0.0 / 5
29/10/2014

Slovenka, ktorá svojimi obrazmi očarila Írov


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme! Každú stredu v premiére (repríza v sobotu) Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk.

mirala_profilovka

Miriam Lauková, maliarka

Miriam Lauková sa narodila v krásnej Banskej Bystrici, v horách. Študovala na jazykovej základnej škole, potom na gymnáziu s umeleckým zameraním v Banskej Bystrici a potom tri roky na Univerzite Mateja Belu. Jej odbormi boli výtvarná a angličtina. Angličtina bola podľa Miriam super, ale čo sa týka umenia, namiesto toho, aby ich motivovali, tak ich skôr demotivovali. Ušla odtiaľ. Doslova. Odletela na rok do Colorada v USA, kde pracovala v mexickej reštaurácii. Miriam pritom kreslila odjakživa. Ako sama hovorí, jej skicáre boli plné príbehov o ľuďoch, ktorí sa nakoniec do seba zaľúbia. Kreslením trávila celé hodiny a mamina ju chodila kontrolovať, či dýcha. Miriam o sebe hovorí, že je romantička, píše listy a verí v šťastné konce a dobro v ľuďoch. Najradšej maľuje v noci a má rada svoj priestor. V týchto dňoch vystavuje svoje obrazy vo veži An Tobar, Westgate Heritage Centre vo Wexforde. Jej výstava je súčasťou Wexford Fringe Festivalu.

Oli: Prečo si utiekla do USA?

Mirala: V škole ma úplne zlomili. Teda čo sa týka umenia. Je to dosť smutné, ale vôbec nás nemotivovali. Nechcela som sa štetcov ani dotknúť. Tak som ušla do Colorada v USA, kde som robila v mexickej reštaurácii, ktorá sa volala Los amigos. Colorado bolo krásne, úžasné miesto, ale pre mňa naozaj iba pracovné. Celý rok som mala jediný voľný deň – nedeľu. Makala som od rána, od deviatej do polnoci. Ale mala som to rada, lebo som si chcela kúpiť dobrý foťák, tak ten pot za to stál. Tiež som chcela splatiť pôžičku na letenky a všetko, čo bolo treba. Bola to viac menej sranda, ale nevedela by som tam žiť. Američania majú veľmi zvláštny zmysel pre humor. Stretla som úžasných ľudí, ale chýbal mi ten náš európsky sarkazmus. Takže keď mi po roku vypršali víza, odišla som na Maltu.

Oli: Vôbec si nemaľovala?

Mirala: Nie. Ale keď som ešte bola v Colorade, pred odchodom, tak som si v jeden večer kúpila farby a namaľovala obraz. Vtedy som si uvedomila, že ma nezaujíma, kto si čo o mojich maľbách myslí, že to robím pre radosť. Tú noc si budem pamätať, namaľovala som obraz Me in Ireland (rok 2005).

Mirala: Me in Ireland, 2005
Mirala: Me in Ireland, 2005

Oli: Prečo sa obraz volal Me in Ireland?

Mirala: Od mojich štrnástich rokov som chcela žiť v Írsku. Videla som film Michael Collins a mala som pocit, že celý ten príbeh poznám. Cítila som sa tak prepojená s Írskom. Keď som však maľovala ten obraz, stále to bol iba sen, ktorý sa mi splnil až v roku 2008, keď som pristála na írskej pôde. Našla som svoj vnútorný pokoj. Všetci sa mi smejú, ale je to tak. Po 14-tich rokoch sa mi splnil sen. Na maturite z angličtiny som učiteľke povedala, že budem žiť v Írsku a nedávno som ju stretla a hovorím jej: “Hádajte, kde žijem…” :) V Írsku.

Oli: Aká ale bola Tvoja cesta do vysnívaného Írska? Si spomínala, že si ešte mala zastávku na Malte.

Mirala: Tam som pracovala v hoteli. Ale to bolo ako na vojne! Malta bola ťažká. Povedali mi, že tam budú ľudia hovoriť po anglicky, čo nebola v tom čase pravda. Takže som vpadla do prostredia s nulovou maltčinou a musela som začať od piky. Nemala som ani čas myslieť na maľovanie. Aj keď to bolo ťažké, bola to skvelá lekcia naučiť sa vnútornému pokoju, nevzdávať sa a byť silná. Boli to ozaj facky od života, ale asi veľmi potrebné. Na Malte som však nezostala dlho. Odišla som na Slovensko, pretože moja sestra čakala bábätko, tak som s ňou strávila tehotenstvo a prvých päť mesiacov, keď sa jej narodil môj synovec Viktor. Potom som už dostala prácu v Írsku.

