5.0 / 5
11/10/2014

Vedec zo Slovenska skúma v USA vznik rakoviny


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme! Každú sobotu Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk.

Pavol Čekan, vedec

Pavol Čekan pochádza z Prešova a má 35 rokov. Študoval na Gymnáziu Jána Adama Raymana spolu s Ivanom Táslerom z IMT Smile. Chcel sa stať lekárom, ale neprijali ho na medicínu v Bratislave ani v Martine. Tak začal študovať chémiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave. Vydržal tam rok a odišiel do zahraničia. Londýn, Island a nakoniec Spojené štáty americké. V zahraničí žije skoro 17 rokov a v súčasnosti je úspešným vedcom v Národnom inštitúte zdravia (NIH), ktorého súčasťou je Národný rakovinový inštitút (NCI). Je jedným z vyše tisíc zamestnancov. Je to mix lekárov a vedcov a inštitút je dotovaný vládou. Niečo podobné, ako máme na Slovensku Slovenskú akadémiu vied, ale má oveľa väčšiu podporu vrátane vyšších grantov.

Oli: Od 18-tich rokov žiješ v zahraničí. Ktorá krajina bola tá prvá?

Paľo: Prvý výlet bol do Londýna v roku 1997. Išiel som tam za platonickou láskou, ale v prvom rade som si chcel zarobiť, študovat alebo kúpiť si nové husle a venovať sa na Slovensku hudbe. Zostal som tam približne rok, a potom som odišiel na Island. V Londýne boli drahé školy a v tom čase bolo ťažké dostať štipendium. Našťastie som natrafil na jedného Čecha, ktorý mi poradil, že na Islande to je jednoduchšie. Že tá krajina je otvorená cudzincom, dá sa ľahko dostať pracovné povolenie a aj štúdium na vysokej škole je lacnejšie. Háčik bol však v tom, že musíš vedieť ich jazyk. Mňa to ale lákalo, lebo ich pracovné povolenie bolo platné pre celú Škandináviu. A ja som vždy túžil ísť do Švédska. Lebo skôr ako som opustil Slovensko, som hral vo folklórnom súbore Rozmarija a spoločne sme mali taký mesačný výlet, počas ktorého sme vystupovali od juhu Švédska až po samotný sever. Bol to najdlhší výlet vtedy v západnej Európe. Myslím, že to bolo v roku 1996. Mne sa Švédsko veľmi páčilo a veľmi som tam chcel ísť. Som si myslel, že sa to podarí nejakou obkľukou cez Island, ale nepodarilo sa to. Na Islande som zostal desať rokov.

Oli: Čo všetko si za tých desať rokov na Islande stihol?

Paľo: Všetko možné som robil. Prvý rok som sa učil islandčinu. To bolo celkom zaujímavé. Cudzincov tam bolo zo začiatku veľmi málo. Buď to boli robotníci, ktorí robili v rybích továrňach alebo v starobincoch. Ja som v jazykovej škole pre cudzincov prešiel prakticky po mesiaci zo začiatočníckej úrovne do najvyššej. Ale na vysokú školu bola potrebná lepšia znalosť islandčiny. Tak som nastúpil do posledného ročníka gymnázia. Vybral som si také predmety, v ktorých som bol silný už na Slovensku, teda matematiku, chémiu a biológiu. A tým, že som to učivo ovládal, tak som už iba filtroval cudzí jazyk. Veľmi mi to pomohlo a do roka som ovládal islandčinu tak, že som mohol ísť na vysokú školu.

Oli: Konečne prišiel čas na medicínu?

Paľo: Áno. Začal som študovať medicínu, ale po týždni som to vzdal. Zľakol som sa toho, že knihy boli v angličtine a prednášku v islandčine. A v tej angličtine som si nebol až tak istý. Bol som síce v Londýne, ale študovať dvojjazyčne medicínu, tak na to som sa necítil. Tak som prešiel na biochémiu na University of Iceland.

Oli: A biochémia bola ľahšia? Naozaj?

