5.0 / 5
19/11/2014

Slovenská výskumníčka a učiteľka v Izraeli


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme! Každú stredu v premiére (repríza v sobotu) Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk.

1_profilovka

Edita Révay, učiteľka a výskumníčka

Edita Révay pochádza z Bojníc. Navštevovala Gymnázium v Prievidzi a potom študovala molekulárnu biológiu a humánnu genetiku na Prírodovedeckej fakulte v Bratislave. Po skončení, pracovala necelé dva roky na Lekárskej fakulte v Martine. Zo Slovenska odišla v júni 1986, keď sa vydala do Izraela. S prvým manželom sa spoznala počas štúdia v Bratislave. V Izraeli si Edita Révay ešte urobila doktorád z lekárskych vied. Aktuálne prednáša na univerzite v Haife a učí aj na niektorých iných miestach. Napríklad v škole zobrazovacej a röntgenovej technológie, ktorá patrí k univerzite Bar Ilan v Tel Avive a je pričlenená k veľkej nemocnici v Haife – Rambam. Predtým učila dlhé roky na Lekárskej fakulte v Technione (Israel Institute of Technology). Učí izraelských aj zahraničných študentov, čiže budúcich lekárov, výskumníkov v lekárskych vedách, klinických pracovníkov, ktorí pracujú s pacientami postihnutými poruchami komunikácie spôsobenými sluchovou alebo inou nervovou poruchou, terapeutov, rehabilitačných pracovníkov a aj fyzioterapeutov. Prednáša anatómiu, neuroanatómiu, bunkovú biológiu, patológiu v angličtine a hebrejčine. Posledných sedem rokov sa okrem učenia venuje aj výskumu, ktorý sa týka chôrob, ktoré sa prenášajú krvou a štípajúcim hmyzom, ako malária a leishmanióza, teda choroby prenášané komármi a tzv.pieskovou muškou (Sand fly). Edita Révay žije so svojim druhým manželom v treťom najväčšom izraelskom meste Haifa. Má dvoch synov, Jakuba a Jána.

Oli: Slovensko si 17. novembra pripomenulo 25. výročie Nežnej revolúcie. Vy ste zo Slovenska odišli v roku 1986. Ešte skôr, ako padol komunistický režim. Ako si na toto obdobie spomínate?

Edita: Nemali sme vtedy diplomatické vzťahy s Izraelom. Vybavovanie dokumentov do Izraela sme robili cez švédske veľvyslanectvo v Prahe a naspäť, z Izraela na Slovensko, nás zastupovali Rakúšania. Navštevovala ma aj rodina, ale vždy bolo treba napísať pozvánky, priložiť kópiu platných spätných leteniek a vložiť do banky v Izraeli určitú sumu, ktorá sa mohla použiť na deportovanie príbuzných späť do Československa. Ja som nasledovala manžela do Izraela, k čomu som si musela vybaviť tzv. vysťahovalecký pas a zaplatiť zaň vysoké poplatky. Zabralo to veľa času, ale dalo sa to prekonať. Ono tá byrokracia pretrváva, má však iné podoby, možno je viac slobody, ale zdá sa mi, že je viac neporiadku.
Samotnú revolúciu sme všetci sledovali s veľkou radosťou. To bolo nádherné oživenie. A bola to aj nádej do budúcna, že všetko bude iné a človek môže byť voľný. Môj prvý manžel mal problém vrátiť sa z Izraela a zosobášiť sa so mnou. Raz povedal, že ten režim padne, a to sa dostalo so nesprávnych uší. Dali mu len určitý termín a obmedzenia, ako dlho môže na Slovensku zostať a kedy musí odísť. Ale mal pravdu. Ten systém padol.

Oli: Ako ste vnímali rozdelenie Česko-Slovenska?

