145 kilometrov, celkové prevýšenie 5330 m.n.m. Táňa zvládla náročný pretek Štefánik trail!
Naša Táňa sa 9 mesiacov pripravovala na Štefánik Trail. Beh, ktorý štartuje na Mohyle pod Bradlom a končí v Bratislave pred Eurovea. Štartujúci majú na vzdialenosť 145 km a celkové prevýšenie 5330 m.n.m 32 hodín.
Ako sa Táni darilo? Prečítaj si v jej blogu:
Ty ideš odbehnúť 145 km???
Nie. Ja idem odbehnúť 15. Potom 23, 18, 24,28, 20 a 17 km. Učili nás sústrediť sa na čiastkové ciele a celkovo to lepšie vyzerá takto rozdelené. Hoci som si veľmi intenzívne predstavovala ako so slzami v očiach vbieham do cieľa, stále som sa v mysli sústredila najmä na najbližšiu občerstvovačku.
Ale najskôr pár riadkov o „predpretekoch“. Vynechám systematickú 9 mesačnú prípravu a prehupsnem rovno do týždňa pred.
Ochorela som. Za normálnych okolností by som si niečo ako soplík ani nevšimla, ale pre závažnosť termínu som dokonca radšej nešla do rádia a zostala doma celý deň spať. Upravila som stravu na výhradne mäso, zeleninu, ovocie, ovsené vločky, avokádo, chlieb. Pila citeľne viac vody a nepila pivo!
Dobre, možno trochu som Jankovi uchlipla, keď sa nepozeral. Profil trate som mala prilepený na stolíku pri posteli, dočítala som knihu Ultra a dál, nakúpila lieky na žalúdok, črevné ťažkosti, k tomu soľné tabletky, magnezko. Doladila povinnú výbavu. Na zemi v spálni rozkôpkovala drop bagy a navštívila gynekologičku aby mi predpísala Norethisteron. Moje dni totiž chodia presne a vyšlo to – neuveríte – priamo na štart. Všeličo si v lese dokážem predstaviť, ale ako bojujem s touto ženskou nevýhodou, to nie. Posunula som si „to“ na popreteky. Mimochodom – telo neštrajkovalo, hormonálne lieky prijalo a cyklus sa dostavil hneď v nedeľu.
Páni ospravedlňujem sa, ale my ženy riešime aj takéto. Deň pred som sa dostatočne motivovala na Štefánik Feste. Zámerne som nečítala a na festivale nepočúvala, ako sa z pretekov odstupuje. Ja jednoducho neodstúpim ani keby čo.
7.6.2019
Deň, na ktorý som si voľno v práci zobrala tuším vo februári. Vstala som okolo 8:00, nakúpila v Kauflande banán, čučoriedky, bataty a kuracie prsia. Prvé dve položky padli na raňajky, druhé dve na obed. Ležala som. Asi dve hodiny spala. Opäť ležala. Kontrolovala výbavu, nabíjala hodinky a powerbanky. Sprcha, vazelína medzi prsty a hotovo. Pripravená čakám na odvoz. Janko prišiel z práce neskôr, už som mierne stresovala, ale do štartu bolo stále dosť času. V aute som sa snažila spať ale viete ako to je. Na Mohyle sme si dali jednu romantickú fotku a išli pre nevyhnutnosti k štartu. Čip, tento rok aj GPS tracker. Je to tu. Definitívne stojím pred štartom Štefánik trail 2019. Neviem ako by som opísala ten pocit na štarte, ale celý nakomplet je v tejto jednej fotke:
Daniel, ktorého vo svete bežcov poznáme ako Shortsrunner ma kde tu aj točil a verím, že z toho raz bude pekné video. Fotil túto fotku, len aby bolo jasné.
ŠTART
1. úsek Mohyla – Dobrá Voda 15. km
Urbaník rozpráva ako to len on vie. Dlho, no napriek tomu vždy veľmi zaujímavo, keď tu zrazu počujem 10,9,8.. je odštartované. Držím sa na chvoste, veď – niet sa kam ponáhľať. Tento prvý úsek sme si boli prejsť s Jankom ešte keď bola zima. Celkom iná príroda to zrazu bola. Aj pocit z behu. Išlo sa veľmi fajn, trochu teplo, tempo konverzačné. Bežíme skupinka Ondro, Laci, Martin a ja. Martin Fides so mnou bežal Kamzík-Baba-Kamzík tak vedel, na čo ma treba upozorňovať. „Táňa ješ?“ Musím si na to dávať pozor už od začiatku, ja viem. A tak jem. Colové cukríky. Ondro so mnou bežal Lazovú stovku a tešila som sa, že bude aj Štefánika. Sťažuje sa na koleno a to sme ešte len na začiatku. A hovorí „Aspoň po Sološnicu.“ No ty kokos, to je nastavenie. To mu nesmiem dovoliť!