Paľo: Biochémia bola ľahšia, lebo tam bola fyzika, chémia, matematika, a to sa mi ľahšie zvládalo, ako sa bifľovať anatómiu alebo histológiu v dvoch cudzích jazykoch.

Oli: Hovoríme o škole, ale z čoho si žil? Dalo sa popri študovaní pracovať?

Paľo: Keď som prišiel na Island, tak som prvé dva roky pracoval v starobinci, popri tom som pomáhal v bare. Ale keď už som študoval na vysokej škole, tak hneď v prvom semestri som mal šťastie. Mali sme laboratórne cvičenia, ktoré mi išli ľahko, keďže podobe som už absolvoval na Slovensku pri štúdiu chémie. A obyčajne sme mali na tie cviká 9 týždňov, ale ja som to dal za tri týždne. Tak som sa pýtal profesorov, či by nemali pre mňa nejakú prácu alebo nehľadajú asistenta. Profesor biochémie Bjarni Ásgeirsson hľadal a zamestnal ma na tri roky. Potom som jeden rok učil na katolíckej škole fyziku a chémiu, samozrejme, po islandsky. Na doktorandské štúdium som už mal štipendium, tak už nebolo treba pracovať a dalo sa vyžiť aj zo štipendia archív ešte som si zarobil navyše aj ako vysokoškolský učiteľ.

Oli: Takže celé toto študovanie trvalo desať rokov.

Paľo: Prešiel som všetky akademické stupne – od bakalára, cez magistra až PhD. Vlastne 9 rokov som študoval na vysokej škole a rok tú islandčinu. Najprv som skončil biochémiu, potom som prešiel na chémiu nukleových kyselín a keď som končil PhD., tak som sa tešil, že budem mať prácu. A vtedy Island zbankrotoval. Musel som sa pozbierať a odísť preč.

Oli: A kam?

Paľo: Ja som sa medzitým oženil. A moja manželka Marína, ktorá skončila vysokú školu v Prešove, históriu a slovenský jazyk, bol a je veľká folkloristka a na Islande postrádala väčšiu komunitu Slovákov. Takže hneď ako prišli po skončení môjho doktorandského štúdia prvé pracovné ponuky, dostal som aj ponuku z New Yorku. Mal som aj ponuky z Dánska, Rakúska aj Nemecka, ale ponuke z New Yorku sa potešila aj  Marína a povedala, že tam chce ísť. Lebo tam je folklórny súbor Limbora a chcela ešte tancovať. Tiež tam bola silná slovenská komunita, tak sme si povedali, že skúsime New York, a tak sme sa ocitli v Amerike.

S manželkou Marínou sme sa poznali ešte z prešovského folklórneho súboru Dúbravienka. Ona bola tanečnica a ja som hral. Ale to sme boli ešte deti. Neskôr sme sa ocitli aj v dospelom súbore Dúbrava, a už sme sme sa dobre poznali. Raz, keď som sa vracal domov z Islandu, tak sme sa náhodne stretli na Václaváku v Prahe. Pre ňu som sa rozhodol chodiť častejšie domov. Po nejakom čase pytačiek slovo dalo slovo, zrazu sme sa  chytili za ruky a už sme sa nepustili.

palo8
Paľo Čekan s manželkou Marínou a synom

Oli: Ale tá ponuka z New Yorku nebola len taká hocijaká, ale celkom prestížna – The Rockefeller University. Každému napadne, ako si sa tam dostal? Ako to, že si dostal ponuku až z New Yorku a našli ťa na Islande.

Paľo: Sú tri možnosti. Prvá je taká, že máš vynikajúce publikácie a na základe tých publikácií ťa považujú za odborníka a chcú ťa pre nejaký konkrétny projekt. Druhá možnosť je taká, že tvoj profesor pozná ďalšieho profesora a ťa odporučí a tretia možnosť je – “it was meant to be”, že to tak malo byť. V mojom prípade sa spojili všetky tri možnosti. Mal som veľa publikácií, môj profesor poznal ďalšieho profesora a malo to tak byť. Mali sme ísť do Ameriky. Bol to rok 2009.