Oli: A konečne sa ti splnil sen. Ako to prišlo?

Mirala: Išla som do agentúry a priamo sa opýtala na Írsko. Ale chcela som menšie mesto, lebo vždy, keď som cestovala, tak som bola v malých mestách. A chcela som ísť na juh. V agentúre mi povedali, že si ma zapíšu a keď som prebaľovala Viťka, telefonovali mi a povedali, že o štyri dni letím do Wexfordu. Nevedela som to ani nájsť na mape. Už som si myslela, že to ani nemôže byť v Írsku. Ale bolo a ja som v januári 2008 odletela do Wexfordu. Začala som robiť v škôlke a po pár mesiacoch som si našla prácu v oddychovom centre na pláži. Ľudia k nám chodia na týždňové pobyty alebo na konferencie.

Johnstown Castle vo Wexforde
Johnstown Castle vo Wexforde

Oli: Aké boli tvoje prvé dojmy?

Mirala: Ten pocit, že dýcham írsky vzduch, chodím po írskej zemi a pijem írsku vodu ma doteraz neopustili. Niečo jednoducho zapadlo na svoje miesto a ja som si našla domov. Aj keď mi chýbala rodina. Som so svojim synovcom veľmi prepojená a musela som si zvyknúť, že ho nevidím rásť. Ale ten domov som si naozaj vytvorila po niekoľkých mesiacoch, keď som spoznala nových ľudí. Všetko bolo nové, bola som bez auta a do práce som bicyklovala v čiapke a rukaviciach. Neviem, ako to tu môžem tak milovať, lebo ja milujem horúčavy, ktoré tu nikdy nie sú. Ale aspoň  som sa otužila.

Oli: Stále pracuješ v tom centre či máš nejakú inú prácu?

Mirala: Áno. Aj keď rok som musela robiť v bagetérii, lebo prerábali celú budovu a boli sme zavretí. Ale čokoľvek robím, som s ľuďmi. Teraz aj servírujem, upratujem, pomáham v kuchyni, som na recepcii. Som všade a robím všetko, čo treba. Aj keby som šla do práce unavená, sústredím sa na ľudí okolo mňa, a to mi pomáha balansovať samu seba. Mám rada, keď ku mne prídu a ja môžem spraviť ich deň krajším.

Oli: Ale stíhaš popri práci maľovať. Aké sú tvoje obrazy?

Mirala: Od malička maľujem príbehy ľudí. To sa nezmenilo. Takže by som povedala, že rozprávam príbehy. Od uhlíka som sa prepracovala ešte cez tempery a akrylové farby až k oleju tu v Írsku. Dostala som od kamarátky krabicu olejových farieb a odvtedy maľujem olejom. Moje obrazy nazývam, že sú to momenty, ktoré trvajú pár sekúnd, ale znamenajú pre nás celý svet. Snažím sa zachytiť tie maličké stotinky, ktoré veľa ľudí v živote prehliada. A pritom sú tak dôležité. Myslím si, že ľudia očakávajú veľké veci a zabúdajú na to, že práve tie malé detaily tvoria celý obraz.

Oli: Pamätáš si na svoj prvý príbeh?

Mirala: Nebolo to o nikom konkrétnom. Namaľovala som dievča, ako stretne chlapca a ako sa zaľúbi. Pamätám si však, ako mi moja mamina kupovala skicáre a vedela, že nemohla doniesť iba jeden, lebo som si sadla a stranu za stranou som maľovala niečo o láske. Chodila ma iba kontrolovať, či dýcham. Som veľká romantička. Nehanbím sa za to. Milujem príbehy ľudí a moja prvá otázka, keď niekoho stretnem je: “Ako ste sa stretli?” Každý, kto ma pozná, bude súhlasiť, že som sa ich to vždy opýtala.

Mirala: Childhood Friends, 2014
Mirala: Childhood Friends, 2014

Oli: A čo Tvoj príbeh lásky?

