0.0 / 5
05/11/2014

Slovenka na doktorandskom štúdiu na Taiwane


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme! Každú stredu v premiére (repríza v sobotu) Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk.

Ľubica Belhadjová, študentka na Taiwane

DSC01871-006

Ľubka Belhadjová pochádza zo Sniny a má 24 rokov. Momentálne žije na východe Ázie, na Taiwane, kde študuje na National Pingtung University of Science and Technology. Je na doktorandskom štúdiu. Začala pritom študovať v Nitre. Bol to odbor vyučovaný celý v angličtine. Študentom odporúčali a povzbudzovali ich, aby šli študovať aj do zahraničia. Ľubka preto v druhom ročníku odišla na Erasmus do Írska. Bola to univerzita, ktorá vyzerala ako rozprávkový hrad. Ale nielen to sa jej zapáčilo, Ľubka sa tam zaľúbila do svojho terajšieho priateľa, ktorý tam tiež študoval. Rozhodla sa prestúpiť zo slovenskej univerzity a bakalára z ekonómie a politiky dokončila už v Írsku. Neskôr sa prihlásila na Katedru ázijských jazykov a začala sa učiť čínštinu. Iba tak, vo voľnom čase. To jej potom pomohlo, keď sa rozhodovala, kde bude pokračovať v ďalšom štúdiu. Vybrala si Taiwan, ktorý má krásne tropické prostredie, more a hory. Teraz žije v meste Pingtung, ktoré má krásnu prírodu. Nie je to veľké mesto, lebo taiwanské mestá sú miliónové a toto je len niekoľko stotisícové. Ale je tam stále teplo a sú tam chlpaté pavúky.

Oli: Bojíš sa pavúkov?

Ľubka: Väčšinou som tie pavúky videla v lese na takej veľkej hrubej pavučine. To bolo v pohode. Ale raz som na internáte vyšla z izby a akurát oproti mne utekal po stene obrovský pavúk. Bol veľký ako celá moja ruka a všetky jeho nohy boli chlpaté. Hnus. Bola noc a nikde nikoho, len ja sama. Vtedy som poriadne rýchlo utekala. Miestni si to nejako extra neuvedomujú, berú to ako samozrejmosť. Aj keď som raz bola na návšteve v jednej taiwanskej rodine, sedeli sme v obývačke a hore na strope bol veľmi veľký pavúk. Oni mi na to povedali, že to je v poriadku, že on je tu už dlho. Už bol ako domáci miláčik. No a na internáte, kde teraz bývam, pavúky zatiaľ nie sú.

Oli: Aké boli prvé dojmy po príchode na Taiwan?

Ľubka: Prvé štyri hodiny, keď som vystúpila z lietadla, keď som cítila ten tropický vzduch a videla ľudí s rúškami, tak som bola v takom šoku, že som si s priateľom v autobuse nepovedala ani slovo. Postupne som si zvykla a Taiwančania mi veľmi pomohli. Vždy, keď sa ich niečo opýtaš, tak oni sú ti vždy ochotní pomôcť. Na ulici som ešte ani nestihla vytiahnuť mapu a už bol pri mne niekto, kto mi bol ochotný pomôcť a ešte vedel aj po anglicky.

Oli: Študuješ na taiwanskej univerzite, aký je to odbor?

Ľubka: Medzinárodné vzťahy v oblasti prírodných zdrojov. Zameriavam sa na ochranu životného prostredia. Nie som už úplne naviazaná na moje predchádzajúce štúdium. Predtým som študovala MBA – Master of Business Administration, ale to bolo také všeobecné štúdium a ja som sa chcela venovať už iba jednej oblasti.

Oli: Akej oblasti?

Ľubka: Moje doktorandské štúdium nadväzuje na tému mojej diplomovej práce v predchádzajúcom štúdiu. Ja som písala diplomovú prácu o tom, aký by bol dopyt po počítačoch, ktoré by boli enviromentálne udržateľné. Tak ako máš biopotraviny, tak by si mala biopočítače. To znamená, že toxické látky, ktoré sú v nich, by boli zredukované, potom by bolo postarané o ich správnu recykláciu a tak podobne. A v tom chcem pokračovať aj ďalej – téma spojená s elektronikou, aby bola enviromentálne udržateľná. Prispieva k tomu aj fakt, že Taiwan je krajina, ktorá produkuje najviac prenosných počítačov na svete, okolo 95%.

