0.0 / 5
12/11/2014

Slovák, ktorý pracoval na filme o Hobitovi


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme! Každú stredu v premiére (repríza v sobotu) Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk.

Jakub Krajčovič, IT architekt

profil_1

Jakub Krajčovič pochádza z Nitry. Základnú školu síce navštevoval v Nitre, ale dva roky, keď bol tretiak a štvrták, aj v New Yorku, v meste Rochester. Potom bol v matematickej triede na osemročnom gymnáziu v Nitre a po maturite sa dostal na Ekonomickú univerzitu v Bratislave. Zistil však, že to nie je to, čo by chcel robiť. Tak sa rozhodol, že pôjde na Technickú univerzitu, na Fakultu elektrotechniky a informatiky. Ale po prvom roku vznikla terajšia Fakulta informatiky a infromačných technológií, a tam dokončil bakalára. Dva dni potom, čo napísal poslednú bakalársku skúšku, odletel do Austrálie, kde si na Sydney Uni urobil magisterský titul. V Austrálii je už 7 rokov. Aj keď s dvojročnou prestávkou. Okrem toho, že pracoval vo vizuálnom štúdiu na animovanom filme o sovách (Legenda o strážcoch), cestoval po juhovýchodnej Ázii, potom varil v Petržalke vlastné pivo a absolvoval spirituálnu cestu do škótskeho pivovaru. Časom sa zaľúbil a svoju terajšiu manželku zobral so sebou na Nový Zéland, kde pracoval na ďalšom filmovom projekte, na Hobitovi. Aktuálne žije opäť v Sydney a v hostingovej firme navrhuje riešenia pre webhosting v cloude pre ich zákazníkov. Keď zistí, ako môže pomôcť Slovensku, vráti sa.

Oli: Ako to, že si už na základnej škole študoval v New Yorku?

Jakub: Môj otec je vyštudovaný elektrotechnik. Ale keď v roku 1989 padol komunizmus, uvažoval, čo bude robiť ďalej. A v roku 1991 otvorili v Prahe historicky prvú triedu MBA – The Master of Business Administration. Ja si z toho veľa nepamätám, ale viem, že vzal úspory a odišiel študovať. Všetci lektori boli vtedy Američania. Keďže bol vynikajúci študent, tak ho jeho učitelia odporučili na doktorandské štúdium v USA, kde dostal štipendium. A my sme odišli s ním. Ja som mal vtedy osem rokov a moja sestra Vanda mala šesť rokov. Nevedeli sme po anglicky vôbec nič. Prvý deň som sa v jedálni rozplakal, lebo som nikomu nič nerozumel. Ale po pol roku som už pekne a plynule rozprával po anglicky. To mi zostalo a určite mi to veľmi pomohlo do života.

Oli: Žiadne jazykové bariéry a štúdium na vysokej škole v zahraničí?

Jakub: Presne tak. Asi dva týždne po príchode na školu v Austrálii som išiel na pohovor do jednej malej firmy, kde v kancelárii sedeli štyria ľudia. Neskôr ale vysvitlo, že to bola britská firma založená v Londýne – Support Partners, ktorí v Austrálii získali miliónový projekt pre televíznu stanicu ABC, čo je austrálska verzia BBC. Robili pre nich taký upgrade (zlepšovanie) postprodukčných systémov do televízie. Keď máš digitálne strižne, tak využívajú rôzne počítačové systémy a oni to celé zastrešovali. Po jednom – dvoch pohovoroch ma najali ako technického experta. Robil som tam asi rok a postupom času sme získali viac a viac klientov. Jedným z nich bolo asi najväčšie austrálske filmové štúdio – Animal Logic. Oni robili napríklad Happy Feet, to je asi také najznámejšie, ale robili aj veľmi veľa špeciálnych efektov do Matrixu alebo dávnejšie robili na takom filme Prasiatko Babe. Ja som im raz pomohol vyriešiť jeden technický problém a oni sa ma na mieste opýtali, či nechcem pre nich robiť. Povedal som jasné, veď robiť vo filmoch, to bude paráda. A to mi zamiešalo plány. Ja som chcel po škole odísť na Slovensko, ale do tejto firmy som nastúpil asi dva – tri mesiace pred koncom školy a zostal som tam niečo cez dva roky.

