0.0 / 5
04/10/2014

Slovenka, ktorá pomáha zlepšovať zdravotníctvo vo svete


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme! Každú sobotu Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk.
Petra Hudáková, projektová manažérka v zdravotníckej neziskovke

Vždy chcela prispieť k tomu aby svet bol lepší, a venovať sa umeniu. Chcela si nájsť prácu, ktorá jej umožní robiť zmysluplné veci a mať pozitívny vplyv na spoločnosť. A podarilo sa! Petra Hudáková pôsobila popri štúdiu medzinárodných vzťahov na Ekonomickej univerzite v Bratislave v najväčšej medzinárodnej študentskej organizácii AIESEC. Prvé leto po bakalárovi odišla pracovať na Ibizu, ktorú spoznala z úplne iného pohľadu ako turista. Uvedomila si, že chce študovať v zahraničí a veľa cestovať. Pokračovala teda v štúdiu v Nottinghame a medzičasom odišla na prázdniny k tete do Kanady. Tam sa zaľúbila do svojho už manžela a v súčasnosti tam žije a pracuje pre organizáciu Accreditation Canada International, ktorá má za cieľ zlepšovať bezpečnosť a kvalitu zdravotných služieb pre pacientov a má čoraz väčší svetový dosah.

Petra sa mimochodom narodila Košiciach, ale keď mala 10 rokov, celá rodina sa presťahovala do Bratislavy.

Oli: Veľa si cestovala, študovala v zahraničí, prečo to nakoniec vyhrala Kanada?

Petra: Jedným z dôvodov bolo, že Kanada pre mňa odjakživa bola veľmi zaujimavá kvôli svojej multikulturálnosti, prírode a významnému neziskovému sektoru. Kanada má jeden z najväčších neziskových sektorov na svete. Vyše dvanásť percent ekonomicky aktívneho obyvateľstva pracuje v tomto sektore, v oblastiach od zdravotníctva, vzdelávania, sociálneho rozvoja, umenia, športu, náboženstva, environmentálnej udržateľnosti atď. Dobrovoľnícka práca v Kanade znamená charity a neziskovky – not-for-profit organisations, ktoré majú obyčajne veľmi dobre vyvinutú organizačnú štruktúru, mandát a maju platených zamestnancov.

Oli: A na Slovensku to ešte nebolo tak dobre rozvinuté.

Petra: Keď som vyrastala, neziskové organizácie sa na Slovensku ešte len začínali rozvíjať a práca pre neziskovku znamenala žiadny alebo len symbolický príjem. Medzinárodné prostredie a cudzie jazyky ma však zaujímali odjakživa, a preto som sa rozhodla pre kombináciu praktického a toho, čo ma zaujímalo. Zvolila som si štúdium medzinárodných vzťahov na Ekonomickej univerzite v Bratislave. Popri štúdiu som sa veľa naučila a ziskala veľa skúseností v medzinárodnej študentskej organizácii AIESEC, ktorá sídli na Ekonomickej univerzite. AIESEC je najväčšia svetová študentská organizácia s viac nez 80-tisíc členmi vo vyše 100 krajinách. Dáva možnosť mladým ľuďom vyskúšať si prácu v rôznych oblastiach. To všetko sa deje v priateľskom prostredí, kde sa ľudia navzájom podporujú a inšpirujú.

Oli: Čo konkrétne si robila v AIESECu?

Petra: Venovala som sa facilitovaniu a organizovaniu medzinárodných pracovných stáží pre zahraničných študentov na Slovensku a aj pre Slovákov v zahraničí. To mi umožnilo spoznať fantastických ľudí a vytvoriť si priateľstvá po celom svete. Tiež to umocnilo môj “drive” robiť zmysluplnú prácu v medzinárodnom prostredí. AIESEC je taký inkubátor pre mladých ľudí, ktorý im umožňuje vyskúšať si to, čo ich baví alebo zaujíma. Ľudia sa na základe toho viac zorientujú v tom, čo chcú robiť, čo im následne  pomáha aj pri hľadaní práce. Je to aj networking, pretože chodíš na veľa konferencií, medzinárodné pracovne stáže a podobne. V AIESECu platí, že čím viac človek do toho vloží, tým viac aj dostane naspäť.

Oli: Prečo je dobré fungovať v neziskovkách alebo dobrovoľníckych organizáciách?