Oli: Študovala si aj na Slovensku, na niekoľkých školách v zahraničí. V čom vidíš najväčší rozdiel v rámci vysokoškolského štúdia na Slovensku a v zahraničí?

Ľubka: Najväčší rozdiel vidím v tom, že na Slovensku chcú od teba, aby si sa všetko nabiflila, aby si vedela všetko od slova do slova a skúšku spravia aj tí, ktorí tomu vôbec nerozumejú, stačí, že sa to naučia naspamäť. V zahraničí, najmä v tom Írsku, ide o to, aby si tomu rozumela a aby si to vedela použiť v praxi. Mne osobne dalo oveľa oveľa viac štúdium v zahraničí. A tiež si myslím, že cestovanie je najlepšia škola.

University College Cork, Ireland - univerzita, kde Ľubka študovala bakalárske štúdium
University College Cork, Ireland – univerzita, kde Ľubka študovala bakalárske štúdium

Oli: Aj pri záverečných skúškach?

Ľubka: Áno, je tam dosť veľký rozdiel. V krajinách, v ktorých som študovala ja, nie sú žiadne štátnice. Na Taiwane sa kladie veľmi veľký dôraz na záverečnú prácu. Ja som svoju diplomovku robila rok a pol a bolo to na veľmi dobrej úrovni. Dva týždne predtým, ako som prišla pred komisiu, som im poslala moju prácu. Očakávala som, že si to letmo prejdú. Ale oni si to fakt prešli od A po Zet. Otázky mali veľmi detailné. Otáčali sme tam každú stranu a pýtali sa ma asi na všetko. Napríklad som otočila na stranu 48 a musela som vysvetliť, ako som to myslela. Ale nie sú tu štátnice, takže je to fajn.

V slovenskom kroji pri Southern Taiwan University of Science and Technology - univerzita, kde Ľubka vyštudovala MBA
V slovenskom kroji pri Southern Taiwan University of Science and Technology – univerzita, kde Ľubka vyštudovala MBA

DSC00067-003

Oli: A čo prednášky vs. semináre?

Ľubka: Na magisterskom stupni som nemala semináre, ale celý ten MBA program prebiehal tak, že sme mali prednášky predovšetkým s ľuďmi z praxe. Mnohí z tých, ktorí nás učili, podnikali popri škole a dávali nám praktické príklady. Veľká časť tých prednášok boli diskusie, a preto bolo dôležité, aby študenti boli z rôznych častí sveta, mali rôzne povolania, rôzne vekové kategórie, aby bola diskusia rôznorodá. Teraz na doktoradskom štúdiu mám prednášky a jeden seminár. Ten seminár je akoby príprava na obhajobu dizertačnej práce.

Oli: Akí sú Taiwančania študenti? Poctiví alebo flákači?

Ľubka: Študenti na Taiwane študujú veľmi veľa. Keď o ôsmej – deviatej ráno vyrazia do školy, končia až o ôsmej večer. Od malých detí až po tie staršie. Každý jeden z nich má po vyučovaní ešte veľmi veľa hodín angličtiny. Ale potom, keď skončia strednú školu a idú na vysokú školu, tak sa tešia, že to strašné je už za nimi a vysokú školu berú tak, že majú voľno. Keď som niekedy videla taiwanskú prednášku, tak asi 70 percent študentov tam spalo. Normálne mali položené hlavy na lavici a na drzovku spali. Napísala som o tom aj blog. Pýtala som sa učiteľov, čo si o tom myslia a prečo ich nepošlú za dvere. Tak mi povedali, že sa cítia blbo, ale že si asi pripravili nudnú prednášku a nejak to veľmi neriešia.

Oli: Máš nejaké rady pre slovenských študentov? Majú vycestovať? Nebáť sa štúdia v zahraničí?

Ľubka: Jediné, čo by som im poradila, aby otvorili oči. Aby videli, aký je svet veľký a čo všetko sa dá vidieť a zažiť. Mne sa zdá, že Slováci vidia iba to Slovensko ako celý svet. A hlavne, študenti by mali využívať všetky možnosti, ktoré majú, lebo zahraničné štúdium je tá najlešia škola, ktorá môže byť. Je veľmi veľa štipendií a stáží v celom svete. Stačí si to vygoogliť, aj v angličtine. Je ich toľko, že môžem nad tým sedieť týždeň a môžem si hľadať a vyberať, ktoré chcem. Treba to využiť, kým sa to dá.