Oli: Ak by si mal opísať náplň svojej práce pre toto štúdio…

Jakub: Animal Logic je prevažne animačné štúdio, ktoré robí dve veci. Buď robia kompletne celý animovaný film alebo vizuálne efekty do filmu. V zásade všetko je to práca, ktorá sa robí na počítačoch. Všetci umelci, ktorí tam robia, ktorí kreslia, majú počítače a tablety, na ktoré to kreslia, a potom sa to musí vyrenderovať a rozanimovať. A aby sa to všetko mohlo stať, tak také štúdio potrebuje veľa počítačových systémov a tím ľudí, ktorí to budú manažovať. Ja som bol jedným z tých ľudí v tíme a mojou špecializáciou boli digitálne strižne, videové systémy a veci s tým súvisiace. Ja som bol veľmi často v strižni, takže som komunikoval s editorom, so strihačmi a mal som to šťastie, že som videl film, na ktorom sme robili. Týždeň po týždni som sledoval, ako sa to mení a bolo fascinujúce sledovať ten príbeh, ako ožíva.

Oli: Na akých filmoch si robil Ty?

Jakub: Ja som celé dva roky pracoval na filme Legend of the Guardians (Legenda o strážcoch), myslím, že to išlo aj v slovenských kinách. Bol to animovaný film o sovách, ktorý robili podľa série detských kníh od jednej americkej spisovateľky. Stretával som sa aj s režisérom Zackom Snyderom, ktorý režíroval napríklad Watchmenov alebo film 300.

Oli: Napadlo Ti niekedy predtým, že by si takúto prácu robil na Slovensku? Bolo by to vôbec možné?

Jakub: Na Slovensku sa veľmi animácia nerobí. Nejaké filmy áno a vyzerá to tak, že kinematografia začína ožívať, ale asi by som sa na Slovensku k tomu nedostal. To bola taká náhoda. Bolo to úžasné a bol som v tom dobrý, ale rozhodne som to neplánoval. Potom som sa však stal obeťou štvrťročnej krízy, ktorá našu generáciu Y sčasu načas postihuje. To bolo asi pol roka po skončení školy, som mal asi 25 a uvedomil som si, že čo ja vlastne budem robiť so svojim životom. A bol som úplne hotový. Okrem toho veľa kamarátov odišlo a asi som túžil aj po láske. Nevedel som čo som chcel. A keď sa môj kontrakt po dvoch rokoch skončil, tak som ho už nepredĺžil a poďakoval som im, že bolo super, ale ja sa musím vysporiadať so svojim životom. No a oni mi podľa zmluvy museli zaplatiť letenku domov, čo bolo geniálne, tak som ich ukecal, aby mi zaplatili letenku cez Bangkok s trojmesačným prestupom. Potom som tri mesiace strávil cestovaním po juhovýchodnej Ázii a na konci novembra 2010 som sa vrátil na Slovensko.

Oli: Zistil si teda po tejto ceste, že čo chceš?

Jakub: Nie. Stále som sa hľadal. O nejaké tri mesiace som si našiel prácu v IT firme v Bratislave a popri tom som sa rozhodol, že si postavím malý pivovar. Už v Austrálii ma chytilo craft beer – remeselné pivo. Tak som sa do toho pustil. V Petržalke som si prenajal lodný kontajner, bola tam voda, elektrina a priniesol som si tam pivovar, ktorý mi pomohol skonštruovať jeden mechanik. Z Anglicka som si kúpil tonu sladu (doslova) a veľmi veľa chmelu. A varil som pivo. Ale to nebolo všetko, moja kríza sa tak prehĺbila, že som si povedal, že ja v IT už robiť nechcem a budem len variť pivo.

foto_2
Jakubov vlastný pivovar, ktorý skonštruoval a na ktorom varil pivo na Slovensku

