0.0 / 5
18/10/2014

Slovenka, ktorá pomáha deťom v Indii


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme! Každú sobotu Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk.

Lenka Rábarová

Lenka Rábarová sa narodila v Trnave. Úplne prvýkrát odišla do Ameriky, keď mala 16 rokov. Rok žila v rodine, ktorú nepoznala a chodila tam do školy. Už vtedy jej učaroval život mimo Slovenska. Po prvom ročníku na výške si šli so spolužiačkou privyrobiť do Viedne a ostala tam päť rokov. Vyštudovala právo a jej snom bolo venovať sa trestnému právu.  Keď však išla s advokátom na prvý súdny proces, uvedomila si, že na to nemá žalúdok. Neskôr sa preto venovala obchodnému právu. Lenka chcela vo Viedni zostať žiť, lebo vedela, že si tam aj dobre zarobí a mohla mať všetko. Ale cítila prázdnotu. Začala preto rozmýšľať o nejakých iných aktivitách, a tak pol roka po vysokej škole odcestovala do Kambodže. Táto cesta jej zmenila život. Odvtedy už skoro deväť rokov žije mimo Slovenska.

Oli: Neľutuješ tie roky strávené na právnickej škole?

Lenka: Právo človek využije v každej práci aj v akejkoľvek sfére života, takže neľutujem, že som študovala právo.

Oli: Keď si odišla prvýkrát do Kambodže, aký bol plán?

Lenka: Pôvodne som mala ísť iba na pol roka, vyskúšať si to. Ale keď som sa vrátila, už som sa nevedela zaradiť do starých koľají. Vtedy som mala veľa peňazí a prázdny život a stále mi niečo chýbalo. Teraz som šťastná a spokojná. Nemám potrebu vracať sa do tohto, komerčného života. Často je človek nútený robiť prácu, ktorá ho nebaví, celý život. Chodí do práce a domov a je znudený. Ja som vďaka Bohu v relatívne dosť mladom veku našla prácu, ktorá má napĺňa a robí šťastnou. Odvtedy som okrem Kambodže bola vo Vietname, Burundi, Keni a Indii.

Oli: Čo všetko si v týchto krajinách robila?

Lenka: Pracujem pre pána profesora Vladimíra Krčméryho a Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety. Vysoká škola sv. Alžbety má rôzne projekty. V Kambodži sú sirotince pre HIV pozitívne siroty. Tam bol vždy lekár a ja ako ne-lekár. Mali sme na starosti chod sirotinca. V Keni som riešila logistiku viacerých projektov – kliniky, zdravotné centrá, projekty pre podvýživené deti, domy pre deti z ulice. Tiež sme mali na starosti personálnu logistiku. Všetci, ktorí chodili na ostatné africké projekty, prechádzali cez Nairobi, čiže cez nás, a my sme ich vyzdvihli na letiskách, kúpili letenky a poslali ďalej alebo sme riešili, keď  bol nejaký problém. V Burundi som mala na starosti chod nemocnice. A vo Vietname sme rozbehli finančnú podporu už fungujúcich vietnamských projektov, tam som už len na to dohliadala, riešila vyúčtovanie a podobne. S niekoľkými ľuďmi som založila aj občianske združenie Cesta domov.

Oli: Niekedy aj učíš?

Lenka: Raz, keď som bola doma na dlhšie počas semestra, mala som v škole semináre. Väčšinou však prídem na krátko a nedá sa to zakomponovať do rozvrhu.

foto Ivan Janko
Foto by Ivan Janko

Oli: Ak by som sa chcela stať dobrovoľníčkou/zamestnankyňou Vysokej školy sv. Alžbety, musím splniť nejaké podmienky?

Lenka: Treba mať aspoň nejaké vysokoškolské štúdium, ale skúma sa aj záujem človeka a motivácia. Prečo chce ísť von. Ak príde človek s nesprávnou motiváciou, možno nepomôže tak ako ten, ktorý vie, prečo chce odísť.

Oli: Si v Indii tri roky, čo je tvojou náplňou práce?