Petra: Ja som vždy mala pocit, že chcem dat spoločnosti viac. Som vďačná že žijem kde žijem, že mám bezpečný život, skvelú rodinu a prístup ku vzdelaniu a učeniu. Podľa mňa vždy môžeme odovzdať viac, aby sme zlepšili náš život a život našich blízkych. Myslím si, že je dobré, keď už mladí ľudia začnú získavať pracovné skúsenosti čo najskôr. Prináša to pohľad z praxe a kontakt s otázkami, ktoré sú v spoločnosti problematické. Nedovoľuje to ľuďom zaspať na vavrínoch a sústrediť sa len na seba, ale aj na to, čo sa deje okolo nich a snažiť sa prispieť k zlepšeniu sveta. Napríklad v Amerike a Kanade je veľmi silno podporované, aby ľudia už počas štúdia pracovali pre neziskovky. Neskôr im to pomáha aj pri hľadaní práce. Veľa ľudí tu aj popri svojom zamestnaní vo voľnom čase pracuje pre charitu alebo neziskovky. Snažia sa dávať spoločnosti nieco navyše.

Oli: Prečo takéto myslenie ešte nefunguje na Slovensku? Teda len v malom množstve…

Petra: Pokiaľ viem, už aj na Slovensku a v Európe sa rozmáha dobrovoľnícka práca, práca pre neziskovky a spoločenská angažovanosť. Je mnoho organizácií, ktoré úspešne fungujú a v mnohých prípadoch aj nahrádzaju sociálne úlohy štátu. Žiaľ sú aj prípady, kde takéto organizácie zastrešili nekalé aktivity a neštandardné finančné operácie. Nemyslím si však, že také niečo môže mať dlhé trvanie.  Mladým ľuďom záleží na Slovensku a chcú zlepšiť prostredie a systém. Poznám a sledujem neziskovky a iniciatívy mladých ľudí ako napr. Nexteriu, Connect Coworking, TEDxBratislava, Dobrý Anjel. Mám medzi nimi veľa priateľov a obdivujem čo robia.

Oli: AIESEC ťa namotivoval aj na štúdium v zahraničí?

Petra: Po pracovnej skúsenosti na Ibize som sa začala zaujímať o pokračovanie štúdia v zahraničí. Môj mladší brat v tom čase začal bakalárske štúdium v Anglicku, na Nottinghamskej univerzite a ja som vždy počúvala jeho dojmy, keď prišiel domov. Keď som zistila, že Nottingham má výborný program v oblasti medzinárodných vzťahov, išla som tam na deň otvorených dverí. Následne som sa prihlásila na štúdium a aj na štipendium v rámci Európskej únie a oboje sa podarilo. Ešte predtým som ale strávila leto v Kanade u mojej tety, ktorá sem dávnejšie emigrovala. Keď som prišla do Kanady, tak to bol rok 2008 a ona mala malého dvojročného syna. Ja som sem prišla stráviť čas s našou kanadskou rodinou a spoznať Ottawu, kde teta žije. V to leto som stretla aj môjho súčasného manžela Evana.

Oli: Takže už viem, prečo si si vybrala Kanadu… :)

Petra: Áno, láska ma veľkú silu, dokáže preniesť človeka aj cez oceán. :) Ale mne to chviľku trvalo. Po štúdiu som si ešte vyskúšala prácu na Slovensku a pracovala pre agentúru Promea (event management). Veľa som sa tam naučila od profesionálov a špičiek vo svojom obore. Event a projekt management ma vždy lákali, aj v AIESECu som bola súčasťou organizovania kultúrnych eventov pre zvyšovanie povedomia o iných kultúrach a kultúrnych otázkach. S bratom a ďalšími Slovákmi a Čechmi sme napríklad počas štúdia v Nottinghame založili Slovak-Czech Society s cieľom rozširovať povedomie o týchto našich kultúrach.

Nakoniec ale láska zvíťazila a moje cesty predsa len viedli do Kanady. :)

Oli: Dostala si pracovné víza?

Petra: Keď som jedno ráno šoférovala do práce, do Promey a rozmýšľala, ako sa dostať do Kanady, počula som v rádiu a myslím, že to bolo Rádio Expres :), že Slovensko podpísalo bilaterálnu dohodu s Kanadou o vytvorení programu Working Holiday. Program sa mal spustiť o pár mesiacov. Uvedomila som si, že toto je moja šanca, tak som si našla všetky potrebné informácie a bola som pripravená aplikovať už pár týždňov pred otvorením programu. Bola som medzi prvými 300 uchádzačmi a v septembri som získlala otvorené pracovné povolenie na jeden rok.

Oli: Story ako z filmu! Čo bolo ďalej?