Terén behateľný, tak sme za dve hoďky na Dobrej vode. Tu ma čakal Janko, aj ostatní kamoši z Dobrej Vody. Na občerstvovačke Miško Kovár. Zrazu veľa ľudí s ktorými chcem pokecať a trochu zabúdam, že sa treba ponáhľať. Jem melón a banán so soľou. Dopĺňam tekutiny, vyťahujem čelovku, bozkám Janka a vyrážam za Ondrom a Lacim. Martin nám ušiel a už si tento mierny náskok udržal až do konca pretekov. V otázke „Táňa ješ?“ ho veľmi dobre zastúpili ostatní chalani. Aj s dovetkom: „Inak sa bude Martin Fides hnevať.“
2. úsek Dobrá Voda – Buková 38. km
Na ceste z Dobrej Vody dobiehame trénera Martina Horniaka a je nám blbé ho predbiehať. Predsa len… je to tréner. Tak kecáme a svižne kráčame aj na miestach, kde by sa to dalo rozbehnúť. Možno mi to pošetrilo silu na neskôr. Ťažko povedať. Asi na 22 km začínam cítiť sval okolo píšťaly na pravej nohe. Zaujímavé, keďže titanový klin mám tri roky v ľavej. Zdá sa mi, že ponožka sťahuje prst vedľa palca a odtiaľ tá bolesť vystreľuje k píšťale. Naprávam preto ponožku, no bolesť neprestáva. Tak si ju nevšímam. To prestane. Okrem tejto drobnosti cítim samozrejme aj zvyšné časti nôh, ako lýtka a zadné stehenné svaly. Ale to už poznám. Bolesť klasická, ktorá vždy prichádza okolo toho 25 km.
Kráčame väčšia skupinka, už je tma. Rozprávam o nehode. Ani neviem ako na to prišla reč, ale v podstate rada spomínam na dni, keď som sedela na invalidnom vozíku. Aj to je jedna z vecí, ktorá mi pomáha ísť vpred. Pri vlakovej stanici Buková predsa len opúšťame trénera a trochu bežíme. Pridávame sa k Adi a Tomášovi, ktorý beží v ponožkách. Špeciálnych, ale aj tak stále ponožkách. Nuž.. Sme rôzni. Pravidelne pijem, dopĺňam soľ tabletami, magnézko opatrne odkedy viem, že preháňa. Colové cukríky z RunningPro mi zatiaľ chutia. Pred Kameňolomom nás zastavujú lasere a divoká hudba. „Vodná občerstvovačka“ padla pred výstupom na Záruby vhod.
V chatke pri ceste hrajú Horkýže Slíže a tak do konca pretekov nevieme dostať z hlavy „Hurá už má osemnásť, vykríkla si od radosti“ A je to tu. Záruby. Minulý rok búrka jak prase a tak pre istotu tento rok na každom kroku záchranári. Tesne pod vrcholom stretávame na chodníku sedieť vracajúceho Martina Saghyho. Vraj niečo nesadlo. Tak vyťahujem z batohu TAMSUS. Nechávame ho tam (tamsus aj Martina), ale na vrchole upozorňujeme zdravotníkov. Len pre zaujímavosť, tento vracajúci Sághy, ktorý na občerstvovačke na Bukovej vyzeral, že končí, dobehol do cieľa o 4 hodiny skôr ako my.
Cestou zo Zárub začínam cítiť únavu. Chce sa mi spať. Na Bukovú prichádzame s Ondrom. Masírujem si palicou a krémom Muay stuhnutú hrčku pri píšťale na pravej nohe. Na stanici bolo viacero vracajúcich ľudí. Vraj zlá voda na Dobrej Vode. Blbosť. Na Dobrej Vode predsa nemôže byť zlá voda. To sa vie. Drop Bag ani nepýtam. Nie je v ňom nič, čo by som na ďalší úsek potrebovala. Vyrážame pred 2:00.