Lenka: Venujem sa projektom, ktoré má vysoká škola v Indii. Čiže kontrolujem reporty aj ľudí. Ale primárne sa venujem podpore vzdelávania na diaľku chudobných detí. Na našej stránke www.cestadomov.sk?????????? sa dá vybrať dieťa, ktoré potrebuje finančnú podporu, aby mohlo vo vzdelaní pokračovať. Tie sumy sú rôzne. Dieťa, ktoré denne dochádza do školy, potrebuje 15 eur mesačne. Dieťa, ktoré býva na internáte, potrebuje 18 eur mesačne.

Oli: Prečo sa to volá Cesta domov?

Lenka: Domov nie je miesto, kde človek býva, ale kde sa cíti šťastný a kam sa rád vracia. A možno týmto deťom chýba ku šťastiu vzdelanie. Až potom budú mať viac príležitostí v živote. Cez nás sú na ceste k niečomu lepšiemu. Lepším šancám v živote, aby sa mali lepšie a boli šťastnejší.

foto Martin Bibza (8)
Foto by Martin Bibza

Oli: Získavanie peňazí od ľudí na Slovensku je podľa mňa ťažké, ty zháňaš peniaze pre deti do Indie. Je to asi ťažšie…

Lenka: Je to o dôvere. Ono sa zdá, že oslovím nejakých bohatých a budeme mať dostatok peňazí. Skôr mám skúseností s tým, že tí čo majú a mohli by prispieť, tak práve tí majú problém dať a skôr prispeje niekto zo strednej a nižšej vrstvy. Je to smutné, ale aj Matka Tereza hovorila, že vo svete nie je chudoba preto, lebo je problém nasýtiť tých chudobných, ale je problém nasýtiť tých bohatých.

Oli: A ľudia majú predsudky.

Lenka: To áno. Stretávam sa s tým veľmi často. Ja si myslím, že človek si nevyberá, kde sa narodí. Nevyberá si, do akej rodiny ani do akých podmienok sa narodí. Mne je veľmi ľúto tých ľudí, ktorí majú predsudky a možno si povedia, že oni si za to môžu sami. Nie je to tak. To možno nezistí človek, ktorý sa tam nedostane a ktorý to nevidí. Sú to možno skôr ľudia, ktorí neboli v takých krajinách a vedia hneď odsúdiť. Svet by mohol byť omnoho krajší, keby každý otvoril srdce a vedel pomôcť a vedel si uvedomiť, že oni za to nemôžu. Ak sa raz narodíš v chudobných podmienkach, tak to nie je tvoja vina, že nemôžeš študovať.

Oli: Ako to vnímajú miestni, že k nim chodia dobrovoľníci z celého sveta a učia ich deti?

Lenka: Zo začiatku bol s tým problém. Lebo rodičia posielali deti pracovať odmalička a tým pádom rodina prišla o jednu pracovnú silu. Ak nepracovali, tak sa starali o mladších súrodencov, museli nanosiť vodu, upratať, variť. Bolo ťažké im vysvetliť, že prečo by to dieťa malo chodiť do školy. Ale teraz sú radi. Keď  sa dieťa vrátilo z internátu, tak sa správalo inak, bolo sebavedomejšie, naučilo sa kopec vecí a rodičia si uvedomili, že tá škola tomu dieťaťu pomáha a je veľký záujem, aby sa dieťa vzdelávalo.

11

Ale sú aj deti, ktoré vo vyššom veku prestanú chodiť do školy. Ich to nebaví a rodičia, tým, že sú nevzdelaní, tak nevedia deti motivovať, aby chodili do školy. Mnohí to pochopili, ale sú stále takí, ktorí to nechápu.

Oli: Majú vzdelanie úplne zadarmo?

 

Lenka: Na vzdelanie prispievajú aj rodičia. Pretože keď to mali spočiatku zadarmo, tak veľa detí prestalo chodiť do školy. Nútia ich, aby sa aj oni pričinili a aspoň troškou prispievali, a tým pádom si to aj viac vážia a deti chodia do školy. Rodičia na to dohliadajú.