Edita: Samotné rozdelenie Česko-Slovenska mňa osobne trochu zaskočilo. Mne to bolo ľúto. Dokonca aj dekan v Technione, ktorý bol mojim mentorom, mi povedal, že to nie je dobré. “Nemecko sa zjednocuje a vy sa rozdeľujete? Budete malí a slabí.” Ja som mu oponovala, že my chceme byť Slováci a nechceme byť vrámci niečoho iného. Aj keď som prišla do Izraela, tak mi napísali do papierov, že som národnosti Československej. Márne som vysvetľovala, že taká národnosť neexistuje. Nedali si povedať.
Ale myslím si, keďže je Slovensko súčasťou Európskej únie, tak je to jedno. Keby nebola Európska únia, tak by sme ako Česko-Slovensko boli silnejší. Nie preto, že Česi, ako oni tvrdia, sú vyspelejší, ale vzhľadom k tomu, že nás spolu bolo viac. Pre slovenskú hrdosť je však rozdelenie lepšie.

Oli: Vnímate rozdiel Vašej generácie pred rokom 1989 a súčasnej generácie mladých ľudí?

Edita: Po škole bolo jasné, že budeme mať prácu. Mali sme určité istoty. Plat bol síce smiešny, ani kabát sa za to nedal kúpiť. Ale ja si myslím, že ani súčasná generácia mladých to nemá ľahké. Majú len tak tak na vyžitie. Ťažko povedať, čo bolo lepšie. Viem, že mnohí z mojej generácie hovoria, že vtedy bolo lepšie, ale zase bola problémom osobná sloboda. Pre mňa život so spútaným duchom je nemožný. Spomínam si, keď som bola na výmennom pobyte v Kyjeve, išli sme do Odesy, tam sú veľmi známe katakomby a ja som ich veľmi chcela vidieť. Mali sme stáť v rade na lístky asi štyri hodiny. Ale bolo tam aj more a nikto z nás pri mori este nebol, tak som povedala, že ideme k moru a nebudeme stáť na lístky. Potom sa začalo vyšetrovať, čí to bol nápad. Nikto ma nezradil, ale keď sme sa vrátili na univerzitu, tak ma predvolali. S tým, že zo Sovietskeho zväzu prišla sťažnosť, že sme nesplnili ideologickú funkciu toho výletu.
Alebo v Bratislave bol pochod za osadenie SS-20 rakiet zo Sovietskeho zväzu na rôzne miesta na Slovensku, dokonca aj na ekologicky chránené územia. A zároveň to bola protestná demonštrácia proti americkým Pershing raketám. Účasť pre študentov bola povinná a kontrolovaná. Ja som nešla na tú demonštráciu, principiálne a priznám sa, nevedela som, ze bude účasť kontrolovaná, a to bol problém. Bola som predvolaná na dekanát a začalo to byť vážne. Ale môj ujo bol lekár, tak mi dal papier, že som bola v tom čase ošetrovaná v nemocnici. Vtedy som tiež hovorila, aký je to paradox – zasadzovať sa za zbrojenie u nás na Východe a odsudzovať Západ. Potom som znížila profil, aby som doštudovala. Človek musel byť opatrný. Do kostola sme sa zakradali po tme, večer a keď sme tam stretli niekoho známeho, tak sme rozmýšľali, či špehuje alebo je naozaj veriaci. Raz sme chodili na omše do Blumentálu, potom k jezuitom na večerné omše, alebo do malého kostolíka pod Michalskou bránou. Menili sme miesta, aby nás nikto nechytil, neudal. To bolo také smutné, ale za všetko sa platí. Aj za slobodu. Slobodu ducha. To sú veci, ktoré sú Vašej generácii nepochopiteľné.

Oli: V Izraeli učíte, pracujete vo výskume, nechceli ste byť lekárkou?