3. úsek Buková – Sološnica 56. km
Nutelový chlebík a cola ma trochu prebrali. Aj tá voda, ktorou som sa ovlažila. Úsek Buková – Sološnica neponúka veľa behateľných úsekov bežcom ako som ja a tak sme prevažne kráčali. Opäť stretávame Laciho. Začína svitať. Táto fotka vznikla tesne po tom, ako Laci krikom vyrušil stádo jeleňov karpatských – to sú tie, čo vyzerajú ako kone. Prebehli cez chodník, nezranil sa nik. Napočudovanie.
Cestou na Vápennú nám začínajú čvirikať vtáčiky. Podpichujem emočne skromného Ondra. „Aha Ondrík aká krásna lúčka, aha ako krásne vtáčiky čvirikajú“ a náramne ma baví jeho nezáujem 😊 Čo ma už baviť prestáva je vrchol Vápennej. Neprichádza. Už tu? Nie. Žeby teraz? Nie. Kde je to? My tam prídeme nikdy? Pomaly nás začínajú obiehať štafety. Celkom zabúdam na únavu. Aaaa je to tu! Roštún, alebo teda Vápenná. Ďalšia sedemstovka Malých Karpát.
Ako to už býva zvykom, čo si vyšlapeš, to si aj zbehni a tak schádzame do Sološnice. Ondro sa s boľavým kolenom stráca vpredu, Laci sa s pokazenými črevami stráca v lese a ja sa pripájam k Maťovi Horniakovi. Nie je mi celkom jasné, kde sa tam vzal a neviem si spomenúť v ktorej časti trate nás predbehol. Ale to nie je podstatné. Podstatná a potešiteľná správa je, že v drop bagu na Sološnici mám kompresné návleky a mňa potom už prestane bolieť tá píšťala.
V Sološnici ma čaká Janko a prekvapivo aj kapitán Pávových Nurminátorov Jakub. Bežia štafetu. Na futbalovom ihrisku sa vyzliekam a oblievam čistou vodou, prezliekam krátke nohavice a tričko, Janko masíruje nohy a ja konečne naťahujem kompresné návleky. Už bude dobre. Ešte že som si ich nedala do drop bagu na Babu ako som pôvodne chcela. Prichádza nakomplet biely Laco. „Ten tu skončí“ napadlo mi. Jem studený zeleninový vývar s cestovinami. Mám pocit, že som tu strašne dlho. Musím ísť, na Babe ma čaká Zuzka. Už viem, že tam nestihnem prísť do 10:00.
Ťahám Ondra a trénera Martina nech idú so mnou. Martin zostáva s Rišom, ktorý prišiel asi pol hoďku po nás. Už tu som si myslela, že nestihne limit. Prekvapil chalan. Vyrážame o 6:10, ešte fotka so Slovenskou pátracou službou, ktorú som potešila komentárom na Facebooku „Až má človek chuť sa stratiť“. 😉
4. úsek Sološnica – Pezinská Baba 79. km
Zo Sološnice dosť kráčame. Aj tam, kde by sa dalo bežať. Cítim, že ideme pomaly, ale nechcem Ondra hnať. A hlavne – do kopca mu to vždy ide rýchlejšie ako mne, tak viem, že o chvíľu budem zaostávať. Tesne pred Taricovými skalami ma dobieha Evka Hlavatovičová zo štafety „Spolok priateľov Dobrej Vody“. Jej mamina mi bude šiť svadobné šaty. Ondro sa smeje, že ma všade niekto pozná :D
Odbočka na Vysokú, ťažká skúška ultra bežca. Štafety bežia ďalej po červenej a my, čo už máme v nohách skoro 70 km bočíme doprava na modrú. Výstup na Vysokú mi trval dovždy. Dokonca ma začal dobiehať tréner Martin. Ondro bol rýchlejší, tak chvíľu čakal pri kontrole. Keď som tam uvidela Paťa Hroteka, objala som ho. Nie že by sme boli nejakí kamoši alebo tak. Sám bol prekvapený. Ale mal tam korbáčiky a prekvapivo vodu a celkovo som bola rada, že ho vidím.