Oli: Aká je škola v Manvi? Aké sú deti?

Lenka: Tá škola, v ktorej ja pôsobím, vznikla pred desiatimi rokmi. Všetko, čo sa tam vybudovalo, vzniklo vďaka podpore zvonka. Bolo tam už okolo 800 cudzincov – dobrovoľníkov. Deti sú na nich zvyknutí. Ja mám tie deti veľmi rada. Oni nemajú nič a vedia sa podeliť. Pred tromi rokmi som tam oslavovala svoje 31. narodeniny, a tam som dostala najkrajší darček aký som kedy dostala. Bolo to od jedného malého dievčatka, ktoré bolo veľmi chudobné, nemalo nič, a tak veľmi mi niečo chcelo darovať, že našlo obal z farbičiek. Taký papierový obal, na ktorom boli nakreslené farbičky, ale tie farbičky tam už neboli. Bol to iba obal, ktorý pekne zabalila do papiera vytrhnutého zo zošita, napísala tam: “Všetko najlepšie k narodeninám, Lenka!” a to mi dala. Vtedy som dostala veľa darčekov, ale neotvárala som to pred nimi. A keď  som otvorila tento darček, tak som sa zasmiala, že čo mi to dala, ale potom mi vyhŕkli slzy. To bol tak krásny darček, ona fakt nemala čo a našla niečo, čo mi dala od srdca. Bolo to naozaj krásne. Tie deti sú veľmi dobrosrdečné. Aj tí dobrovoľníci, ktorí chodia k deťom majú kopec zážitkov. Raz do týždňa dostanú polovicu banána a nemajú problém sa s tou polovicou podeliť aj s dobrovoľníkom.

09

Oli: Aký je vzťah detí s ľuďmi, ktorí im posielajú peniaze na vzdelanie? Majú s nimi nejaký kontakt?

Lenka: Veľmi dobrý a dokonca sme sprostredkovali už aj osobné stretnutia, ktoré sú veľmi srdečné. Ale nechceme hovoriť deťom, že sú sponzorované. Povieme im, že ich prídu navštíviť ľudia, s ktorými si píšu listy. To sú ich kamaráti, s ktorými si píšu. Každý človek, ktorý podporuje, dostáva aspoň  tri korešpondencie za rok – vianočnú a veľkonočnú pohľadnicu, ktoré dieťa vyrobí a plus list.

Oli: Aká je India v tvojich očiach?

Lenka: India sa budí neskôr. Úrady a obchody sa otvárajú až okolo desiatej. Bol to pre mňa prvýkrát šok. Doletela som ráno a chcela som si zameniť peniaze, kúpiť nejaké veci a všetko bolo zatvorené. Aj školy sa začínajú v rôznych časoch. Tá škola, v ktorej ja pôsobím, začína vyučovanie o 9:15. Oni majú britský systém, keďže boli britskou kolóniou a majú veľa ich zvyklostí. Všetci sa stretnú ráno pred školou, majú tam nástup, ohlásia sa ranné oznamy, deti spievajú hymnu, modlia sa a potom odchádzajú do tried. Vyučovacia hodina trvá 35 minút. Predmety sú rôzne. V Indii je viacero jazykov a každý štát má iný oficiálny jazyk. Ja som v škole, kde sa učí v anglickom jazyku. To dáva deťom väčšie šance do budúcnosti. Keď si zamestnávateľ má vybrať medzi niekým kto vie anglicky a kto nie, tak si vyberie toho, kto po anglicky vie. Ale deti majú viacero jazykov – vyučovací anglický, oficiálny jazyk daného štátu (Karnataka) – kannada, celoindický oficiálny jazyk – hindčina, a niektoré deti majú ešte svoj materinský jazyk. Záleží na tom, odkiaľ pochádza. A to nehovoríme len o hovorení, ale aj písaní, a teda troch rôznych písmach. Školská dochádzka je desať rokov, potom dva roky akoby nadstavba a nakoniec bakalár.

7

Oli: Ale vrámci kultúry a zvyklostí je tá krajina úplne iná ako Slovensko.