Oli: Študuješ v angličtine, ale vieš aj po čínsky. Je naozaj čínština taká ťažká ako vyzerá?

Ľubka: Ja si myslím, že čínština nie je až taká ťažká, ako si to my na Slovensku myslíme. Až pokiaľ neprídeš na stredný level a chceš sa dostať zo stredného na pokročilý, tak to mi príde ako nekonečný príbeh. Potrebuješ mať na to aj sluch, lebo tam sú tie tóny, ktoré keď niekto nepočuje, tak má smolu, pretože jedno slovo znamená v každom tóne niečo iné. Potom vznikajú aj vtipné situácie, keď si zahraniční objednávajú jedlo, tak namiesto objednávky plnených pirohov povedia, že chcú ísť spať. Čínština má okolo 8000 znakov, ja by som mala vedieť podľa certifikátov 2000 znakov. Ale tých osemtisíc nevedia ani bežne Taiwančania, už skôr iba jazykovedci. Najhoršie na tom je, že ak si nevieš spomenúť na nejaké slovo, tak to nevymyslíš, nevysvetlíš ako napríklad pri španielčine, kde majú slová nejaký podobný základ so slovenčinou alebo angličtinou.

Oli: Okrem štúdia veľa cestuješ, zvládaš to finančne? Stále si študentka a nepracuješ.

Ľubka: Ja mám taiwanské štipendium, ktoré mi uhrádza školné plus dostávam mesačné štipendium. Rodina ma nedotuje, ale predtým som pracovala, tak mám niečo ušetrené.

Pri najaktívnejšej filipínskej sopke Mayon Volcano
Pri najaktívnejšej filipínskej sopke Mayon Volcano
Na indonézskom ostrove Derawan
Na indonézskom ostrove Derawan
Prechádzka džungľou na Thajskom ostrove Koh Chang
Prechádzka džungľou na Thajskom ostrove Koh Chang
DSC07008-001
Malajzia

Oli: Štúdium v zahraničí a cestovanie si pekne spojila a dávaš to dokopy na svojom blogu. Príspevky máš ale zaheslované, prečo?

Ľubka: Začala som blogovať pre priateľov, pretože všetky zážitky sa nedajú opísať iba na Facebooku. Ale nahovorila ma na to aj mama, pretože o dvadsať rokov si už také detaily nebudem pamätať, čo je aj pravda. A s niektorými dojmami a zážitky sa nechcem deliť so všetkými. Neskôr som preto začala prispievať aj do slovenského .týždňa. S priateľom sme mali aj nápad, že si spravíme spoločný cestovateľský blog, ale máme popri všetkom aj iné plány, ktoré sú dôležitejšie ako blog. Tak budem prispievať do časopisov a uvidíme. Aj keď mojím snom je mať raz knihu, v ktorej by boli všetky moje cesty po Ázii, ale na to potrebujem veľmi veľa času.

Oli: O čom sú tvoje príspevky?

Ľubka: Snažím sa písať o momentoch, ktoré sa mi stali. Snažím sa to opísať tak, aby si človek vedel aspoň trochu predstaviť to prostredie. A hlavne, snažím sa písať o situáciách, ktorá sa nikde inde na svete nestanú, iba v tej krajine, s tými ľuďmi, s tou kultúrou. Naposledy som písala článok o tom, ako som dostala sliepku. Boli sme na farme na Filipínach. To bola iba taká búda, všade okolo boli ryžové polia a boli sme v takej miestnosti, ktorá bola aj kuchyňa aj spálňa a my sme tam obedovali. V rohu bola taká pahreba a na nej položený hrniec. Človek, ktorý také niečo nevidel, najmä Slováci, ktorí sa nonstop na niečo sťažujú, akí sú chudobní a nemajú na nič peniaze, tak keby také niečo videli, myslím, že by trochu porozmýšľali, prečo sa vôbec sťažujú.