My sme tam boli asi okolo 9:00, bavili sme sa na tom, že Majo Priadka ich budil o 2:00 ráno. Naozaj nikto nečakal, žeby tam o takom čase už nejaký bežec bol. Vraciame sa späť po rovnakej ceste a pokračujeme k lúke Čermák a na Skalnatú. Pridáva sa k nám opäť Laci a s ním aj tréner. Veľmi sa teším, že Laco pokračuje. Nemyslela som si, že bude. Tá Skalnatá. To bolo opäť labúžo. Trochu postrečujeme (rozumej zapózujeme) a pokračujeme.
V diaľke cítim Zuzku a písala mi Vanesa s Peťom, že ma čakajú na Babe. Do toho telefonát z rádia, tak využívam chvíľku a sedím na pníku. Chalanov som poslala dopredu, že ich „dobehnem“. 10 minút sedenia a telefonovania, k tomu správa od Vaness že môžu čakať len do 10:40. Rozbieham to. To dám. Stihnem ich. Bola som ale ďalej ako som si myslela a hoci som nabrala rýchlosť a dobehla Laca, už som ich na Babe nestihla. Čaká ma tu ale Zuzka, ktorú pri dobehu k ceste prehliadam. Stoja tu totiž Kalaberovci – Laciho rodina s veľkým transparentom.
Skoro som sa rozplakala… Aké milé… Ah áno, Zuzi! Prepáč, že mi to toľko trvalo. Keď mi na Facebooku napísala, či nechcem pacera kukala som jak puk. Čo to je? Vygooglila som si, popremýšľala. Reku prečo nie. Zuzka je moja spolužiačka zo základnej školy v Žarnovici, 5 rokov sme sa nevideli. Z toho 4 žije v Anglicku. Prišla lietadlom v piatok a v nedeľu išla späť. Len preto, aby ma sprevádzala od 80. kilometra z Baby až do Devína. A ukázalo sa, že to bol veľmi dobrý nápad.
Len čo som dorazila na Babu, Zuzka mi nesie polievku, dopĺňa vodu, ionťák. Je to strašne milé a zároveň si neviem na to „obsluhovanie“ akosi zvyknúť. Nechcem jej rozkazovať ale vysvetľuje mi, že to je jej práca. Ta reku fajn. Dávam si jeden Endiex pre istotu a cítim, že už dlho sedím. Odchádzam skôr ako tréner, Laco aj Ondro. Všetci ešte zostali, že trochu posedia. Ondrovi manželka Majka hovorí: „Domov ťa nevezmem!“ Výborne! Teším sa, že budeme pokračovať všetci 😊 …aj keď Ondra trápi píšťala a koleno, Laca črevá a trénera Martina šľacha na prste. Ja som v zásade v pohode. Moja píšťala prestala bolieť, keď som nasadila kompresky. Rišo prichádza pred mojim odchodom. Stíha, to je fajn.
5. úsek Pezinská Baba – Kamzík 107. km
Zuzka je plná síl, veď na mňa cez dve hodiny čakala, tak vybiehame. Kecám a bežím, vládzem až ma to samú prekvapuje. Tempo si držíme tak po Somára. Odtiaľ spomaľujeme. Inak toto je Zuzka.
Jej: „Táni piješ?“ stále počujem ešte teraz keď zavriem oči. Starala sa naozaj príkladne. Tesne pred Bielym Krížom začínam cítiť väčšie teplo. Ovlažujem sa. Najradšej by som si do toho ľahla, tak aspoň umývam lepkavé ruky.
Začínam sa dosť výrazne cítiť. Žijem, ale smrdím, akoby som zomrela. Veta Štefánika :D Predstavujem si horalku a kofolu vo Včelíne na Bielom Kríži. Pár km pred ním nás dobieha Ondro. Na energy combo by Slovak republic zabúdam, keď mi milé tety na „nápojovej občerstvovačke“ ponúkajú bazový sirup. Dobieha tréner Martin. Ja by som ešte posedela ale Zuzka správne vycítila, že len vymýšľam a popohnala ma. Voda doplnená, dávam si banán, solím a idem. Prichádza únava. Opieram sa o paličky v stoji a zaspávam mikrospánkom. Zuzka a Ondro sú popredu.