Edita: Nikdy som nerozmýšľala nad štúdiom medicíny, lebo som mala jasnú predstavu, že nebudem pitvať, nebudem operovať a nebudem trpieť s pacientami. Zároveň som hľadala niečo blízke medicíne. A práve vtedy otvorili na Prírodovedeckej fakulte nový smer, molekulárna biológia a genetika, ktorý som aj vyštudovala. Po príchode do Izraela a po skončení kurzu hebrejčiny som sa začala zaujímať o možnosti práce. Keď som prišla na genetické pracoviská, povedali mi, že chcú laborantku a ja mám vyššie vzdelanie… Tak to bolo aj v Rambame, nemocnici, ktorá susedí s Lekárskou fakultou Technionu. A úplne spontánne som vykročila z nemocnice hore schodmi fakulty, stretla môjho budúceho mentora, profesora Silbermanna, ktorý sa veľmi usiloval, aby som sa dostala do Technionu. V tom období sa vyššie postavené osoby vyjadrili na moju adresu, že to je Východný blok a oni sa nejakou osobou odtiaľ vôbec nemienia zaoberať. Ale môj mentor požiadal aj iných profesorov, aby žiadali o moje prijatie, tak sa to podarilo. Uznali mi však iba bakalára, mala som prejsť skúškami minimálne 90 bodov zo 100 a musela som platiť za ďalšie štúdium. Najprv som nechcela pristúpiť na tieto podmienky, ale manžel s mentorom ma prehovorili, nech idem do toho. Však sa naučím niečo nové. Tak som si urobila druhý magisterský titul aj druhý doktorád. Popritom som však pracovala v nemocnici a ešte som aj učila na viacerých miestach. Nakoniec som v Technione bola aj študentka a aj som učila na základe diplomu, ktorý som mala zo Slovenska. V Technione som dlhé roky viedla anatomické praktikum. Všetko, čo sa týka vyučovacieho procesu v pitevni, na telách darcov. Volali ma šéfka živých i mŕtvych. Ja som si tých darcov veľmi vážila. Možno práve preto sa mi podarilo prekonať ťaživý pocit z toho, kde som a na čom pracujem. V Izraeli sa po skončení školského roka a po skúškach telá pochovávajú. Podarilo sa mi mojich študentov citovo motivovať tak, že skupina, ktorá na konkrétnom darcovi pracovala, sa potom aj zúčastnila na pietnom akte pochovávanie.

Edita Révay v Maroku: Mount Toubkal, High Atlas, je to najvyšší vrch Severnej Afriky
Edita Révay v Maroku: Mount Toubkal, High Atlas, je to najvyšší vrch Severnej Afriky

Oli: Tie začiatky neboli jednoduché…

Edita: To je úplne samozrejmé. Ja si myslím, že začiatky nie sú nikdy ľahké. Ale človek sa vie vyhecovať a vie toho zvládnuť veľmi veľa. Samej seba sa niekedy pýtam, ako som to zvládla. Ale vtedy to nebola otázka, vtedy to bol život. Človek sa mnohokrat cítil ponížený, za bariérou jazyka, kultúry, zvykov.. Ale tým si prejde každý, kto príde do zahraničia. Kdekoľvek. Či je to v Izraeli, v Amerike či v Nemecku… človek musí dokázať kto je, čo je. Myslím si, že my, Slováci, s tým nemáme problém. Lebo vieme pracovať a ťažko pracovať, nesťažujeme sa. Čo je možno na škodu, sme málo asertívni a nemáme super veľké ego. Potom sa človek cíti maličký a si myslí, že všetci okolo sú najmúdrejší a on nič nevie. Keď som prišla do Technionu, bála som sa otvoriť ústa, lebo mi bolo nepríjemné rozprávať, pretože som vedela, že rozprávam s chybami. Tiež som sa nevedela vyjadriť, aby som aj povedala čo viem, ako viem. Preto som si všetky pokusy robila sama a nikdy som sa neobrátila na technikov či laborantov. V konečnom dôsledku, keď som si svoje pokusy robila sama, tak som aj vedela čo robím a mohla som si to kontrolovať. Potešilo by ma, keby som počula, že dnešná slovenská mládež je priebojnejšia, doma i v cudzine. A my sme boli takí skromní kvôli dobe, v ktorej sme vyrastali, dinosaury zo socializmu.

Oli: Akí sú Vaši študenti?