Ľubka na Filipínach s pani, ktorá jej darovala sliepku
Ľubka na Filipínach s pani, ktorá jej darovala sliepku

A snažila som sa opísať tú situáciu, že v tej krásnej prírode, ale zároveň chudobe, sme spoznali veľmi milú pani. Tá pani mi po návšteve darovala živú sliepku. Vôbec som nevedela, ako mám reagovať. Ja som tú sliepku nechcela, čo som s ňou mala robiť? Ale potom som si uvedomila, že pre ňu je to obeta. Ona mala päť sliepok a jednu mi dala. Nakoniec som ju nevzala a pani sa tvárila, že je to v poriadku. Aj keď Ázijci sú takí, že oni nedajú na sebe vedieť, že nie sú v pohode. Vždy je všetko v pohode. Taiwančania sa napríklad stále úsmievajú. Nech sa deje čokoľvek, vždy sú milí. Niektorí ľudia, ktorí sem prídu len na pár dní, tak si myslia, že sú falošní. Ale oni nie sú, všetko berú s ľahkosťou a sú nad vecou.

Oli: Vnímaš na Taiwane veľké sociálne rozdiely?

Ľubka: Ani nie. Nevidím tu žiadnu chudobu. A nepociťujem tu ani žiadnu ekonomickú krízu. Myslím si, že Taiwančania sa všeobecne majú finančne veľmi dobre. Čítala som nedávno na BBC nejakú štúdiu o tom, ako sú ľudia na svete šťastní a Taiwančania sú najšťastnejší ľudia v Ázii.

Oli: Vybrala si si dobré miesto… :)

Ľubka: Ale na druhej strane som počula, že vraj majú najnižšiu pôrodnosť na svete. To je fakt, tu je taká móda, že tu nikto nechce mať deti. Keď som sa pýtala prečo, tak oni cítia, že im to úplne zmení ich život, že všetko sa bude točiť iba okolo detí. Čo je v podstate pravda, a oni sa nechcú vzdať svojho slobodného života, chcú cestovať a podobne.
Na Taiwane milujem aj to, že Taiwančania sú veľmi prívetiví a dobrí a vôbec sa tu nekradne. Keby som si niekde nechala foťák niekde v parku na lavičke, tak ten foťák tam zajtra bude. Ale možno je to aj preto, že oni nemajú potrebu brať cudzie veci, lebo majú dostatok svojho. Sú naučení robiť veci tak, ako im spoločnosť povie. Čiže nesmie sa kradnúť a oni to nebudú robiť. Cítim sa tu veľmi bezpečne. Až na tie pavúky (smiech).

Oli: Čo ti chýba zo Slovenska?

Ľubka: Chýbajú mi rodina, kamaráti a slovenské jedlo. Nedá sa povedať, čo je na prvom mieste, lebo keď som hladná, myslím iba na slovenské jedlo. (smiech) Ale chýba mi aj slovenský sociálny život. Chýba mi také, že zavolám večer kamarátke, aby sme šli von a ideme. A chýba mi to, že si nemôžem večer ľahnúť pod perinu s tým, že mi nie je horúco. Tu je väčšinu roka veľmi horúco.

Oli: Chýba ti slovenský sociálny život? Čo to znamená?

Ľubka: Moji kamoši zo strednej sú moji najlepší kamoši na svete a tí sa nedajú nahradiť nikým iným. Ale s pritateľom máme veľa kamarátov aj na Taiwane. Stretávame sa s mnohými veľmi často, ale nikdy to nie je také, ako keď sa stretnem s niekým doma. A hlavne Taiwančania sú úplne iní ako my. Ja mám 24 rokov a moji rovesníci sú veľmi detskí. Keby si ich stretla, aj na ich výzor aj na ich prejav, povieš, že majú 16 rokov. Na mobiloch majú samé Hello Kitty, páči sa im všetko také detské. Môj priateľ býva momentálne na inetrnáte s Taiwančanom, ktorý má na posteli plyšové hračky. S nimi ani extra nejaký sociálny život nie je. Ale keď prídeš na Taiwan, každý zahraničný študent dostane svojho mentora, ktorý ti má ukázať Taiwan. Ja som mala tri dievčatá, ktoré boli výnimočne super, ale keď som sa ich opýtala či skočíme niekam na pivo, tak boli šokované.

Oli: Na Taiwane neexistuje “typický slovenský piatok”, kedy sa každý teší z konca pracovného týždňa?