Oli: Ocitli ste sa v Amerike, čo znamenalo začiatok ďalšieho nového života. Už to bolo ľahšie ako na Islande?

Paľo: Začiatky boli zvláštne. Mnoho vecí bolo jednoduchých, lebo sa o mňa postaral univerzita. Najmä čo sa týkalo ubytovania. Ale náročné to bolo v tom, že sme začali hneď bývať na Manhattane. A po živote na Islande, tam bolo pre mňa veľmi veľa ľudí. Tí ľudia boli iní, asertívnejší, hádali sa v metre, nadávali si pred autobusmi, veľa bezdomovcov. Na Islande som to nezažil, tak to bolo pre mňa niečo nové. Aj v práci bola obrovská zmena. Bola väčšia súťaživosť medzi kolegami, zrazu sa hovorilo o najprestížnejších časopisoch na svete či miliónových dotáciách a grantoch.

Ale pozitívne bolo to, že ten folklórny súbor, kde Marína chcela tancovať, naozaj fungoval. A my sme bývali blízko pri slovenskom kostole na Manhattane, kde ten súbor mával skúšky. Aj kvôli súboru a slovenskému kostolu sme sa rýchlo infiltrovali do slovenskej komunity, to pri štarte naozaj veľmi pomôže. Človek sa necíti sám. A tam prišiel ďalší životný paradox. To, že sme naozaj mali ísť to Ameriky je aj paradox, že nie len Maríne, ale aj mne sa podarilo reštartovať moju folkloristickú kariéru. V čase, keď Marína začala tancovať v Limbore, ja som stretol muzikantov, ktorí Limboru doprevádzali na vystúpeniach. Volali sa Pajtaši, veľmi dobrá kapela. O týždeň neskôr som už s nimi vystupoval. Dali mi šancu vrátiť sa k husliam, a tak som začal veľa cvičiť a stal som sa primášom.

Pajtaši na svadbe v USA
Pajtaši na svadbe v USA

Oli: Ty máš dve kariéry v Amerike? Vedec a hudobník?

Paľo: Aj hej. Priznám sa, že som nečakal, že sa k muzike ešte vrátim. Bol som muzikant, huslista, neskôr som bol kontráš a mal som to šťastie, že som chodil do triedy s Ivanom Táslerom. Preto sme boli taká umelecky založená trieda. A s Ivanom sme všeličo skúšali, som v niektorých prvých pesničkach aj pár nejakých huslí pohral. Napríklad úplne že prvá nahrávka pesničky Nepoznám. To nebola rocková vec, najskôr bola taká jednoduchšia s husľami. Potom som ešte na konzervatóriu na Islande študoval operný spev. Ale v tom čase som sa rozhodol venovať vede a muziku som chcel mať len ako hobby. Fakt som nečakal, že sa k hudbe, a hlavne k ľudovkám vrátim. Aj kamarátom niekedy hovorím, že keby som vedel, že niekedy budem tak hrať na husliach ako teraz, tak neviem, či by som sa vybral na vedeckú dráhu. Ale teraz už mám za sebou 15 rokov ťažkého vedeckého štúdia a práce, a to sa nedá len tak ľahko opustiť.

Koncert IMT Smile v New Yorku

palo10_imt

Potom som ešte na konzervatóriu na Islande študoval aj operný spev. Ale v tom čase som sa rozhodol venovať vede a muziku som chcel mať len ako hobby. Fakt som nečakal, že sa k hudbe, a hlavne k ľudovkám vrátim. Aj kamarátom niekedy hvorím, že keby som vedel, že niekedy budem tak hrať na husliach ako teraz, tak neviem, či by som sa vybral na vedeckú dráhu. Ale tak mám za sebou 15 rokov ťažkého vedeckého štúdia a práce, a to sa už nedá len tak ľahko opustiť.

Oli: Ale tak stále hráš a pekne si si to spojil. Keď nie si v laboratóriu, tak si na pódiu.

Paľo: Samozrejme! A veľmi si to užívam, opýtaj sa mojich spoluhráčov.