Edita: Tu je to veľmi zaujímavé. Študenti oslovujú svojich profesorov krstnými menami. Ja osobne som si na to nevedela zvyknúť a volat mojich profesorov krstnými menami. Ale mňa volajú študenti Edita. Akurat arabskí študenti majú viac zdvorilosti, oni ma volajú doktor Edita. Sú podarení – hrajú sa so svojimi smartfónmi, píšu odkazy, počúvajú si odkazy, vyťahujú noviny. Ale ja im vždy hovorím, že sa im to vypomstí, keď ma nebudú počúvať. (smiech). Potom sa ma spýtaju niečo úplne od veci, alebo sa chcú podeliť o určitú svoju skúsenosť, napríklad bolí ma tu a tam, čo to môže byť alebo prišli mi výsledky krvi, som normálny? Vtipy a komické situácie vždy pomáhajú, zrazu sa všetci prebudia k životu a po chvíli uvoľnenia sa vrátime k učivu. Ja si to neviem predstaviť, za mojich študentských čias sme sedeli ticho a bez akejkoľvek aktivity, často spali s otvorenými očami. Možno je dnes navonok menej rešpektu, ale je viac otvorenosti. Tie chvíle slobody vo vzťahu k profesorovi a možnosť cítiť sa uvoľnene na prednáške im závidím.

Edita Révay a jej študenti počas anatomického praktika
Edita Révay a jej študenti počas anatomického praktika

Oli: Pozvali Vás niekedy učiť na Slovensko?

Edita: Áno, raz. Keď bol profesor Traubner dekanom Lekárskej fakulty UK v Bratislave. Bolo to v čase, keď som sa rozviedla s prvým manželom. Vedela som ako žiť, zarobiť a postarať sa o rodinu tu v Izraeli. Znie to možno čudne, ale cítila som vtedy, že na Slovensku by som bola stratená a potrebovala by som protekcie. Všetko, čo som urobila tu, šlo bez protekcie, vlastnou silou a mozgom. Bez podrazov. A to je veľká vec, požehnanie. Mala som aj ponuky v USA, ale ja chcem učiť tu, v Izraeli.

Oli: Akému výskumu sa teraz venujete?

Edita: Otázka celého výskumu je: “Ako kontrolovať maláriu?”. Zničiť maláriu sa nedá, tak skúmame, ako kontrolovať maláriu a ako umožniť ľuďom v ťažkých životných podmienkach, aby sa chránili pred maláriou. Na to je potrebné byť v tých štátoch, kde nie sú peniaze, ľudia sú chudobní, trpia na maláriu aj umierajú. Preto sme si vybrali Mali, kde majú Spojené štáty aj vedecké základne. Ale výskum sme robili aj na Floride, v Západnej Afrike, niečo sme robili aj v Maroku, Grécku a Turecku. Peniaze na výskum sú z grantov zo Spojených štátov.

Oli: Ako vyzerá taký výskum v teréne?

Edita: Sme tím približne dvadsiatich ľudí. Bývame v stanoch, bez elektriny, bez internetu. Je to dobrodružstvo, ale treba si dávať pozor na zdravie, aby to nebolo nebezpečné. Musíme byť očkovaní, berieme antimalariká. Musíme dávať pozor, aby do stanu nevošli komáre. Je stále zavretý a máme siete. Čo sa týka stravy, okrem chleba nejeme nič, čo sme si sami nepripravili. Varíme na plynových varičoch, na večer rozložíme vatru a pečieme v nej zemiaky. Nekupujeme mäso, zeleninu ani ovocie, okem toho, ktoré sa dá ošúpať ako banány či papája. Pijeme len vodu z fliaš, ktoré si sami otvoríme. Jednoduché police a laboratórium máme rovno pod korunami stromov, elektrinu pár hodín denne z generátorov. Kúpeľňou je rieka, voda je v tej oblasti čistá, neznečistená splaškami. Miestni ľudia ju aj pijú. Typické jedlo miestnych na obed je hrnček vody priamo z rieky, v nej cukor a kúsky chleba. Alebo ryža s omáčkou. Mäso je vzácnosť. My sme si tam začali chovať vlastné sliepky a kačice.