Prestávam rozprávať, uzatváram sa do seba. Nahrávam hlasovku Jankovi, že nevládzem. „Láska, poviem ti tajomstvo, unavená si preto, lebo si v noci nespala a už si na nohách 19 hodín, si skvelá, si v trištvrtine. Na Devíne sa k tebe pridám ja a spolu dobehneme do cieľa.“ Plačem. Rozplakala som sa ale že úplne. Ešteže sú všetci vpredu. Dobieha nás tréner. Pýtam sa kde je Laco. Vraj tie črevá sú zlé… Tak silno myslím na to, aby to zvládol. Keď v tom z čista jasna, tempom čo sme nebežali ani na prvom úseku – letí dolu kopcom Fénix Laci so svojou pacerkou Zuzkou. Moja Zuzka sa už so mnou trochu nudí. A to chúďa nevie, že bude len horšie.
Lanovku šlapem prvý krát od Ultra Lanovky pred rokom. Jednoducho som sa tam po tej akcii už nevrátila. Až teraz. Hore je cieľ. Cieľ tejto etapy. Už ho vidím a už chápem, prečo Laci obživol. Pri stanici ho čakali všetci. Sesternice, bratranci, dedkovia, babky. Dobre možno preháňam, ale bolo ich tam veľa. A mali opäť transparent. A iný ako na Babe! Zas slzím. Aj Ondro tu má svoje baby. Ja som Jankovi povedala, že sa na Kamzík nedostane. Také som mala informácie. Nevadí. Možno aj dobre, že tu nie je. Zdržala by som sa. A takto sa viac teším do Devína. Na chvíľu si sadám, kecám s Jurajom Kačom, jem nutelový chlebík – inak tie mi išli veľmi. Dávam si RedBull a predstavujem si cestu cez mesto.
6. úsek Koliba – Devín 128. km
Zuzka už má čelovku od Laciho, vyrážame. Tréner Martin chce počkať Riša. Bojím sa, že Rišo nestihne limit a zostanú na Kolibe. Ondro si ešte lepí otlaky, tak ho nechávame tam. Na zbehu z Koliby som chcela zastať a počkať ho, ale Zuzka ma prehovorila – že on nás dobehne. Dobehol. Tuším niekde na Kramároch. Cez mesto prevažne kráčame. Spojili sme sa aj s Beou, myslím Tomášom a ešte jedným Nórom. Zisťujem, že kráčať do kopca je oveľa viac fajn ako z kopca. A že asfalt nie je ani trochu fajn. Ondrove baby nás ešte stretávajú pred odbočkou na Drotársku. Zas trochu slzím, keď vidím takú podporu. Neviem, či si to tí naši rodinní príslušníci uvedomujú, ale takáto podpora… To je najviac. To nás drží hore a ženie vpred.
Keď sa pýtate ako sme to zvládli, tak aj vďaka takýmto okamihom. Mne stále chodia na sociálnych sieťach nejaké správy, ľudia sledujú ako sa hýbe bodka s mojim menom po trati. Je to veľmi milé. V Karlovke dopĺňame vodu a banán so soľou. Vychádzame hore smer Devínska Kobyla. Spomaľujem. Ondro kecá so Zuzkou až sa nakoniec odpojil, vraj chce bežať kým to ide. Je mi zrazu nejak smutno a tak pridávam aj ja. Bežím. Neverila som, že to ešte rozbehnem. Aj Zuzka pacerka je prekvapená. Dobieham Ondra. Vraj: „Čo tu robiš?“ „Bolo mi smutno,“ odpovedám.
Začína sa stmievať. Nabíjala som hodinky, neviem čo sa stalo ale ako som ich odpájala z nabíjačky, vypla som si tracker. Prišla som na to asi až po 10 minútach a dosť ma to rozhodilo. Nebudem mať peknú mapku v mojej Garmin appke. Nadávam. Zuzka ma upokojuje. Vyťahujem čelovku a počujem prvé komáre. Štípu tie svine a nikto z nás nemá repelent. Opäť prichádza panika a nadávky. Zuzka opäť úraduje. „Táňa šibe ti? Prešla si takmer celé Malé Karpaty a naserú ťa komáre?“ Múdro hovoríš. Nasrali :D Čelovka sa vybíja – veď je to jej druhá noc.