Oli: Predokladám, že v kapele ste sami Slováci.

Paľo: Voláme sa Pajtaši a sme piati – basa, cimbal, harmonika a dvakrát husle. Ja hrám prvé husle a som druhý spevák. Všetci sme východniari. Mišo Salák a ja sme z Prešova. Maroš Kočerha je Prešovčan, ktorý sa presťahoval do Košíc. On je taký Rusín, čo povie aj zopár maďarských slov. Aďa Valcuha je zo Svitu, ale tým, že študovala v Prešove, považuje sa aj za Prešovčanku. Dlhé roky bola kontráška v Šarišane. Braňo, náš vedúci muziky, je zo Sečoviec a v Košiciach hral v Jahodnej. No a nakoniec sme sa stretli v New Yorku. Hrávame po celom východnom pobreží – Boston, Pittsburgh, New Jersey, New York, Washington, boli sme aj vo Philadelphii, Chicagu atď. Sem tam spolupracujeme s kapelou Harmonia. Minulý rok sme mali projekt, turné Marky Mačoškovej a sme s ňou vystupovali po Amerike. Tiež bola s nami speváčka Beáta Begeniova, voľakedy veľká hviezda Makovickej struny.

Turné Marky Mačoškovej v USA
Turné Marky Mačoškovej v USA

Oli: Aký je váš repertoár?

Paľo: Všetko hráme, od rusínskych, cez šarišské, zemplínske, slovenské, moravské až české. A Braňo z kapely ovláda ešte aj maďarské, rumunské, ukrajinské, chorvátske a srbské piesne, keďže on pôsobí ako basista aj v ďalších maďarských a ukrajinských kapelách. Hráme aj na svadbách, ale väčšinou pre nejaké spolky, plesy a podobne. Ale pre Slovákov, to sú už druhé, tretie generácie Slovákov. A snažíme sa dostať aj k Rusínom v Pittsburghu, lebo oni sú dosť silní. Tak aj tam chodíme hrávať. Najväčšia časť našich koncertov je vo veľkej pivárni spojenej so školou v Queense, v New Yorku. Je to v jednej budove. Volá sa to Bohemian Citizens’ Benevolent Society of Astoria a je to spoločnosť Čechov a Slovákov. Okrem osláv a rôznych akcií, sa tam deti chodia učiť. Všetci tam chodíme a my tam aj hrávame.

Ale ja mám ešte jeden hudobný projekt. Kapela sa volá PresoVolt. Sme traja chlapci z Prešova, harmonikár Mišo Salák, gitarista Miro Mikloš z Prešova, ja som hlavný spevák a hrám na husle. Sú to také folkové,folkórne a rockové melodie. Sme teraz nahrali desať piesní, finalizujeme a dúfam, že už nám čoskoro vyjde aj spoločné CD.

Oli: Je úžasné, ako ste si preniesli svoje Slovensko do Ameriky. Žijete v komunite, nezabúdate na folklór, stretávate sa asi často…

Paľo: Áno, stretávame sa. Som ale postrehol, ako sa Slováci skupinkujú. Podľa toho, kedy prišli do Ameriky. Generácia, ktorá prišla pred rokom 1948, 1968 a potom tá naša postkomunistická generácia. A nejakým spôsobom, tí ľudia až tak veľmi dobre spolu nekomunikujú. Človek si možno ani neuvedomuje, koľko veľa Slovákov je v Amerike. Lebo keď sa dostaneš iba do jedného spolku, tak si v ňom a zgrupuje sa tam iba jedna skupina ľudí. A zrazu tí starší neexistujú, alebo neprídu medzi vás mladší. Potom sú tie spoločenstvá slabšie a menšie. Chýba diverzita mladších a starších. A skôr si myslím, že naša generácia viac zachováva slovenský jazyk a kultúru ako tí, čo prišli pred nami. Ale to je tým, že my máme lepší kontakt so Slovenskom ako mali oni. Keď prišli do Ameriky v roku 1968, tak oni dvadsať rokov nemohli ísť domov. My môžeme. A keď človek je dvadsať rokov v cudzej krajine a nemôže sa vrátiť, tak sa prispôsobí. To by som dal za vinu dobe, nie ľuďom. Ale nevidím to tak, žeby Slováci v mojom veku nechceli rozprávať po slovensky. Aj ich deti chcú a rodičia ich vedú ku kultúre. Aj keď ja sám vidím na svojich deťoch, že je to ťažké. Môj tri a pol ročný syn chodí do škôlky, kde hovoria anglicky, pozerá anglické rozprávky a aj keď sa s ním rozprávam po slovensky, on odpovedá anglicky. Treba byť v tomto trpezlivý. Veľakrát som nad tým rozmýšľal, že niektorí rodičia to asi vzdávajú. Je to veľmi ťažké.