Edita Révay v Maroku: stavanie pascí na Sand flies (pieskové mušky), ktoré štípu horšie ako komáre a prenášajú chorobu, čo sa volá leishmanióza. Veľmi tým trpeli americkí vojaci v Iraku.
Edita Révay v Maroku: stavanie pascí na Sand flies (pieskové mušky), ktoré štípu horšie ako komáre a prenášajú chorobu, čo sa volá leishmanióza. Veľmi tým trpeli americkí vojaci v Iraku.

Oli: Už ste dospeli k niečomu konkrétnemu?

Edita: Je už aj veľa na papieri a uverejnené vo vedeckých časopisoch. Teraz to začína byť veľká móda – sugar feeding – kŕmenie komárov cukrom a takzvané ATSB (attractive toxic sugar baits). Kedysi dávno môj manžel aj so svojim mentorom prišli na to, že keď sa samičke komára podá cukor ako zdroj energie, tak nepríde na človeka, aby pila krv. Samičky potrebujú na reprodukciu energiu a najjednoduchšie ju získajú z krvi. Hľadať pramene cukru v prírode je dosť ťažké. Ony chodia na kvety, nektár kvetov, ovocie, ale oveľa ľahšie je prísť na ľudí alebo iných cicavcov či vtákov. Cukor ako taký nepriťahuje, nie je atraktant. Museli sme urobiť rozbor, čo vlastne komárov priťahuje. V Izraeli sme urobili DNA profil obsahu žalúdka komárov. Zistili sme, čo jedia. Potom sme išli do prírody a natrhali sme rôzne rastliny, kríky, kvety, plody a podobne, a potom sme urobili ich DNA profil. Porovnali sme vzorky DNA z obsahov žalúdka komárov so vzorkami DNA rastlin a plodov a na základe toho sme zistili, čo ich priťahuje. Začali sme miesať takú masu ovocia a iných látok ku ktorej sme pridali cukor a látku, ktorá komáre zabíja. Teda pôsobí na ich zažívací trakt tak, že ich usmrtí. Napríklad kyselina bórová je pre komáre smrtiaca, kým človeku neublíži. Nové návnady a spôsoby kontroly sú vysoko ekologické, bez syntetických a chemických zložiek. V prírode je dôležité udržať bio-rovnováhu a napríklad nezabíjať včely a iný užitočný hmyz. Pokračujeme vo výskume aj ďalej, zisťujeme, ktoré ďalšie prirodzene vyskytujúce sa látky pôsobia na komárov smrteľne. Vytvárame akúsi návnadu, ktorá komáre priťahuje a potom ich zabíja. Na návnadu ktorú sme doteraz skúšali máme svetový patent a začala sa používať komerčne v Spojených štátoch.

Edita Révay v Mali: Preparácia vtákov (kontrola ich parazitov)
Edita Révay v Mali: Preparácia vtákov (kontrola ich parazitov)
Pri výskume treba aj komáre spočítať a roztriediť
Pri výskume treba aj komáre spočítať a roztriediť

Oli: Kde sú tie návnady na komáre?

Edita: Robíme postreky kríkov, trávy, živých plotov. Alebo to natierame na siete. A vyvinuli sme pascu s návnadou, ktorú si možno postaviť do záhrady. K vyvinutiu pasce a spôsobu aplikácie návnady je potrebné vedieť, ako sa komáre správajú, kde sa rozmnožujú, odkiaľ prichádzajú a kde sú tie miesta, kde sa rozširujú. Napríklad do Izraela prišiel z Ázie komár, ktorého voláme ázijský tiger. Má také biele bodky – pásiky na tele a nohách a štípe aj počas dňa. Na rozmnožovanie mu stačia kvetináče s vlhkou pôdou. Prišiel z juhovychodnej Azie so šťastnými bambusmi, to sú také kúsky bambusov, čo predávajú v kvetinárstvach. Tento komár sa rožširuje po svete, je už aj v USA. A prenáša mnohé virálne patogény. Aj to postupne mení stratégiu výskumu. Kde sa vyskytujú konkrétne druhy komárov a či sú infikované. Treba vedieť, ktoré komáre prenášajú ktoré choroby. Je veľmi veľa druhov komárov a rôzne druhy komárov prenášajú rôzne choroby. Treba poznať biológiu komára, jeho životný cyklus a jeho správanie. Je to drina, ale keď je človek zvedavý, chce uspokojiť svoju zvedavosť. Keď ma niečo zaujíma a keď neviem odpoveď, mňa to trápi a ja vstanem aj o polnoci, otvorím knihy, internet a chcem vedieť. To je tá prirodzená zvedavosť.

