

Peter: Nebolo, pretože Slovensko v tom čase ešte nebolo členom Európskej únie a všetko bolo komplikovanejšie ako dnes. Ale nemal som pocit, že môžem niečo stratiť. Ak by som to neskúsil, tak by som to ľutoval. Pri skúšaní nových vecí sa nedá rozlišovať len úspech a neúspech. Niekedy sú tie rozdiely tak malé, že sa nedajú rozlíšiť a človek musí vyskúšať, ako to robiť sám. A ja som vždy túžil po tom, že ak pôjdem na obed, tak aby som nemusel vysvetľovať šéfovi, že idem na obed a kedy sa vrátim. Vždy som túžil robiť veci, ktoré ma bavia, cez deň a nie v noci. Na začiatku som bol sám, ale teraz je mojím partnerom manželka Johanna. Máme tím ľudí z celého sveta, s ktorými pravidelne spolupracujeme. Ja som nikdy nechcel mať veľkú firmu, čo sa týka počtu zamestnancov. Vždy som chcel pracovať intenzívne, a zároveň aj intenzívne oddychovať. V lete napríklad nepracujeme, a to sa nedá dosiahnuť, keď má človek veľa zamestnancov. Preto aj v júni zavrieme dvere a otvoríme znovu v septembri.

Peter & Johanna Biľak vo svojom štúdiu v prímorskom Haagu
Peter & Johanna Biľak vo svojom štúdiu v prímorskom Haagu

Oli: Odkiaľ sú všetci, s ktorými spolupracuješ?

Peter: Okrem mojej práce aj učím na Kráľovskej akadémii v Haagu ( Royal Academy of Arts). Veľa ľudí, s ktorými pracujem, sú moji bývalí študenti. Robím rád s ľuďmi, ktorých poznám. Takže vždy máme za sebou už nejakú spoluprácu, dôverujeme si a každý z nich je dobrý v tom, čo ja nie som. Vzájomne sa dopĺňame. V Holandsku sme len traja. Ale mám spolupracovníkov na Slovensku, v Chorvátsku, Rusku, a Indii. Záleží na projektoch a ten tím sa zväčšuje aj zmenšuje podľa potrieb.

Oli: Baví ťa učenie?

Peter: Učenie je výborné v tom, že je to sebareflexia. Tým, že musím vysvetliť niečo niekomu inému, tak v tom musím mať veľmi jasno. Musím si premyslieť, ako veci fungujú a aj pre mňa je to učenie. Musím sa naučiť učiť, komunikovať veci, ktoré sú zdanlivo jednoduché, ale môžu byť veľmi zložité.

Oli: Na akých projektoch pracuješ teraz?

Peter: Aktuálne robíme na projekte nového parížskeho metra. Spolupracujeme s parížskym štúdiom a francúzskou vládou, pretože metro sa má prebudovať a má vzniknúť šesť nových liniek a 86 nových staníc metra. Tento nový systém bude mať aj nový vizuálny štýl a nové stanice musia mať aj informačný systém. Práve preto vyrába naše štúdio nové písmo, ktoré bude súčasťou nového systému. Je to pomerne veľký projekt. Začína sa to architektúrou, pokračuje prácou s psychológmi, semiológmi a ako komunikácia funguje, hlavne v podzemí, keď sa človek nevie zorientovať až potom po tie praktické veci, ako napríklad, na akej informačnej úrovni sa majú rôzne texty čítať. Je to typický projekt, pri ktorom sa veľa vecí robí na začiatku, ale výsledok bude viditeľný oveľa,  oveľa neskôr. Ak všetko pôjde podľa plánu, parížske metro — Grand Paris Express bude hotové do roku 2030. Tu je potom otázka, ako robiť niečo, aby to bolo relevantné niekoľko desaťročí? Nevieme ani, ako budeme v budúcnosti komunikovať, aké technológie budeme používať. Treba rozmýšľať nad viacerými vecami naraz.

Oli: Ako to teda vyzerá? Zaujíma ma Tvoj postup pri práci…

Peter: Pri tomto konkrétnom projekte rozmýšľam nad tým, ako má to písmo vyzerať. Vyrábam konceptuálne príklady, a potom skice tých písmen. Vyrábam základné znaky, a potom, keď prichádza produkčná fáza, tak väčšinou pracujem s asistentom, ktorý mi to pomôže dokončiť. Často to nie je len jedno písmo, ale kolekcia rôznych štýlov, ktoré musí podporovať viacero jazykov. Pre tento konkrétny projekt robíme iné písmo pre každú novú stanicu, je to súčasťou konceptu zdôraznenia rozličnosti zastávok a miest. Väčšinou robíme ako prvú latinkovú sadu, a potom musíme robiť aj nelatinkové sady – azbuku, grécke písmo alebo arabské písmo. Tam už sú limity mojich vlastných vedomostí a spolupracujem napríklad s arabským špecialistom na písma, s ktorým spolupracujeme na arabskej verzii.