Petra: Nie je jednoduché nájsť si v Kanade prácu, ak človek nemá kanadskú pracovnú skúsenosť. Mne sa podarilo zakotviť pri zaujímavej práci až na štvrtý pokus. Bola to práca pre Accreditation Canada, kanadskú neziskovku, ktorá sa zaoberá akreditovaním nemocníc a zdravotníckych zariadení.

Petra kajakuje s kolegyňou na rieke Ottawa pri západe slnka

10617305_10152835512047625_1805999145_n

Oli: Vysvetli, prosím, čo taká neziskovka robí…

Petra: Vznik a existencia tejto organizácie a jej podobných vo svete je inšpirovaný faktom, že každoročne, len v Spojených štátoch, zbytočne zomrie v nemocniciach a počas liečby približne 100-tisíc ľudí, ako dôsledok chýb a omylov v zdravotníckych procesoch. To je ako keby každý deň spadlo lietadlo a nikto z pasažierov by neprežil. Tým pádom, nemocnica, ktorá by mala byť jedno z najbezpečnejších miest, predstavuje hrozbu pre život pacientov. A aj preto vznikli organizácie, ktoré sa zaoberajú zlepšovaním kvality zdravotníckych služieb, a tým pádom zvyšovaním bezpečnosti pre pacientov. Samotná akreditácia je len výsledkom 3-4 ročného cyklu, ktorý nemocnice podstúpia. Venujú sa zlepšovaniu svojich procesov a služieb. Je to tímová práca a je úžasné vidieť nadšenie zdravotníckeho personálu a zmenu, ktorá je výsledkom. Ja som začala v národnej Kanadskej organizácii, v tíme Learning and Development, ktorý sa zaoberá organizovaním národných konferencií, vývojom vzdelávacích tréningov pre klientov – nemocnice a kliniky a podobnými aktivitami.

Keď sa ale otvorila pozícia v čerstvo sa odštiepenej medzinárodnej pobočke, neváhala som a išla som do toho. Aj keď som mala len 3-4 mesiace kanadskej pracovnej skúsenosti, vďaka jazykom, ktoré ovládam – angličtina, francúzština, španielčina, taliančina a predchádzajúcim skúsenostiam a štúdiu, som túto prácu dostala. Stala som teda členkou malého tímu asi dvanástich ľudí, ktorí dá sa povedať že položili základy Accreditation Canada International. :)

Oli: Výborne, takže ty nieže pracuješ pre medzinárodnú organizáciu, ale ty si ju rovno založila.

Petra: Nebola som medzi jej zakladateľmi, ale začala som v nej pracovať krátko po jej založení. Počas troch rokov pôsobenia v tejto organizácii sledujem jej fascinujúci rast a zmenu. Zo start-upových začiatkov, kedy sme pracovali “odnevidím-donevidím” sme sa prepracovali až k súčasnej silnej a stabilnej organizácii. Minulý rok sme organizovali našu prvú medzinárodnú konferenciu v Katare s 300 účastníkmi z 19-tich krajín. Z vývoja a predaja produktov sme sa preorientovali na vývoj riešení pre klientov a marketing a čoraz väčší svetový dosah. Jednou z našich hlavných aktivít je práca s ministerstvami zdravotníctva. Napríklad spolupracujeme s ministerstvom zdravotníctva v Katare. Tento rok sme s nimi podpísali zmluvu na vytvorenie ich vlastného zdravotníckeho akreditačného systému. Oni teraz berú celé know-how, procesy a softvér z nášho kanadského systému a aplikujú to na svoj katarský zdravotnícky systém. Majú na to trojročný plán keďže je to naozaj veľká zmena. Katar je veľmi bohatá krajina a značne investuje do svojej infraštruktúry a zdravotníctva. Katar chce mať jedno z najkvalitnejších zdravotníctiev na svete , a preto sa zaujímali aj o tento akreditačný systém.

Oli: Čím presne sa zaoberáš?

Petra: Ja mám na starosti vývoj produktov, marketing, inovácie. Je to väčšinou práca na podporu ostatných tímov- hlavne tímu predaja a tímu dodávania služieb zákazníkom. Doteraz som robila hlavne na vývoji vzdelávacích produktov a tréningov a organizovaní rôznych eventov. Moja práca sa teraz viac orientuje na marketing a akési hľadanie ako komunikovať čo najlepšie a čo najširšie. Každý deň komunikujem s klientami a partnermi po celom svete, v angličtine, španielčine a francúzštine a som súčasťou multikulturálneho a veľmi dynamického tímu. Napríklad, moja šéfka je Ukrajinka a kolegovia majú korene zo Škótska, Litvy, Holandska či Nemecka.