Rozlišovanie komárov: Do kontrolnej návnady sa dá napríklad modrá potravinárska farba a do návnad s účinnými látkami zas iné farby. Na základe toho sa dá rozoznať, čo im chutilo, čo ich pritiahlo a nakoniec usmrtilo.
Rozlišovanie komárov: Do kontrolnej návnady sa dá napríklad modrá potravinárska farba a do návnad s účinnými látkami zas iné farby. Na základe toho sa dá rozoznať, čo im chutilo, čo ich pritiahlo a nakoniec usmrtilo.

Oli: Ste šťastná v Izraeli?

Edita: Áno. Som šťastná. Neviem si predstaviť život bez Izraela. Je to ako vírus, ktorý sa Vám dostane do krvi a neodíde. Teraz ma toto tvrdenie rozosmialo, keďže robím s prenosom vírusov z krvi do krvi pomocou vektorov, komárov…. Môj druhý manžel je Nemec, jeho výskum je tiež tropická medicína a cestuje veľa po svete. Ale obaja milujeme Izrael. Na Slovensko sa snažím chodiť raz – dvakrát do roka. Ani bez Slovenska nemôžem žiť, to je kolíska, vôňa, láska. Chodím domov, do Bojníc…organizujeme aj mini stretávky z gymnázia a ja sa vždy preveľmi teším na tieto stretnutia.

Oli: Čo najviac milujete na Izraeli?

Edita: Predovšetkým, dal mi možnosť robiť niečo iné. Zmeniť povolanie bez toho, aby som trpela. V tom období mi dal aj slobodu ducha. Bola tu moja láska, narodili sa tu moje deti. A ľudia v Izraeli sú veľmi priami. Cudzinci hovoria, že sú drzí a nevychovaní. Na druhej strane, ja som žila v spoločnosti, kde sa všetko dialo poza chrbát, ľudia sa báli povedať, čo si myslia, tak ja som si vážila, že dostávam priame odpovede hneď. Hovorí sa, že Izraelčania sú ako plody kaktusu – sladkí, ako vnútro plodu a pichľaví ako tá kožka. Je to veľká pravda. Zbožňujem tie plody kaktusu a tiež figy. Zbožňujem arabskú kuchyňu, aj varím arabské jedlo. A počasie, to je výborné, je tu more a Mrtvé more, ktoré ma priťahuje ako magnet.

Oli: Na druhej strane, mnohí Slováci, a pravdepodobne aj ľudia z iných krajín, vnímajú Izrael s predsudkami. Mám na mysli izraelsko-palestínsky konflikt, ktorý stále trvá.

Edita: To je tá bolestivá stránka. Keď som prišla do Izraela, nepriateľstvo medzi Židmi a Arabmi nebolo také vyhrotené ako dnes. Ak dnes človek niečo povie na odsúdenie vojny alebo nespravodlivosti, tak je automaticky považovaný za nepriateľa tohto štátu. Ináč, tak obvinili aj mňa. Ale nevadí. Keď človek prinesie milióny izraelskej univerzite, ako sa podarilo nášmu tímu, keď sme dostali grant od Billa Gatesa, tak ma nikto nemôže obviniť, že neznášam tento štát. Navyše mám v tejto krajine generácie lekárov, zdravotných sestrier, fyzioterapeutov, ktorých som učila. Kdekoľvek prídem, tak tam nájdem svojich bývalých študentov. A oni mi hovoria “You are the best!”. To znamená, keď si človek udrží svoje morálne pozície, nemôže sa stať zlým. A ja keď tvrdím, že tento konflikt je zlý pre samotný Izrael a nie je na dobro aj vývinu tohto štátu, tak ma nikto nemôže odsúdiť, že som proti Izraelu. Tak ako to vidím ja, vidia aj mnohí moji židovskí priatelia. To, že treba odísť z okupovaných území, to je samozrejmosť. Neviem, ktorý štát alebo národ by súhlasil s tým, aby bol okupovaný. Ja si to neviem predstaviť. Obviňujeme Palestínčanov, že sú teroristi, že sú zvieratá, že dávajú zbrane deťom. Aj izraelskí obyvatelia na okupovaných územiách učia svoje deti zaobchádzať so zbraňami.