Oli: Keď si spomínal, že spolupracuješ s francúzskou vládou, tak si súťažil o túto zákazku?

Peter: Nie, do konkurzov sa nehlásime, na to nemáme čas. Celá naša práca sú priame zákazky, alebo práca bez klientov, ktorú sami publikujeme, napríklad vydávame písma alebo knihy, ktoré predávame online. Parížske metro robíme so štúdiom Integral Ruedi Baur v Paríži, s ktorým sme už predtým spolupracovali na viedenskom letisku, ale robili sme spolu aj pre niekoľko múzeí, ktoré sa špecializujú na informačnú grafiku.

Oli: Poznáš svoju konkurenciu? Koľko je na trhu podobných firiem ako je tvoja?

Peter: Samozrejme, že poznám svoju konkurenciu. Existuje ich zopár, my sme možno v tom iní, že tie písma robíme aj na zákazku pre klientov a zároveň pracujeme autonómne ako vydavateľ, staráme sa o produkciu, marketing a predaj. Takýchto firiem veľa nie je, ale miest, kde sa dajú kúpiť fonty je dosť.

Oli: Ak by som prišla a povedala, že chcem nové informačné tabule v nejakej firme alebo dedine, začneš hneď tvoriť a vymýšľať nové písmo?

Peter: Najprv by som odporučil niečo, čo už existuje. Aby sme robili niečo nové, musí na to byť špeciálny dôvod, pretože je to dlhý a pracný proces. Na niektorých písmach robíme aj roky.  Tých dôvodov však pribúda. Mení sa technológia, menia sa požiadavky doby. Ľudia prídu za nami len vtedy, keď im nevyhovujú súčasné možnosti a je nutné vymyslieť niečo úplne nové.

Oli: Ovládaš jazyky, ktorých písmo tvoríš?

Peter: Hovorím viacerými jazykmi. Ale neovládam všetky jazyky, pre ktoré písma robíme. Väčšinou viem ako fungujú. Viem o ich logike a princípoch. Napríklad viem, ako funguje arabčina, ako sa tie znaky napájajú, aké sú logické kombinácie, ako sa menia tvary a aká je frekvencia znakov, ale nehovorím arabsky. Hovorený jazyk a písaný sú dva úplne iné svety. Sú síce späté, ale nie úplne. Nemusím hovoriť maďarsky, aby som urobil písmo pre sadzbu maďarskej knihy. Stačí, aby som vedel ako fungujú znaky.

Oli: Kde všade už bolo použité Tvoje písmo?

Peter: My písmo vyrábame a ponúkame na predaj. Ktokoľvek si ho môže kúpiť a používať. Niekedy ani nevieme, kto ho používa. Z tých známejších prípadov: Holandský prezident použil naše fonty na svojich vizitkách, ale my s tým nemáme nič spoločné. Niekto iný rozhodol, že to písmo je správne a vhodné. Takýchto zákazníkov máme veľa, od Európskej únie cez noviny, časopisy, knihy, firmy, politické strany a podobne.

Oli: Ako to bolo s písmom pre viedenské letisko? To bola tiež spolupráca s niekým iným?

Peter: Letisko si vybralo naše písmo, ktoré už existovalo a požiadali nás, aby sme ho upravili tak, aby sa dalo použiť na digitálnych tabuliach. To bolo asi pred desiatimi rokmi, aj keď reálne implementácia tých tabulí bola iba pred pár rokmi. Modifikovali sme naše písmo a špeciálne účely. To je typická vec, ktorú robíme, keď navrhneme písmo a nevieme, ako bude použité. A keď nastane konkrétna situácia, tak sa na to pozrieme, či to funguje optimálne.

Oli: Ak čítaš noviny alebo knihy, vieš rozoznať, že je to písmo, ktoré si navrhoval?

Peter: Určite áno. Človek to okamžite spozná. A v tom je to čaro tvorby — vytváram polotovar, ktorý niekto iný musí vložiť do správneho kontextu. Často naše písma niektorí použijú tak, akoby som to nikdy nečakal.