Na kontrole na Devínskej Kobyle vymieňam baterku, údime sa pri ohni, dávam si slaninu a vyrážame. Do Devína kúsok. Janko ma tam už čaká. Stretávame diviaky, ale zľakli sa skôr ako my. Je 21:45, Ondro ma objíma okolo ramien a hovorí: „Dáme to. Stihneme to.“ Prvý krát z neho cítim nejakú emóciu :D „Som rada, že si si rozmyslel svoj pôvodný plán prísť aspoň do Sološnice. A potom aspoň na Babu.“ Na Devíne prezliekam tričko, neriešim podprsenku zarezanú do kože – hlavne ňou nepohnúť. Jem klasiku – nutelový chlebík, dopĺňam vodu a kolu, ďakujem Zuzke za pomoc na úsekoch 5., 6. a radostne objímam Janka. Už je dobre. Už to fakt dáme.
7. úsek Devín – Eurovea 145. km
A keďže vieme, že akokoľvek stíhame, nebežíme. Zvolili sme svižné tempo a kráčame. Janko nás neženie ako Zuzka 😊 Tá by už určite chcela bežať. „Táni piješ?“ stále počujem, tak pijem, vždy keď sa to vynorí v hlave. Ani neviem, či som unavená. Veľmi sa nám nechce rozprávať. Cesta sa vlečie. Na Dlhých Dieloch nás čaká Ondrova Majka. Vraj pozerala na internete a Laco je už za Devínom. Aj Martin Horniak. Skvelé! Takže to stihli a idú. Strašne sa teším. Ten Laco nás ešte aj predbehne, poviem zo žartu.
Najnekonečnejšia cesta bola pri nábreží. Rovina, tma a v diaľke hluk veľkomesta. Stretávame Daniela Shortsrunnera. Na promenáde pri River Parku sa začínam mierne opúšťať. Tak blízko a tak ďaleko. Je mi jasné, že takýmto tempom je to ešte hodina a zrazu sa mi prestáva chcieť. Aj by som pobehla, ale prichádzajú strmé schody k hradu. Ok. Toto je najnekonečnejšia cesta. Kráčame aj smerom k hradu, stretávame podgurážených Angličanov.
Našťastie pred nami podobné výjavy kráčali mestom a tak nás vítajú ako kamoši. Už vedia o čo ide. Ponúkajú pivo. Zdvorilo odmietame. Prechádzame popod Michalskú bránu, po Ventúrskej, všade dosť veselo – je asi pol druhej. Kdesi pri čumilovi počujem známy hlas. Fénix! Ten Laco nás naozaj predbieha! Beží tak, že jeho pacerka Zuzka nestíha. Janko by sa rád rozbehol za ním, predsa len trochu počítal s tým že si pobeháme, ale my sme to vypustili.
Opäť pri Dunaji, kráčame rýchlejšie, postupne to lajtovo rozbiehame. Zaujímavé chvíle. Neviem či vyčerpaním, ale emočne sa cítim trochu prázdna. Keď som si dobeh do cieľa predstavovala v mysli, vždy som sa rozplakala. Aj doma. A teraz? Mala by som plakať a nič. Dohodli sme sa, že za cieľom skočím na Janka – taká naša póza. Odhadzujem paličky, skáčem, bozkávam ho.
Teším sa. A áno! Je to tu, slzy nesklamali. Naplno sa rozrevem ako decko keď prichádza Martin Urbaník a objíma ma. „Gratulujem!“ Zo mňa vypadáva dookola iba „Ďakujem… ďakujem… ďakujem.“
V stane si dávam nutelový chlebík a začína mi byť zima. Tak ma rýchlo balia do termo fólie. Dano žartuje „Aká si zlatá“. Som hlavne trošku unavená, ale nie je to nič hrozné. Dala som to. Dali sme to! Zaradili sa do zoznamu bláznov, ktorí testujú limity svojho tela a mysle.
Jeden kamoš mi po Štefánikovi napísal: Táňa, si fakt dobrá. Nie nie. Fakt dobrý je Majo Priadka. Ja som iba tvrdohlavá. Povedala som si, že to prejdem. A prešla som. Všetko v živote takto zvládnem. Tak. Ďakujem našim trénerom Maťovi Urbaníkovi a Maťovi Horniakovi za prípravu. ZažiUltra mi dal do života systém, pokoru, trpezlivosť a priateľov. Veľa priateľov! Niekto vymyslel podľa mňa hlúpy pokrik „ZažiUltra, my sme búrka“ (bojím sa búrok, preto ho považujem za hlúpy) okrem toho… Takto je to podľa mňa trefnejšie: ZAŽIULTRA, MY SME PARTIA. SUPER PARTIA. Nerýmuje sa, ale má to srdiečko.