Oli: Ocitli ste sa aj na mieste, keď padali rakety?

Edita: Práve keď bola vojna s Gazou a rakety okolo nás padali, my sme robili pokusy v Negeve. Sú tam rozmnožené nainfikované pieskové mušky a ľudia tam trpia chorobou, ktorú tie mušky prenášajú. Robili sme so staršími Izraelčanmi, ktorí boli niekedy v armáde. Veľa sme sa rozprávali a zhodli sme sa, že ten konflikt treba nejakým spôsobom ukončiť. Aj Arabi aj Židia chcú, aby sa to nejako vyriešilo. Ako? Neviem. Ale ja už nie som optimistka. Vždy keď mi hovoria, že Palestínčania sa správajú ako zvery, si vždy spomeniem na prednášku profesora Dubovského o evolučnej genetike. Keď toho, kto je veľmi dobrý a filantrop a jeho filozofia je filozofia lásky, zavriete do maštale, on zomrie, lebo mu to zlomí srdce. Ale jeho deti už nemôžu byť filozofi lásky, pretože sa narodili a vyrastali v tej maštali. A vnuci sa už budú správať ako tie zvieratká. Ono sa to aplikuje aj na genetiku populácií. Môžete si všimnúť, každý národ, ktorý trpí ekonomicky, sa stáva agresívnejším. Každý národ, ktorý žije v opresii a je ponižovaný, sa stáva zúfalejším a aj zúrivejším. Zo zúfalstva nikdy nic dobre nevyrástlo. Keď matka vidí, že jej dieťa hladuje, je jej úplne jedno, do akej školy dieťa pôjde. Pôjde do náboženskej militantnej školy, lebo tam dostane chlieb a mlieko.
Vždy si spomeniem, ako som raz počula, že nám Slovenské národné povstanie dalo kredit národa antifašistov. A opravilo reputáciu Slovenského štátu. Tu som inak veľakrát počula na adresu Slovákov, že sme antisemiti, že nenávidíme Židov, že sme vraždili Židov a že nám bolo jedno, čo sa stane so Židmi. Bolí ma počúvať tieto reči… Bolo to tak? Naozaj sme boli takí? Ak áno – prečo? Čo nás pokrivilo? Môj starý otec bol tiež odvedený do koncentračného tábora, lebo pomáhal iným a pomáhal partizánom. Nemci bývali v jeho dome a chytili ho. Niekto mu potom pomohol utiecť do hôr. Ale odrazilo sa to na jeho zdraví a necelé tri roky po vojne zomrel.
Čo tým všetkým chcem povedať? Ak sa čím skôr nevyrieši izraelsko-palestínsky problém, ľudia na obidvoch stranách budú menej a menej humánni. Sedeli dve študentky cez prestávku. Jedna bola Židovka narodená v Izraeli a druhá bola Židovka etiópskeho pôvodu. A tá miestna dievčina vysvetľovala etiópskej, prečo treba ísť do Gazy a všetkých zabiť. A keď 23-ročné dievča povie, že treba zabiť aj matky aj deti, lebo rodia a vychovávajú hadov, ja mám s tým veľký problém. Niečo to vo mne zlomilo. Povedala som im, že ich učím zdravotným vedám a učím ich, aby boli humánni. Ale oni nemôžu byť humánni, lebo niečo iné ich učí byť inými. Tak mi odpovedala. Čo sa tu pokrivilo a zdeformovalo? Každá strana vidí seba, svoju bolesť, svoje straty a pestuje si svoju nenávisť. Nie je schopná nadhľadu. Aj toto je typické ľudské správanie. Myslím si, že riešenie konfliktu sa vzďaluje. Niekedy ma volali Che Guevara, lebo som rýchlo vzbĺkla a oduševnila sa a viem, že keby mňa niekto okupoval, tak by som sa bránila. Bez nadhľadu a bez pochopenia druhej strany. Preto treba sprostredkovateľa, sprostredkovateľov aj v tomto konflikte. Obidve strany majú svoju pravdu. Obe niečo stratia. Obe môžu získať život v mieri.