Poznám v Škótsku jeden pivovar, Brewdog, ktorý má okrem iného veľmi dobrý marketing. Je to jeden z najznámejších európskych aj svetových remeselných pivovarov, robia veľmi dobré pivo a preslávili sa pred pár rokmi tým, že urobili neuveriteľne silné pivo, ktoré malo asi 32 percent alkoholu. A je to super pivo. Tak som im napísal email: “hej chalani, sledujem vás na internete, žeriem Vás, robím v IT a chcem robiť niečo iné, lebo už ma to nebaví a prikladám aj svoj životopis”. Životopis som inak celý premazal, a to som v ňom mal asi sedem rokov IT skúseností. Odpísali mi do dvoch dní a telefonoval som cez Skype s vtedajším manažérom toho pivovaru. Bol to Srb a bol ku mne veľmi úprimný. Povedal mi, že by chceli, aby som prišiel, ale že sú úplne na severovýchode Škótska, je tu zima a je to tu hrozné. Tvrdé podmienky a ide o čisto továrenskú robotu. Bolo by možno lepšie, aby som si to prišiel najprv vyskúšať. Tak sme sa dohodli, že si zaplatím letenky a oni mi zaplatia na týždeň ubytko. Ukážu mi všetko, čo by som mohol robiť a keď budem chcieť, dajú mi prácu. Tak som sa zbalil, povedal som šéfovi, že idem na spirituálnu cestu a neviem či sa vrátim.

Oli: Aká bola spirituálna cesta? Hovoril manažér pivovaru pravdu?

Jakub: Nekecal. To bol brutál. Všetko som vyskúšal. V jeden deň som na vlastnom chrbte preniesol tonu sladu, flaškoval som, pomáhal variť pivo, čistil som varné kade, nálepky som lepil aj odlepoval, keď sme sa pomýlili a podobne. No a keď sa to skončilo, tak som si uvedomil, že wau, byť v IT nie je až také zlé. Piť pivo je úžasné, ale ak raz budem mať pivovar, tak budem majiteľ pivovaru a nebudem priamo variť pivo. Tak som sa vrátil.

Oli: Týždeň v ťažkých podmienkach Ti už konečne pomohol nájsť sa?

Jakub: Myslím, že áno. Som si tak začal urovnávať hodnoty. Skúsil som niečo, urobil som niečo naplno a začnem robiť možno nejakú kariéru v tom, čo viem robiť. Pivo ostalo už iba ako hobby, to som asi tak rok varil pre seba, rodinu a pre kamošov. Spoznal som aj veľa slovenských pivovarníkov a veľmi im držím palce. Teraz ale mám vlastnú rubriku o remeselnom pive v jednom časopise.

Jakub varil pivo aj v škótskom pivovare
Jakub varil pivo aj v škótskom pivovare

Oli: Ako si sa k tomu dostal?

Jakub: Už približne dva roky píšem každé dva mesiace článok o remeselnom pive. Raz som postol na Facebook fotky svojho piva a ozval sa mi chalan z Nitry, ktorý robí pre spoločnosť, ktorá pripravuje magazín o baroch a či by som nechcel pre nich napísať nejaký článok o tom, čo robím. Všade, kde som bol a ochutnal som nejaké dobré pivo a rozprával som sa s pivovarníkmi z rôznych krajín, tak o tom píšem. To je profesionálna publikácia a nie je to vo voľnej distribúcii, ale akýkoľvek lepší bar alebo hotel by to mal mať. V podstate je to pre majiteľov barov alebo pre barmanov.

Potom som sa ale zaľúbil. Na prelome roka 2011/2012 som na kamarátovej party prvýkrát videl svoju už terajšiu manželku. Druhýkrát som ju videl o asi tri týždne neskôr. Sa mi zápačila, zaujala ma červenými vlasmi a začali sme randiť. O pár mesiacov sa mi ozvali z Nového Zélandu.

Oli: O akú ponuku išlo?

Jakub: To animačné štúdio v Austrálii, kde som pracoval, tak moja tím líderka odišla medzičasom na Nový Zéland do štúdia Weta Digital. A to je štúdio, ktoré patrí Petrovi Jacksonovi, ktorí robili Pána prsteňov a Avatara. Ona tam pracovala a ozvala sa mi, či nechcem prísť pracovať na Hobitovi, že potrebuje moje skúsenosti. Bola to atraktívna ponuka a povedal som áno. Len som to musel vysvetliť Tine, s ktorou som chodil mesiac.

Oli: A to si vysvetľoval ako?

Jakub: Na dovolenke. Naša prvá spoločná cesta bola vlakom na Ukrajinu, v ktorom sme strávili asi 26 hodín…

Oli: …tiež som absolvovala túto cestu vlakom, ale až do Mosky…

Jakub: …tak vieš, o čom hovorím. A keď sme konečne prišli do Kyjeva, kúpili sme si ukrajinskú vodku, kaviár a sedeli sme na hotelovej izbe, kde som jej to povedal. Bola z toho dosť v šoku. Ale na druhý deň mi povedala, že na Nový Zéland nepôjdem sám a že pôjde so mnou.