Mirala: Moja lekcia v tomto živote je veriť v lásku a nevzdať sa. :) Čo sa týka lásky, prešla som si peklom, doslova. Ale ja sa nedám zlomiť a budem ďalej veriť. Teraz som slobodná. S posledným partnerom som sa rozišla pred tromi rokmi. A odvtedy som namaľovala asi 70 obrazov, takže všetko zlé je na niečo dobré Uvidíme, koho mi osud teraz privedie do cesty. Ja len dúfam, že ma bude rozosmievať a bude mať hnedé oči. Ja milujem hnedé oči. (smiech)

Oli: Umelci majú väčšinou svoje obľúbené miesta, kde tvoria. Kde najradšej maľuješ?

Mirala: Ja maľujem v noci, keď je všetko pokojné a energia krásne pokojná. Všetci spia a ja si maľujem. Doteraz som nemala štúdio, takže som nikdy nepoužívala riedidlo a musela som sa naučiť maľovať čisto. Jediné miesto, kde som mohla maľovať, bola moja izba. Teraz už mám takú izbičku, moje malinké štúdio, kde mi schnú obrazy, ale stále maľujem vo svojej izbe. Zapnem si na počítači Harryho Pottera a maľujem. Tá hudba s mojim maľovaním akosi funguje. Najkrajšie obrazy som namaľovala počas počúvania filmu Harry Potter.

Oli: Máš aj obľúbený konkrétny diel?

Mirala: Môj najobľúbenejší je prvý diel, ktorý je plný čarov a kúziel. Ja som dušou stále dieťa, to mi nik nevezme a nedám si vziať ani moje ružové okuliare. Som zástanca čučoriedok a života podobného pánu Julkovi Satinskému. Žijem si život tak, že si ho prekresľujem v mojej hlave. Ľudia si myslia, že som dieťa šťasteny. Rada by som povedala, že každý má svoj príbeh. A záleží len na nás, ako sa k nemu postavíme. Ja som si prešla bulímiou, znásilnením a kómou, a som tu. Nevzdám sa. Je dôležité, aby ľudia začali hovoriť o týchto veciach. Stretla som toľko obetí, ktoré to nikomu v živote nepovedali, iba mne a bola som v šoku. Je dôležité, aby ľudia prestali mať také obavy a strach a otvorili sa. Jediná cesta k vyliečeniu boľavého srdiečka, je začať o tom hovoriť. Mne pomáhajú meditácie a som veľmi spirituálny človek. Verím v energiu a verím, že všetko sa dá, keď sa chce. Preto sa nevzdávam, lebo život je aj dobrý aj zlý. Môj tatino ma naučil sa smiať aj v tých najneočakávanejších chvíľach. On má na to talent! A mamina ma naučila ako sa nevzdať.

Oli: Po všetkom zlom v živote sa človek právom teší zo svojho šťastia. Tvoj čas prišiel teraz, keď vystavuješ svoje obrazy a ohúrila si Írov.

Mirala: Toľké roky boli u mňa moje obrazy a aha! Prišiel rok 2014 a asi je to naozaj môj rok. Začal sa výstavou v Banskej Bystrici, potom bol obraz na výstave Lions club. Mimochodom spomedzi 190 umelcov sa môj obraz predal ako úplne prvý. Volá sa Dievča ako Marilyn (Girl like Marilyn). Potom moja úplne prvá výstava, taká maličká, bola na maminej oslave narodenín. Neskôr som sa snažila nájsť nejaké informácie o WEXFORD FRINGE FESTIVAL, čo je jeden z najväčších festivalov umenia na svete. Sú iba tri – Edinburgh Fringe Festival, Wexford a New York. Tak som sa na Facebooku opýtala, či niekto nepozná niekoho, kto organizuje Opera festival. Kamarát mi odpísal, že práve v ten deň sedel v pube s Declanom Reckom a že sa mu mám ozvať. A tu sa to všetko začalo…

Mirala: Dievča ako Marilyn (Girl like Marilyn), 2014
Mirala: Dievča ako Marilyn (Girl like Marilyn), 2014

Oli: Ak je niekto v Írsku, kde môže nájsť Tvoje obrazy?