Oli: Máš veľmi zaujímavý život. Teraz si vedec v Národnom rakovinovom inštitúte v USA. Na akých projektoch pracuješ?

Paľo: Keď som odchádzal z Rockefellerovej univerzity, tak tam som pracoval na vývoji nových molekurálnych diagnostík na výskum rakoviny, ale hlavne na tú diagnostiku. Ak má človek rakovinu, tak diagnostika má dopomôcť k tomu, aby výsledná chemoterapia naozaj zabíjala správne rakovinové bunky. Aby bol nádor presne charakterizovaný a aký liek by naňhho najviac platil. A tiež aby diagnostika určila, ako dlho by pacient mal podstupovať chemoterapiu. Aby nedochádzalo k tomu, čo sa veľmi často stáva, že ľudia absolvujú chemoterapiu, všetko funguje dobre, nádor sa zmenšuje a keď prídu domov, zomrú, lebo chemoterapia zabila imunitu pacienta. Teraz sa viac zameriavam na bunkovú biológiu. Študujeme prapôvod rakoviny. Aké procesy v bunke nastanú, aby sa bunka stala rakovinovou. Je taká základná veda. Ale možno sa vrátim opäť k diagnostike. Keď všetko pôjde dobre a mojim šéfom sa bude páčiť môj projekt, tak by som mohol mať aj vlastné laboratórium a vlastný tím. Všetko je to o peniazoch, ak sa im to zapáči, tak uvoľnia peniaze. A taký labák, to nie je lacná záležitosť, niekedy stojí aj milión dolárov hneď na začiatku. Len stroje sú veľmi drahé, mikroskop stojí napríklad 300 až 500 tisíc dolárov, potom chemikálie atď.

Oli: Ak by si mal zhodnotiť svoju vedeckú činnosť, na čo všetko si prišiel?

Paľo: Na Rockefellerke sme vynašli novú diagnostickú metódu. Skúmaním molekúl RNA dokážeme RNA kvantifikovať v hociktorom tkanive ľudí a tým vlastne expresiu génov. Na základe tej kvatifikácie dochádza ku kvantifikovateľnej diagnóze, a to je jeden môj objav. Mali sme z neho veľký článok, ja som uvedený ako prvý autor a mali sme aj dva patenty. A v rakovinovom inštitúte sme vynašli bunkový proces, ktorý transformuje zdravé bunky na rakovinové. Existuje v bunke tzv. mechanizmus, ktorý spúšťa premenu bunkového cyklu. Vlastne ten bunkový cyklus zrýchli a z toho vznikne rakovinová bunka. Ale to hovorím len vo všeobecnosti, pretože to by som inak musel hovoriť o zložitých detailoch. Mechanizmy v biológii sú veľmi zložité. Ja nepracujem s pacientami priamo. Vidím procesy, ktoré vznikajú v ľudskom tele. Na základe vrodených vád alebo na základe nejakého vonkajšieho vplyvu.

Paľo Čekan okrem hrania a skúmania aj oddychuje :)
Paľo Čekan okrem hrania a skúmania aj oddychuje :)

Oli: Pre ľudí je rakovina obrovským strašiakom.