Oli: Ako si prispel pri tvorbe Hobita?

Jakub: Bolo to niečo podobné, čo som robil predtým. Predstav si situáciu, že máš filmové štúdio, v ktorom sa robia vizuálne efekty. My sme neboli súčasťou natáčania, ale robili sme postprodukciu. Máš asi tisícku umelcov, ktorí pracujú na vizuálnych efektoch a potrebuješ mať veľmi veľa silných systémov, aby to celé fungovalo. A ja som bol súčasťou toho tímu, ktorý zabezpečoval, aby to bolo celé optimálne a aby štúdio mohlo fungovať.

Oli: Povedal si, že ste neboli súčasťou natáčania Hobita, ale stretol si aj niekoho známeho pri práci?

Jakub: Asi to ľuďom nič nepovie, ale jeden maliar, John Howe, ilustruje Tolkiena už desiatky rokov. Je to veľmi známy maliar v oblasti fantasy a robí úžasné kresby. Keď som mal asi desať rokov, tak mi mama kúpila knihu The Hobbit, ktorej obal on ilustroval. Tú knihu doteraz mám a som si ju nechal od mamy poslať. Samozrejme, som ho raz oslovil a dal som si ju ním podpísať. Bola to pre mňa veľká česť. Ale stretol som sa aj s Ianom McKellenom, ktorý hrá Gandalfa. Raz nám úplne náhodne vkročil do kancelárie a začal sa s nami rozprávať. Ja som bol úplne v šoku. Bol veľmi milý.

Jakub sa stretol s Ianom McKellenom, keď k nim prišiel do kancelárie
Jakub sa stretol s Ianom McKellenom, keď k nim prišiel do kancelárie

Oli: Čo nasledovalo, keď ste dokončili film?

Jakub: Na Novom Zélande sme boli s Tinou do konca roka 2012. Po dokončení filmu bol Hobit v kinách a my sme sa rozhodli, že musíme odtiaľ odísť. Nezvládali sme Nový Zéland, hlavne Wellington.

Oli: V čom konkrétne?

Jakub: Nový Zéland je tu v týchto končinách predávaný a ponúkaný turistom ako neuveriteľná destinácia s krásnymi kopcami, zelenými stromami, lúkami, jazerami, morom a celé je to rozprávkové. Ono to má význam v tomto regióne, pretože jedinú ďalšiu krajinu, ktorú tu máš je Austrália. Tá je suchá, vyprahnutá, červená a žiadne kopce. Potom tu máš tropické ostrovy typu Fidži. V tomto geografickom kontexte to má význam. Ale pre Európanov to nemá žiadny význam. My máme Tatry, Alpy, Škótsko a letenka nás stojí 50 eur a nie 3 000 dolárov. To je asi prvá vec. A potom vo Wellingtone, hlavnom meste Nového Zélandu, bolo asi najhoršie počasie, aké som kde zažil. Vietor, oblaky, veľmi často tam pršalo a celkovo to bolo depresívne. Ja osobne som sa tam cítil aj veľmi izolovaný. Wellington je z troch strán obklopený morom. Keď stojíš kdekoľvek na pláži a sa pozeráš do blba, tak si uvedomíš, že tvoj najbližší sused je Antarktída… povedal som si, že som totálne na konci sveta a uvedomil som si, že tu nechcem byť. Bolo fajn, splnil som si detský sen, že som sa zúčastnil na niečom veľkom, ale už tu nemáme čo robiť. Ja som medzičasom dostal víza na trvalý pobyt v Austrálii, tak sme sa zbalili a odišli.

Vianoce 2013 v Austrálii - Jakub s manželkou Tinou - vtedy ešte neboli manželia. Vonku bolo asi 30+ stupňov, priniesli si zemiakový šalát a vianočnú večeru mali ešte pred západom slnka
Vianoce 2013 v Austrálii – Jakub s manželkou Tinou – vtedy ešte neboli manželia. Vonku bolo asi 30+ stupňov, priniesli si zemiakový šalát a vianočnú večeru mali ešte pred západom slnka

Oli: Do Austrálie? Pracovať na ďalšom filme?