Písmo Fedra Sans podporuje vyše 250 jazykov sveta, na obrázku je latinka, azbuka, gréčtina, arménčina, hinduiština a arabčina.
Písmo Fedra Sans podporuje vyše 250 jazykov sveta, na obrázku je latinka, azbuka, gréčtina, arménčina, hinduiština a arabčina.

Oli: Koľko druhov písma existuje?

Peter: Vieme spočítať, koľko druhov písma je na predaj. To číslo je ohromné – 150 000 fontov. Ale ak má človek konkrétne požiadavky, napríklad, že musí fungovať dobre v tlači aj na obrazovke, podporovať viacero jazykov, vyzerať dobre aj v malých veľkostiach, tak potom sa ten počet zredukuje na minimum. Tie písma vznikajú a zanikajú, tak ako trendy v móde. Niektoré latinkové písma sa používajú stovky rokov. Ale niektoré iné neprežili technologickú transformáciu.

Oli: Existuje “obľúbené” písmo, resp. aký je najväčší trend? Ktoré písmo sa používa najčastejšie?

Peter: Väčšinu kvalitných fontov si bežný čitateľ ani neuvedomuje. Je to preňho neviditeľná vec, lebo ideou písma je to, že odkaz priamo preniká do mozgu čitateľa a nerozmýšľa nad formou písma. Ak nad tým rozmýšľa, znamená to, že ho niečo upútalo alebo vyrušilo a nesústredí sa na obsah. My sa snažíme priblížiť obsah čo najpriamejšie. To je ako s farbami. Niekto môže mať obľúbenú farbu, alebo teda písmo, ale to hovorí viac o jeho limitovanosti, ako o schopnosti niečo použiť. Nemám obľúbenú farbu ani písmo, pretože viem, že tie písma vyjadrujú rôzne veci. Je to ako keby som nosil iba jedno tričko a budem hovoriť vždy to isté. Čo nie je mojim cieľom. Mám rád, keď písmo vyjadruje to, čo môže vyjadriť. A jedno písmo nemôže urobiť všetko. Viem, ktoré písma fungujú v niektorých konkrétnych kontextoch a sú veľmi efektívne. A niektoré písma sú príliš pekné na to, aby boli použité v niektorom kontexte. Holandské noviny, ktoré čítam najčastejšie, NRC, sú v tak peknom fonte, že keď vidím titulok “30 Iračanov zomrelo pri výbuchu”, tak sa mi zdá, že by to mala byť knižka s poéziou a nie v novinách. Vždy hľadáme schopnosť vyjadriť odkaz tak, ako má byť vyjadrený a treba sa zamýšľať nad tým, ktorý font ako a akú informáciu dokáže podať.

Oli: Videla som Tvoj talk na TEDxTrenčín, kde si hovoril o použití jedného typu písma v Biblii a v odkaze teroristov. Prečo sa to stáva? Existuje na to nejaký kľúč?

Peter: Človek sa rozhoduje na základe nejakých kritérií. Do Biblie sa vyberá vysoko čitateľné písmo a funguje na dlhé čítanie, lebo sú tam dlhé texty, čo je aj emočne blízke obsahu. Vždy existuje logické zdôvodnenie, prečo sa nejaké písmo vyberá. Pri tomto talku na TEDxTrenčín som hovoril, že sa nájde aj paradox. Napriek tomu, že som vyrobil písmo pre Bibliu, o mesiac neskôr bolo použité písmo na identitu Gay Pride v Montreale. Ako je to možné? A rovnaké písmo použije o pár rokov neskôr teroristická skupina.

Oli: Aký majú vplyv na písmo nové technológie? Mám na mysli čítačky kníh alebo tablety.

Peter: Typografia existuje od roku 1455, keď Guttenberg vynašiel kníhtlač. Doteraz sa tvorilo písmo hlavne pre tlač. Až posledných desať rokov sa používajú fonty na obrazovkách. A to je médium, pre ktoré tie písma neboli plánované. Toto dynamické médium môže dokázať úplne niečo iné ako tlač. Často aj to, čo vidíme na obrazovkách, nie je také dobré akoby bolo v tlači. Lebo neprešlo rovnakým vývojom. Z technického hľadiska, to rozlíšenie je oveľa nižšie ako pri tlači. Aj keď si pozrieme sto ročnú knihu, rozlíšenie tej knihy je oveľa vyššie ako aj najlepšie retiny obrazovky v dnešnej dobe. Ale čo je zaujímavé, existujú rôzne druhy jazyka, aj v slovenčine. Žurnalistický jazyk je úplne iný ako jazyk poézie či knihy. Písmo pre noviny funguje a vyzerá úplne inak ako písmo pre knihu. V novinách sa používa veľa čísel a skratiek, proporcie písma sa musia upraviť tak, aby skratky a čísla nebrali príliš veľkú pozornosť a boli integrované s textom. Preto sa musí brať do úvahy, aký typ písma použijeme.