Paľo: Ja sa skôr tej rakoviny menej bojím. Vidím, že ten proces nemôžem nijako ovplyvniť. Môžem sa zdravo stravovať, môžem športovať a vyhýbať sa ožarovaniu, ale človek sa tomu aj tak nevyhne. Treba sa s tým zmieriť. V tele každého človeka sa odohrá niekoľko procesov, ktoré majú nádor a telo si s tým poradí. Máme kopec rakovín len na koži, ktoré sú viditeľné, všelijaké znamienka, čo ľudia bežne majú a žijú s tým. Pokiaľ sa nádor nezmení na metastatický a neovplyvňuje na ďalšie iné orgány, tak je to jedna veľká súčasť života.

Oli: Má sa teda spoločnosť zmieriť s rakovinou?

Paľo:

Problém je skôr v tom, že nedokážeme niekedy rakovinu včas diagnostikovať. A hlavne, nedokážeme ju úplne presne charakterizovať. A neexistujú lieky na všetko. Napríklad jedna z najnevyliečiteľnejších rakovín je rakovina pľúc. Na to má jedna americká firma liek. Ale počas výskumu zistili, že rakovina pľúc má ďalších dvadsať mutácií, a na tých dvadsať mutácií funguje liek rôzne. To znamená, že ak by sme chceli úplne dokonalú diagnostiku len na rakovinu pľúc, tak by sme potrebovali detektovať každú jednu mutáciu správne. A na to ešte nemáme. Znovu sa dostávame do situácie počas posledných dvadsiatich – tridsiatich rokov, že znovu príde človek s chorobou k lekárovi a ten lekár si asi tipne čo mu je. Vrámci rakoviny mu predpíše chemoterapiu a monitoruje ho. Či sa nádor zmenšil alebo zväčšil. Sme stále v takom kolobehu.

Pri liečbe rakoviny je niekedy oveľa dôležitejšia pozitívna energia, že človek verí, že sa uzdraví. Pozitívne okolie a vnútorná sila, ktorá ho tlačí, aby ešte prežil kvôli rodine a kamarátom. Ešte nepoznáme ľudské telo dokonale. Poznáme procesy chudnutia, priberania, vznik niektorých rakovín aj ich potláčanie, ako vzniká infarkt, ale veľa vecí nepoznáme, napríklad čo sa týka imunitného systému. Aké sú spúšťače pri tom, keď  samotné telo detekuje nádor a čo všetko sa dá spustiť. Teraz sú nové odbory v biomedicíne, sa to volá imunoterapia, že napríklad nepoužijeme chemické lieky, ale nabudíme imunitný systém tak, aby zabil rakovinový nádor.

Oli: Mnoho chorých ľudí verí, že sa uzdravia. Okrem pozitívnej energie však zmenia kompletne svoj životný štýl a spôsob stravovania.

Paľo: Súhlasím s pozitívnou energiou, lebo keď človek vzdá boj, tak zomrie. Ale je veľmi nebezpečné si myslieť, že na základe silnej psychiky alebo keď prejdeš na alternatívnu liečbu sa hneď vyliečiš. Vyhodíš za bylinky kopec peňazí, a pritom len človek verí nejakému procesu vyzdravenia. Nech to ľudia neberú vážne. Tá diagnostika vrámci medicíny aj úloha lekára, ktorý ťa monitoruje počas choroby, sú veľmi dôležité.

Výskum so synom
Výskum so synom

Oli: Veda a výskum sú veľmi dôležité. Na Slovensku chcela vláda vedcom znižovať dotácie.

Paľo: To je obrovská škoda, keď si spoločnosť neuvedomuje aké sú veda a výskum dôležité pre našu budúcnosť a ďalšie generácie. V západnej Európe aj v Amerike je to trošku iné, aj keď je možno ťažšie získať grant, stále sú tie možnosti aj vrámci financií lepšie. Náš inštitút je celkom dobre dotovaný.

Oli: Máš aj pracovné väzby na Slovensku?