Mirala: Teraz vystavujem vo veži, ktorá sa volá An Tobar, Westgate Heritage Centre vo Wexforde. Je to veža, ktorá ma 714 rokov a má veľmi takú “robin hood” atmosféru. Kamenné steny, sviečky, prosto celá ja. Nemám rada biele steny. Som prvý umelec, ktorý vystavuje vo veži. Ale ku mne sa neskôr pridala aj Martina Mcateer a Ben Dolan. S Martinou sme dva protipóly, sme ako jing a jang. Spojil nás Declan, ktorý spravil úžasnú robotu. Predtým som nikoho z nich nepoznala. Festival má inak veľa umelcov, ktorí majú svoje obrazy po celom meste. Ale iba my vystavujeme vo veži. Koná sa každoročne v októbri a spomedzi hromady umelcov, si Declan vybral mňa. Som veľmi poctená.

To, že som súčasť Fringe Festivalu, znamená pre mňa veľmi veľa. Dnes (streda, 22.10.2014) je oficiálne otvorenie Opera festivalu aj s ohňostrojom. Čakajú nás rozhovory a fotky od úžasného fotografa Jima Campbela majú byť zverejnené vo Wexford Echo.

Mirala s chlapcami z kapely Corner Boy počas otvorenia jej výstavy, ich pesnička je vo videu pre jej výstavu
Mirala s chlapcami z kapely Corner Boy počas otvorenia jej výstavy, ich pesnička je vo videu pre jej výstavu

Oli: Máš trému?

Mirala: Nemám trému, lebo naše otvorenie už bolo. Ja si to už len užívam. Na otvorení mojej výstavy mal príhovor majiteľ  galérie Dennis Collins a povedal, že Slováci musia mať niečo vo vode, pretože nikde nestretol umelca, ktorý by vedel zachytiť toľko rôznych tém ako ja. Veľmi ma to potešilo.

Oli: Ako mám tomu rozumieť, maľuješ aj obrazy s inými témami?

Mirala: Na mojich obrazoch je veľa lásky, radosti zo života, smiechu a pokoja. Ale sú obrazy párov alebo dieťa, je tam aj trochu smútku či zamyslenia. Skupinový obraz, farebné aj čiernobiele olejomaľby. Neviem, ako to mám vysvetliť, nikdy som sa nad tým nezamýšľala, ale toto mi povedali už traja ľudia, že mám spektrum tém. Ja sa na nich pozerám a myslím si: “Veď  ja len maľujem život.” Najlepšie bolo, keď ma tento týždeň začali volať umelec/ artist mirala. Skoro som odpadla. (smiech)

Mirala: Cuban laughter, 2014
Mirala: Cuban laughter, 2014

Oli: Podľa čoho si si vytvorila pseudonym Mirala?

Mirala: Mala som asi 15-16 rokov a s maminou sme riešili, ako podpisovať moje obrazy. A tak som dala moje prvé meno spolu s priezviskom MIRA+LA. V Írsku mi jeden tlmočník, ktorého som stretla, povedal, že v španielčine to znamená Pozri sa! – LOOK AT.

Oli: V dielach mnohých umelcov sa odrážajú ich životné skúsenosti a problémy. Tvoje obrazy sú, aj napriek ťažkým časom, plné radosti.

Mirala: Milujem život. Je to o tom, na čo sústredíš svoju myseľ. Ja som si vybrala smiech, lásku a radosť a kopec farieb. Milujem farby.

Oli: Kto je tvojim vzorom?

Mirala: Najprv to bol Michelangelo. A keď som študovala umenie, zamilovala som sa do Vermeera. A tá láska trvá. Milujem jeho obrazy, ten zmysel pre detail! Úžasné…obdivujem jeho trpezlivosť. Maľoval obrazy veľmi dlho. Ja si sadnem a maľujem, pokiaľ obraz nedokončím. Aj sedem až osem hodín. Úplne vypnem mozog a vôbec netuším, čo sa okolo mňa deje. Je to moja meditácia. Potom, keď  je obraz hotový, si uvedomím, že som hladná. Bolo by fajn mať frajera, ktorý by mi navaril, keď domaľujem. (smiech)

Oli: Budú Tvoje obrazy aj na Slovensku?

Mirala: Zatiaľ nie. Pár obrazov videli v Banskej Bystrici, ale ja som tam nebola. Slovensko je úžasné, ale bohužiaľ, nepomáha ľuďom v sebavedomí. Nepodporuje národnú hrdosť a sny. Veľmi verím v to, že sa to čoskoro zmení a naučíme sa v seba veriť. Toto ma naučili až Íri. Mám 33 rokov a tento rok som si začala veriť. Smutné, ale radšej neskôr ako nikdy, že? :)

Foto: Archív Mirala

#olidzupi

aplikacie Rádia Expres