Oli: Ako prebieha akreditačný systém?

Petra: Závisi to od tej ktorej krajiny, Ak zavádzame nový akreditačný systém, pracujeme napríklad s ministerstvom zdravotníctva v danej krajine. Na konci procesu chcú mať oddelenie, ktoré bude schopné koordinovať akreditáciu v celej krajine. Takže my im pomáhame zavádzať nové procesy a štruktúry, aby potom mohli oni samostatne akreditovať vlastné nemocnice a kliniky. Napriklad, pracujeme aj s Ministerstvom zdravotníctva v Ekvádore, a pomáhame im akreditovať 44 verejných nemocníc. Sú tam veľké rozdiely – nemocnice, ktoré sú veľmi dobre vybavené, alebo niektoré, ktoré ani veľmi nepoznajú koncepty ako bezpečnosť pacientov alebo prevencia infekcií. Prostredníctvom akreditácie pomáhame ministerstvu zvýšit bezpečnosť pre pacientov vo všetkých týchto nemocniciach v celej krajine.

Petra na konferencii v Katare

10477358_10152835509752625_1592235954_o

Oli: Kde je najlepší zdravotnícky systém a kde najhorší?

Petra: Zdalo by sa, že je to Kanada alebo Spojené štáty, ale nie je to tak. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie, Francúzsko a Taliansko sú na prvých dvoch miestach. Kanada sa umiestnila až na 30tke. Avšak Kanada má jedny z najlepších zdravotných noriem na svete a práve implementácia týchto noriem je dôležitou súčasťou akreditácie. Je smutné, ze krajiny, ktoré by najviac potrebovali zvýšiť kvalitu zdravotných služieb, ako krajiny v Afrike alebo Juhovýchodnej Ázii, na to nemajú dostatočné finančné prostriedky. Práve preto sa aj my snažíme nájsť cestu, ako by sme mohli pomôcť aj týmto krajinám.

Oli: Čo všetko môžete v danej krajine akreditovať?

Petra: Náš program je schopný akreditovať celý zdravotnícky systém, čiže nemocnice, kliniky, laboratóriá, dlhodobú starostlivosť, domácu starostlivosť atď. Venujeme sa aj súkromným aj štátnym nemocniciam  – to väčšinou cez ministerstvo zdravotníctva. Napríklad Francúzsko, Anglicko, Škótsko majú svoj vlastný systém akreditácie, alebo inšpekcie. V Taliansku robíme s niektorými regiónmi, ktoré fungujú ako samostatné zdravotné systémy. V Holandsku napríklad pracujeme s ich národnou akreditačnou organizáciou a pomáhame im zlepšovať ich procesy, aby mohli efektívnejšie akreditovať svoje zdravotnícke organizácie.

Oli: Hovoríme o bezpečnosti v nemocniciach. Čo to znamená?

Petra: Stávajú sa napríklad chyby pri operáciách kvôli “šumu v komunikácii” ohľadom toho, čo sa ide operovať – stane sa napríklad, že človeku vyberú namiesto ľavej obličky pravú a zrazu je z neho kandidát na transplantáciu. Alebo tiež zapisovanie skratiek, názvov liekov, nedostatočná sterilizácia zdravotných pomôcok, nedostatočné zabezpečenie pacienta proti pádu alebo proti vytvoreniu preležanín. Akreditácia sa sústredí na chyby v procesoch, nie chyby zdravotníckeho personálu. Jedna zo základných filozofií je tzv. “no blame culture” – kultúra neobviňovania. Ak sú procesy nastavené správne, kompetentný personál má dobré podmienky na prácu a výskyt chýb sa minimalizuje.

Oli: Ako hodnotíš slovenské zdravotníctvo? Máme dobrý systém?

Petra: Nemám o ňom dostatočné vedomosti, aby som ho mohla kvalifikovane hodnotiť, takže skôr je to z počutia a zo skúseností ako pacient. Myslím si, že zdravotníctvo na Slovensku by mohlo lepšie využívať zdroje, ktoré má k dispozícii, a tým pádom by mohli byť lepšie ocenení aj lekári a zdravotnícki pracovníci, od ktorých závisí život a zdravie ľudí na Slovensku.

Oli: Máš aj nejaký voľný čas?

Petra: Áno a rada sa v ňom venujem umeniu. Už niekoľko rokov fotím a posledné dva roky fotím svadby s profesionálnou fotografkou z Bieloruska tu v Ottawe, ktorá sa stala zároveň mojou kamarátkou. Rada tiež maľujem a trávim čas v prírode.

