Chceš zažiť digitálny detox? Vyber sa na Vihorlat!

Strať sa s nami a spoznaj kúzelné a tajomné Slovensko!
Každý štvrtok ťa v našom podcaste prevedieme po najkrajších miestach našej krajiny.

• Vypočuť si vGoogle podcasts
• Vypočuť si vApple podcasts
• Vypočuť si vSpotify

Tento podcast ti prinášame v spolupráci s ČSOB Poisťovňou.

Je to skutočne veľmi, veľmi ďaleko.
A ak by bol naším spolucestujúcim Shrekov oslík, svoju legendárnu vetu „kedy tam už budeme“ by zopakoval minimálne stokrát.

My sme teda jedného večera nasadli do auta a vybrali sa na východ Slovenska, kde vraj nič nie je. Ale my sme tam predsa len niečo objavili: dych berúce výhľady, kryštálovo čistú vodu a kúzelne lesy.
Útočiskom a východiskovým bodom sa pre nás stal hotel Mousson v Michalovciach, kde sme unavene a zničené padli do postele, aby sme ráno svieže vstali a vybrali sa za dobrodružstvami.

Našou prvou zastávkou bolo parkovisko Krivec. Na úpätí pohoria Vihorlat. S novootvoreným bufetom a ospalými bufetármi. Pokračovali sme okolo romantického vulkanického jazera Morské oko. S úžasne čistou vodou, z ktorej na nás takmer vyskakovali ryby a na hladine ktorého sa odrážalo ranné slnko.

A vstúpili sme do lesa. Zrazu sme sa ocitli v Chránenej krajinnej oblasti, v ktorej žije okolo 5 tisíc druhov živočíchov a rastú 240 ročné stromy. A presne preto je časť tohto územia, Vihorlatského pralesu, zapisana do do zoznamu Svetového prírodného dedičstva UNESCO v kategórii Karpatské bukové pralesy!

Naša cesta pokračovala po hrebeni až sme sa dostali úplne nahor, na vrchol Vihorlat, do výšky 1 076 m n. m. Aj keď v rámci Slovenska neohúri svojou výškou, v regióne nížinatého južného a pahorkatinového severného Zemplína je zo všetkých strán absolútnou dominantou.

A tie výhľady!
Najviac upúta pozornosť obrovská vodná plocha najväčšieho slovenského umelého jazera, Zemplínskej Šíravy. A keby len to, videli sme aj Slanské vrchy, Volovské vrchy, Branisko, či Levočské vrchy, celé Vysoké Tatry od Kriváňa (157 km) po Lomnický štít, ako aj Belianske Tatry! No a keby naša cesta pokračovala ďalej na severovýchod, dostali by sme sa až do Polonín. Tam dokonca voľne žijú zubry. A voľným okom môžete pozorovať nekonečnú hviezdnu oblohu bez svetelného smogu a hľadať v sebe Kantov morálny imperatív. A možno ani nie.