Ľubka: Tu je to až tak kritické, že ja ani neviem, že je piatok. Pre mňa je každý deň taký istý. Nemám víkend, nemám piatok. Tu to nie je ničím výnimočné, že je piatok, skončila sa škola, ideme von. Nič také sa tu nedeje. Občas sa so skupinkou zahraničných študentov stretneme, ideme niekam a z času na čas ideme aj na party. Ale oproti Slovákom málo. Inak to všetko, čo hovorím, je o živote na juhu Taiwanu. Sever Taiwanu, kde je hlavné mesto, tam je to iné. Tam sa o dosť viac sociálne žije a je to tam aj o dosť drahšie.

Oli: Kto teda organizuje študentské party?

Ľubka: Aj ja napríklad. Naposledy boli u mňa na návšteve tri Češky, ktoré prišli na Taiwan na výmenný pobyt. My sme iba šiesti Európania na tejto škole. Je tu aj veľa latino ľudí a z Karibiku. Ale Česi sú “najaktívnejší” čo sa týka toho party života.

Vianočná študentská party na Taiwane
Vianočná študentská party na Taiwane

Oli: Taiwan sa často v správach spomína aj v súvislosti s tajfúnmi. Máte nejaké bezpečnostné opatrenia, ktoré by ste mali dodržiavať?

Ľubka: Jediné špeciálne opatrenie je asi také, že pracovník kancelárie pre zahraničných študentov nám pošle e-mail, aby sme si dávali pozor, že príde tajfún. Ale v telke to ide vždy, ukazujú, kde sa momentálne nachádza a máme aj na to špeciálne internetové stránky, na ktorých viem všetko zistiť. Ale napríklad, budovy na Taiwane sú tak obrovské, majú hlboké základy a hrubé steny, že sú na to pripravení. Problém je, keď tajfún príde na Filipíny, kde väčšina ľudí žije iba v chatrčiach. Tu sa anič také strašné nedeje. Aj keď minulý rok, v lete, bol na Taiwane obrovský tajfún. Taký nebol za posledných 10 či 15 rokov. To som už videla, ako sa na to ľudia pripravovali, vrecami z piesku zabarikádovali svoje dvere a podobne. Ja som viac na západe, ale ak by som prešla asi tak polhodinu na východ ostrova, tak tam to už poriadne fúka. Západ krajiny je trochu chránený vysokými horami, ktoré idú stredom pozdĺž celého Taiwanu. Všetko, čo ide od Pacifiku, je teda chránené. Tie hory to chránia pred Západom a takmer všetky mestá sú na Západe.

Oli: Keď dokončíš doktorandské štúdium na Taiwane, chceš tam zostať alebo ísť niekam inam?

Ľubka: Na Taiwane nechcem zostať, aj keď ho mám veľmi rada. ale presný plán nemám. Ázia sa mi celkovo páči, tak uvidíme. Mne sa to vždy tak posplieta spontánne a plány sa vyvinú samé. Kto by povedal, že sa začnem učiť čínštinu a potom pôjdem študovať na Taiwan? Moja srdcovka sú Filipíny. Bola som tam už niekoľkokrát a cítim sa tam ako v takom ázjskom Španielsku.

Oli: Vrátiš sa teda na Slovensko?

Ľubka: Ja mám Slovensko veľmi rada, užívam si keď som doma, ale mne sa zdá svet taký veľký a taký krásny, že neviem prečo práve Slovensko by mala byť tá krajina, kde by som mala byť? Samozrejme, že mám tam rodinu a kamarátov, ale doprava sa už tak zdokonaľuje, že nemusíme zostávať na jednom mieste. Nemusím zostať a zomrieť tam, kde som sa narodila. Chcela by som ísť všade, najbližšie sa chystám do Singapúru, Kambodže a Burmy, chcem ešte vidieť Indonéziu – časť Papua. Chcela by som ísť aj na Srí Lanku a potom do Latinskej Ameriky. Ale môj najväčší cestovateľský sen je plávať s veľrybami. Tými najväčšími. Takže kdekoľvek sa to dá uskutočniť, tam chcem ísť.

Ľubkin blog: lubicabelhadjova.wordpress.com
Foto: Archív Ľubica Belhadjová

#olidzupi

aplikacie Rádia Expres