Petra vo svojom voľnom čase rada fotí

10715674_10152834401527625_1923958158_n

Oli: Fotíš svadby?

Petra: Fotíme kanadské svadby. Zatiaľ som bola fotiť asi na pätnástich svadbách. Dá sa to naplánovať, je to cez víkendy a tie mám voľné.

Oli: Sú kanadské svadby iné ako slovenské?

Petra: Sú iné. Bolo to zaujímavé, keď sme sa toto leto brali s Evanom. Jedna svadba bola v Kanade a druhá na Slovensku. V Kanade je zvykom mať veľa družičiek a družbov a celá táto skupina sprevádza mladomanželov počas dňa a pri večeri s nimi sedí pri stole. Na Slovensku to bolo viac o rodine. Na Slovensku máme aj viac tradícií, ktoré dodávajú svadbe viac charakteru. V Kanade sa ani veľmi hovoriť o tradíciách nedá, pretože asi každý, kto žije v Kanade, prišiel odniekiaľ a prináša si aj svoju pôvodnú kultúru. Napríklad dievča z Libanonu si berie chlapca z Egypta a majú svadbu v Kanade. Pred pár týždňami sme boli fotiť na svadbe talianskej a gréckej rodiny. Mali vynikajúce jedlá, skvelú hudbu a veľa energie.

Na našu slovenskú svadbu prišlo 18 Kanaďanov, ktorí posledné tri roky počúvali od nás veľa o Slovensku a boli zvedaví. Tak sme im s mojou rodinou zorganizovali týždenný road-trip po celom Slovensku. Prenajali sme autobus a pripravili sme nabitý program od Bratislavy až do Košíc. Videli Červený kameň, Čachtický hrad, Smolenický hrad, Oravský hrad, Spišský hrad, na plti splavovali Oravskú rieku, videli našu nádhernú prírodu – Tatry, Štrbské pleso, Slovenský raj aj naše krásne mestá Levoča, Banská Štiavnica, Košice, Bojnice. Zobrali sme ich aj do Dobšinskej ľadovej jaskyne, do banskej štôlne Bartolomej a nakoniec na ochutnávku vín v Trnave. Bol to neskutočný výlet, a ja sama som na niektorých miestach bola prvýkrát. Boli sme síce vyčerpaní, ale bol to “trip of a lifetime”.

Petra fotí aj svadby v Kanade

10721042_10152834401532625_2027490097_n

Oli: Si spokojná so životom v Kanade?

Petra: Mne to veľmi vyhovuje. Vytvorila som si tu vlastný svet. Na Kanade je skvelá multikultúrnosť a tolerantnosť ľudí. Je tu málo nevraživosti, a to aj v práci. Akože nie je to celé cez ružové okuliare, že všetci sú super, ale je tu také viac priateľské prostredie, kde si človek môže naozaj vytvoriť svoj život. Je tu veľa prírody, parkov, lesov, to úplne milujem! A veľmi sa mi ráta, že ľudia v Kanade oslavujú diverzitu a rôzne kultúry. Čiže človek môže byť hrdý Slovák a tzv. “ambasádor” svojej krajiny a kultúry a zároveň spoznávať ostatné kultúry cez ich “ambasádorov”. Ľudia sú hrdí na to, odkiaľ pochádzajú a zároveň sú súčasťou tejto kultúrnej mozaiky, ktorá tvorí Kanadu. Veľmi silno je to cítiť hlavne vo väčších mestách ako v Ottawe, Toronte, Montreale.

Oli: Chýba ti Slovensko?

Petra: Veľmi. Ale ja už mám pocit, že som doma na obidvoch miestach. Keď som v Kanade, chýba mi rodina, kamaráti a slovenská kuchyňa, hlavne náš jedinečný chlieb. A zase keď som na Slovensku, tak mi chýba niečo z Kanady. Ale na Slovensko sa stále vraciam. Aj tento rok prídem na Vianoce a môj manžel prvýkrát zažije pravé slovenské Vianoce, kapustnicu, bobaľky a vyprážanú rybu. Aj v budúcnosti, keď budeme mať deti, tak obidvaja v tom máme jasno, že naše deti budú hovoriť aj po slovensky a budú mať prístup k slovenskej kultúre. Taktiež budú mať kontakt aj s jeho kultúrou, pretože jeho rodičia sú z Honkongu a tiež majú svoju kultúru a jazyk.

Oli: Uvažuješ niekedy o návrate na Slovensko?

Petra: Nie v blízkej budúcnosti, ale nikdy nehovor nikdy.

aplikacie Rádia Expres