Oli: Písmo je nástroj na zhmotnenie toho, čo hovoríme?

Peter: Jazyk je prchavý, Musíme ho nejako zhmotniť a písmo je ten prostriedok, ktorý to dovoľuje.

Oli: Aká je budúcnosť písma?

Peter: Čím je viac zmien v dobe, tým je viac dôvodov reagovať na zmeny, a vytvárať niečo nové. Aj keď sa zdá, že sa nedá vytvoriť niečo nové, opak je pravdou. Písmo sa bude určite používať aj o sto či tisíc rokov, lebo je to veľmi efektívny kód a výborný vynález. Možno však bude dynamické, meniť sa podľa svetelnosti, vzdialenosti čitateľa alebo iných faktorov.

Oli: Tvoríš tlačené písmo, píšeš ešte rukou? :)

Peter: Píšem rukou veľa, pretože tie písma skicujem, alebo opravujem tvorbu študentov. Viem písať aj pekne, aj škaredo. Ak potrebujem vypísať diplom, tak sa snažím písať pekne, ale keď si píšem poznámky pre seba, tak to viem prečítať iba ja sám.

Oli: Si veľmi náročný na písmo pri čítaní kníh a novín?

Peter: Moja profesia má určite dopad aj na čítanie vo voľnom čase. Stane sa, že niekedy je použitie písma v knihe alebo časopise veľmi nešťastné. Môže to byť vytlačené na papieri, ktorý nie je ideálny pre konkrétny font, alebo v nesprávnej veľkosti. A to ma odradí od čítania. To je ako s parfémom, ak je príliš silný, môže ťa odradiť. Alebo nevojdeš do baru, kde je nepríjemné svetlo.

Oli: Ty sa však nezaoberáš len tvorbou písma, ale máš aj iné aktivity.

Peter: Dizajn je disciplína, ktorá má schopnosť vyjadriť sa v rôznych médiách. Máme rôzne projekty. V tanečnom svete spolupracujeme s Lukášom Timulakom. Je to ďalší Slovák, ktorý žije v Holandsku. Spolu sme vytvorili asi desiatky predstavení pre tanečné divadlá. Nezaujíma nás robiť to, čo už tu bolo predtým, ale podať príbeh, ktorí ľudia nepoznajú a aby rezonoval s obecenstvom.

Mojou úlohou je vytvoriť naráciu, príbeh, ktorý sa podá, a vyrobiť koncept predstavenia, ktorý potom Lukáš spracuje. Naposledy sme robili veľký projekt vo Švajčiarsku. Vždy existuje veľká separácia medzi obecenstvom a tanečníkmi a snažili sme sa to zblížiť, aby ľudia cítili to, čo tanečníci prežívajú. Ono sa to ľahko hovorí, ale ťažšie realizuje. Tak som vymyslel, aby tanečníci mali na svojej hrudi senzor srdcového rytmu a z toho bol vyrobený rytmus, zároveň to kontrolovalo svetlo a celé prostredie divadla. Ľudia sa zrazu ocitli priamo vo svete tanca. Cítili a videli, čo sa deje na javisku. Všetko, čo tanečník nevie vedome ovládať, zrazu sa cítili súčasťou toho. Bolo to veľmi intímne, na to sme vyrábali špeciálne lampy aj špeciálny software, ktorý to kontroloval a amplifikoval tep srdca tanečníkov. Lukáš urobil skvelú choreografiu.

Ukážka z tanečného predstavenia Eroica pre operu v Götenburgu, choreografia Lukáš Timulak, koncept, scéna a foto Peter Biľak.
Ukážka z tanečného predstavenia Eroica pre operu v Götenburgu, choreografia Lukáš Timulak, koncept, scéna a foto Peter Biľak.

Oli: Vraj si si ako 19-ročný napísal zoznam ôsmich dizajnérskych projektov, na ktorých by si raz v živote chcel pracovať. A polovica je už hotová. Aké projekty to boli a sú?