Jakub: Popravde, chcel som ukončiť prácu na filmoch. Toto kariérne nikam neviedlo. Práca na filmoch je veľmi limitovaná. Ak to chceš robiť, musíš byť iba v niektorých mestách na svete Londýn, Singapúr, Wellington, Sydney, L.A., Vancouver, trochu New York a Toronto. Ono to funguje tak, že všetci umelci, ktorí pracujú na postprodukcii filmu, tak cestujú po svete toľko rokov, koľko ich to baví – pol roka v Londýne, rok vo Wellingtone a podobne. Tie štúdiá im platia letenky, aj ich rodinám, oni rotujú a potom ich to prestane baviť. To som si povedal aj ja a našiel som si prácu v jednom z najväčších austrálskych vydavateľstiev. To bol avšak iba kontrakt na tri mesiace a aktuálne pracujem vo firme Rackspace. Je to globálna hostingová firma z Texasu. Máme pobočky v Texase, Londýne, Amsterdame, Zurichu, San Franciscu, Honkongu a Sydney. Mňa najali ako hlavného architekta riešení pre naše cloudové produkty. Navrhujem riešenia pre webhosting v cloude pre našich zákazníkov.

Oli: Prácu z vizuálnych štúdií si vymenil za pevný pracovný čas v kancelárii?

Jakub: Oficiálne je to práca od deviatej do piatej. Môj obľúbený vtip je, že naša firma má flexibilný pracovný čas. Ráno môžem pracovať americké hodiny, potom austrálske hodiny a večer britské hodiny, keď sa zobudí UK. Mám celkom dosť roboty a teraz vediem s kolegom tím, ktorý pracuje na novej službe, ktorú budeme spúšťať v novom roku. Úzko spolupracujeme s UK a tým pádom sa moja pracovná doba končí aj o polnoci.

Oli: Baví ťa Tvoja práca?

Jakub: Veľmi ma to baví. Je to fajn a človek si v tom nájde veľa zaujímavých vecí. Ale hlavne, cítim zapojenie do sveta. Doslova. Sú ľudia na opačnom konci sveta, s ktorými riešim tú istú vec, spolu komunikujeme, oni sa spoliehajú na mňa a ja na nich. Je to výmena nápadov okolo sveta a cítim takú celosvetovú komunitu. Neviem prečo, ale je to pre mňa veľmi dôležité. Dáva mi to pocit spokojnosti, pocit, že nie som opustený. Keď som bol na Slovensku, hrozne na mňa doliehalo, že som sa cítil izolovane. Akokeby Slovensko a ľudia málo spolupracovali a robili biznis s inými krajinami. Ak robíš v UK, Austrálii alebo USA, tak je isté, že tvojimi obchodnými partnermi sú Vietnam, India, Čína, Nový Zéland. Vymenuj si akúkoľvek krajinu sveta a je možné, že s ňou budeš robiť biznis. A na Slovensku obchodujeme prevažne sami so sebou, prípadne len s Českom, Rakúskom, Nemeckom či Poľskom. A ak ma to raz prestane baviť, pôjdem na nejaký ostrov do Thajska, Indonézie alebo na Filipíny a budem potápačským inštruktorom.

S kamarátmi na baby shower - jedna kamarátka čakala dieťa, tak to boli osláviť prvého originál Austrálčana v partii
S kamarátmi na baby shower – jedna kamarátka čakala dieťa, tak to boli osláviť prvého originál Austrálčana v partii

Oli: Čo Ti chýba zo Slovenska?

Jakub: Chýbajú mi ľudia – rodina a priatelia. Chýba mi život v Bratislave. A chýba mi pocit užitočnosti. V jednom z Tvojich rozhovorov, vedec z USA, povedal na konci takú úžasnú myšlienku, s ktorou sa stotožňujem. Že každý deň zvádza so sebou boj, že robí užitočné veci, ale ako tým prospieva Slovensku? Vlastne nijako. A ja presne nad týmto tiež uvažujem a pripadám si občas zbytočný. Chcel by som robiť niečo pre zlepšenie našej krajiny a myslím si, že keď budem cítiť, že môžem niečo zmeniť, tak sa vrátim. Ale ešte neviem ako.

Foto: Archív Jakub Krajčovič

#olidzupi

aplikacie Rádia Expres