Edita Révay: “Tá vysoká biela budova na brehu mora je moja izraelská Alma Mater - Technion American Medical School.”
Edita Révay: “Tá vysoká biela budova na brehu mora je moja izraelská Alma Mater – Technion American Medical School.”

Oli: Napriek tomu žijete v Izraeli už 28 rokov a nechcete odísť…

Edita: Veľa mojich židovských študentov odtiaľto odchádza, lebo tvrdia, že je tu na nevydržanie. Je tu aj veľmi drahý život. Ale najviac sú všetci znechutení zo stále žijúceho konfliktu, ktorý ovplyvňuje aj ekonomiku. Chápem, že v každom z nás rastie akási nenávisť, keď vidíme padajúce rakety ktore ohrozujú náš dom a našich najdrahších. V roku 2006, keď sa začala druhá Libanonská vojna, zakázala som mojim študentom prísť do pitevne, aby sa zbytočne nevystavovali nebezpečenstvu. Ale ja som prišla. Keď som zaparkovala, veľmi blízko padla raketa. Všetky železné čiastočky búchali do auta a prederavili ho. Nestalo sa mi nič, ale nestihla som nikam ísť, lebo neboli vtedy sirény. Ja viem, čo to je, keď treba utekať do úkrytu, keď sa treba chrániť. Je veľmi ľahké začať vojnu, ale je veľmi ťažké vojnu ukončiť. Je to o tom, že všade sú ľudia dobrí a menej dobrí. Nepoviem, že zlí, lebo si myslím, že sú ľudia dobrí a menej dobrí. A menej dobrí ľudia sú preto, lebo niečo ich zdeformovalo. Neverím, že sa človek narodil zlý. Predpoklady áno, to je o génoch. Gény prežitia sa zapnú vtedy, keď musíte prežiť. Prečo nechcem a nemôžem odísť? Lebo sem patrím, lebo sú tu tí, ktorých mám rada, tí čo ma majú radi a potrebujú. Lebo cítim, že mi narástli nové korene, ktoré som kedysi preťala, keď som odišla zo Slovenska. Lebo ťažšie životné podmienky nie sú pre mňa dôvodom odísť, ale naopak, výzvou zabojovať.

Oli: Žijete v meste Haifa. Ja som čítala, že je to symbol tolerancie medzi štyrmi náboženstvami. Je to pravda?

Edita: Áno, to je pravda. Primátor Haify nedávno povedal, že dávame svoj život a zdravie do rúk arabských lekárov a sestier, snáď už prišiel čas, aby sme spolu urobili mier. Čo sa týka zdravotníctva, na severe je väčšina zdravotníckych pracovníkov Arabska. Haifa je krasne mesto – prístav, žijú tu vedľa seba Židia, arabskí kresťania, arabskí moslimovia a Bahájci.

Oli: Popri práci a výskume veľa cestujete. Ktorá krajina Vám ešte učarovala?

Edita: Maroko je krásne. Mňa fascinuje, ako chudobní ľudia vedia prežiť. Tie ich hodnoty a postoj k životu. Mňa to aj dosť učí. Lebo ľudia vedia prežiť bez peňazí. Vedia prežiť z mála, ale vidieť na nich, že sú šťastní a sa usmievajú. Jedna mladá Berberka mi raz povedala, že keď máme, máme a keď nemáme, nemáme, ale my žijeme stále.

Foto: Archív Edita Révay

#olidzupi

aplikacie Rádia Expres