Lenka: Rozdiel je veľmi veľký. Ale najväčší je v spoločnosti. V Indii sú kasty. A to sa odráža na každodennom fungovaní ľudí. Kvôli tomu mnoho detí vôbec nechodí do školy, pretože sú diskriminované. Obzvlášť teda tie z najnižšej kasty. A oni to vedia určiť podľa mena, časti dediny, v ktorej bývajú, a potom je tá diskriminácia obrovská. My sme si všetci rovní, ale v Indii to tak nefunguje. A tiež v Indii asi na 90 percent fungujú dohodnuté sobáše. Rodičia dievčaťu niekoho nájdu, s ktorým sa vidí pred svadbou asi raz a potom s tým chlapcom musí žiť po zbytok života. Mne to bolo zo začiatku divné, ale keď  porovnáme rozvodové štatistiky, tak je to neporovnateľné. Tí ľudia to berú tak, že rodičia chcú pre nich to najlepšie, tak budú spolu žiť. Je to o porozumení a kompromisoch a snažia sa nájsť spoločnú cestu a byť spolu šťastní.

Oli: Ty pôsobíš tak pokojne, vyrovnane a šťastne. Sama si to aj  povedala. Chýba ti niečo?

Lenka: V podstate mi nič nechýba. Žila som vo veľkých mestách – Viedeň, Phnom Penh, Nairobi a mala som veľa možností. Na nákupy, mohla som stretávať množstvo ľudí a vždy som si myslela, že viem byť šťastná len vo veľkomestách. Potom som pred tromi rokmi prišla do Manvi, to je malé mestečko v Indii, kde sa nedá ani len dobre nakúpiť a bol tam zlý signál na internet, tak som si myslela, že tam dlho nevydržím. A na moje vlastné prekvapenie som bola šťastná. Cítila som, že tam patrím a tam mám pôsobiť. Nerozmýšľala som o tom, čo by som mohla mať inde a čo mi chýba, ale uskromnila som sa s tým, čo mám. Bola som vďačná za to, čo mám.

foto Martin Bibza (10)
Foto by Martin Bibza

Oli: Ale musíš mať pravidelné očkovania. Aj teraz, pred našim stretnutím, ideš z jedného…

Lenka: Sú očkovania, ktoré mám a z času na čas ich treba obnoviť. Ale potom keď  človek v danej oblasti dodržiava hygienu, pije len pitnú vodu, tak by sa nemalo nič stať. Horšie ale je, keď napríklad poštípe komár a z toho môže byť malária, dengue horúčka. Mala som dengue horúčku, to bolo dosť zlé, dávala som sa dokopy pol roka. Ale inak nie je tam nejaké extra veľké nebezpečenstvo.

Oli: V Západnej Afrike je teraz veľmi rozšírená ebola, zomrelo vyše 4-tisíc ľudí. Dostala sa do USA a podozrenia sa objavujú aj v Európe. Ebola sa v Indii ešte neobjavila?

Lenka: Zatiaľ nie.

Oli: Ako tráviš v Manvi voľný čas?

Lenka: Som vraj workoholik. (smiech) Ja by som aj čas mala, ale ja ho trávim prácou. Ale mňa tá práca napĺňa. Navyše na tom vidieku nie je až tak veľa možností, ktoré by človek mohol robiť, tak to neriešim. Ale cvičím jogu, keď som celý deň za počítačom, tak to treba.

Oli: Vrátiš sa niekedy na Slovensko?

Lenka: Neviem si predstaviť, že sa vrátim na Slovensko na stálo. Zvykla som si na teplo, ale hlavne, ten život tam mi vyhovuje viac. Ľudia sú iní, srdečnejší, lepší na seba a cítim sa tam lepšie. Samozrejme, človek chce prísť raz za čas domov, vidieť rodinu, ale potom sa už teším vždy naspäť.

IMG_5650

Ak chcete pomôcť občianskemu združeniu Cesta domov a podporiť vzdelávanie detí v Indii, klikajte na www.cestadomov.sk.

Foto: Archív Lenka Rábarová

#olidzupi

aplikacie Rádia Expres