Peter: Zaujíma ma robiť veci pre ľudí, a nie len do šuflíka. Robil som dizajn biblií, slovníkov, vydávame časopisy. Veci, ktoré vplývajú na širokú verejnosť, a sú všade. Jedným z dôležitých projektov boli poštové známky pre holandskú poštu. Je to vec, ktorá je úplne minimálna, človek si to ani neuvedomuje, ale keďže sú vytlačené v náklade 150 miliónov kusov, tak tažko stretnúť človeka, ktorý by tú známku nepoznal, nemal ju v rukách a nemal k nej nejaký vzťah. A práve to je dôležité, aby základné veci boli dobre urobené. Aby každá krajina mala pekne urobené pasy, bankovky a známky. To je zodpovednosť ľudí, ktorí pracujú s výtvarnou kultúrou. Nie je to len o chodení do galérií a byť obklopený vysokým umením. V poslednej dobe prebehlo veľa správ o tom, ako si robili Nóri pas, ktorý je výnimočný. Ja mám doteraz slovenský pas a som na to hrdý, ale nie som úplne hrdý na to, ako vyzerá. Pas je vizitka celej krajiny.

5_znamky_male

Známky pre kráľovskú holandskú poštu, symbolizujú kvetinové polia krajiny videné z výšky. Bolo ich vytlačených vyše 150 miliónov kusov.
Známky pre kráľovskú holandskú poštu, symbolizujú kvetinové polia krajiny videné z výšky. Bolo ich vytlačených vyše 150 miliónov kusov.
Skúšobné výtlačky známok v tlačiarni cenín vo Walsall, UK.
Skúšobné výtlačky známok v tlačiarni cenín vo Walsall, UK.

Oli: Pas je teda v druhej polovici projektov?

Peter: Presne tak, to by som veľmi rád jedného dňa robil.

Oli: Vydávaš časopis Works that Work. O čom píšete?

Peter: Je to časopis o kreativite na neočakávaných miestach. Dizajn robí niekto iný, ale my robíme obsah. Vychádzame v náklade 5 000 kusov a vychádzame dvakrát ročne. Máme prispievateľov, fotografov, výskumníkov a prekladateľov z celého sveta. Dávame dokopy veci, o ktorých si človek nemyslí, že je to dizajn. Zabúdame na to, že všetko, čo bolo ľuďmi navrhnuté, je dizajn. Je to jedno, koľko to stojí alebo či to robil človek s titulom alebo bez titulu. Všetko je výsledkom ľudskej kreativity. Práve tie veci, ktoré vznikli v ťažkých podmienkach, kde je málo peňazí, sú často kreatívnejšie ako v podmienkach, kde je všetkého dosť. Je to taký National Geografic, ale o dizajne. Naše posledné číslo je o extrémnych podmienkach. O tom, že ľudia v púšťach, za polárnym kruhom, alebo vo vojnových zónach musia byť veľmi kreatívni, aby prežili. Je to dizajn implementovaný v praktickom živote, a práve ľudia v núdzi si hľadajú netradičné riešenia.

Works That Work je časopis o kreativite na nečakaných miestach. Britský denník The Guardian ho zaradil medzi najkrajšie časopisy vôbec. Časopis bol tiež nominovaný na prestížnu cenu za dizajn udeľovanú londýnskym Design Museum.
Works That Work je časopis o kreativite na nečakaných miestach. Britský denník The Guardian ho zaradil medzi najkrajšie časopisy vôbec. Časopis bol tiež nominovaný na prestížnu cenu za dizajn udeľovanú londýnskym Design Museum.

Oli: Už dlho žiješ mimo Slovenska, aký je život v Holandsku?

Peter: V Holandsku je príjemne. Čo ma vždy fascinovalo, Holanďania majú odpracovaný najmenší počet hodín. Často robia iba štyri dni do týždňa a nepoznám nikoho, kto by bol cez víkend v práci, no napriek tomu sú veľmi efektívni a veľa toho dokážu. Je to vec, na ktorú sa dá veľmi ľahko zvyknúť.

Oli: Štyri dni? A čo obchody? Na Slovensku sa rieši, či majú byť obchody v nedeľu otvorené alebo zatvorené.

Peter: V Holandsku nie sú žiadne obrovské nákupné centrá. Syr kupujem v malej predajni syra, chlieb v pekárni, ovocie a zeleninu v zelovocí. Všetky tieto obchody sú v centre, kde sa chodí pešo alebo na bicykli. Nepotrebujeme autá. A tieto obchody sú v nedeľu väčšinou zatvorené.

Foto: Archív Peter Biľak

#olidzupi

aplikacie Rádia Expres