Paľo: Absolútne žiadne. Ja som neštudoval na Slovensku, tak som si žiadnu väzbu nestihol vytvoriť. Niekedy ma to aj trochu mrzí, lebo iní slovenskí vedci majú kopec kontaktov so Slovenskom. Naposledy bola v USA aj návšteva rektorov zo Slovenska. Išli tam aj zástupcovia z nášho inštitútu, vrátane mňa. A bol som jediný, ktorý neštudoval na Slovensku a nepoznal všetky tie väzby vrámci fakúlt, kedy každý každého poznal a ja som si s nimi nemal čo povedať. Ale aspoň som bol kritickejší k rektorom slovenských univerzít.

Oli: V akom zmysle?

Paľo: Tak napríklad v takom, keď som sa po tridsiatich minútach debaty o tom, čo všetko sa na Slovensku nedá, opýtal, čo všetko sa na Slovensku dá robiť.

Oli: Čo by malo Slovensko spraviť pre lepšie školstvo a vedu?

Paľo: Slovenská veda a slovenské školstvo budú vyspelejšie, keď dokážu nájsť úspešných ľudí v zahraničí a presvedčia ich vrátiť sa domov a zároveň spoločnosť vrátane vlády sa rozhodnú razantne navýšiť finančnú dotáciu pre vedu a výskum. A nemyslím si, že by som bol jediný, ktorý by sa rád vrátil na Slovensko a všetky svoje vedomosti a skúsenosti chceli priniesť na Slovensko. Nehovorím to iba tak, lebo takýto prerod som zažil na Islande. Bol som v inštitúte, kde prostredie bolo hrozné a skrutkovačom som si opravoval aj týždeň jeden stroj, aby som si mohol niečo pomerať. Po troch rokoch sa to zmenilo, lebo nová vláda na Islande si uvedomila, že ich univerzita nemôže takto vyzerať. Mali úspešné banky, rast rybolovu, a preto rozhodli sa investovať aj do mozgov národa. Urobili nové mechanizmy grantov a zrazu sa zo zahraničia vrátili len do môjho inštitútu štyria veľmi významní vedci. To znamená, že ten Island bol schopný presvedčiť tých ľudí, aby sa vrátili a vylepšili systém. Pre jedného takého vedca som aj pracoval, bol som jeho doktorand šesť rokov. Dostal nové laboratórium a on sa univerzite odvďačil tým, že len so mnou za päť rokov publikoval v prestížnych časopisoch 17 vedeckých článkov. Vidím, že to funguje. Ale podnet musí prísť zhora. Alebo ak nezvýšiť peniaze, tak aspoň zjednodušiť proces získavania grantov. Lebo to nie je možné, aby profesor, ktorý vedie laboratórium na Slovensku strávil väčšinu svojho času papierovačkami.

Oli: Ty si Slovák, si úspešný vo svojom odbore a na Slovensko si nezanevrel. Myslíš, že by si sa vrátil?

Paľo: Ak by som dostal prácu vo svojom odbore, tak áno, ale myslím si, že sa to nestane. Ale treba si uvedomiť aj ďalšiu vec. Jedna vec je, že človek má veľkú kariéru v zahraničí. Ale celá tá jeho námaha je v prospech úplne inej spoločnosti. Zatiaľ čo každá jedna námaha na Slovensku je v prospech Slovenska a v prospech ďalšej a ďalšej generácie. A ja si to uvedomujem veľmi často. Sedemnásť rokov som v zahraničí, ale čo som pre Slovensko spravil? Prakticky nič. A práve to si ľudia na Slovensku niekedy neuvedomujú. Keby sa každý zamýšľal nad tým, že keď ide do práce a či je učiteľ, robotník, vedec, poslanec, primátor alebo či pracuje v rádiu, novinách alebo pekárni a každý jeho výkon pomôže spoločnosti ísť ďalej a byť lepšou, silnejšou, morálnejšou, tak by sa spoločnosť pohla ďalej. Slovákom nechýba pracovitosť, intelekt ani talent, ale Slovákom chýba národná hrdosť. To, že to chýba, vidieť vo všetkom. Ja verím, že ďalšie generácie už budú vnímať svet inak. Že to čo urobia, tak to bude lepšie.

Foto: Archív Pavol Čekan

#olidzupi

aplikacie Rádia Expres