0.0 / 5
20/09/2014

Slovák pracuje v tíme, ktorý posúva hranice shoe dizajnu


Uspeli vo svete, doma ich nepoznáme!

Každú sobotu Oli Džupinková predstavuje Slovákov, ktorí žijú v zahraničí. Ďalšie tipy môžete posielať na dzupinkova@expres.sk.

Michal Kukučka, dizajnér obuvi

Michal Kukučka sa narodil v Ružomberku. Maturoval na Strednej priemyselnej škole elektrotechnickej v Liptovskom Hrádku a potom študoval transport dizajn na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Svoje portfólio si vytváral popri škole, keď robil grafický či priemyselný dizajn. Počas výšky necestoval, lebo bol lenivý. Ako absolvent ešte nemal prácu, tak využil program Leonardo a odišiel do Španielska. Síce pracoval zadarmo, ale veľa sa naučil a svoje vedomosti využil v ďalšej práci. V Španielsku zostal približne dva roky, až kým ho nezačali tlačiť topánky. A to doslova. Odišiel do Číny. Najprv nevedel, ako dlho sa tam zdrží. Ale po štvormesačnej stáži si ho nakoniec nechali. Michal Kukučka má 29 rokov a pracuje ako dizajnér pre svetoznámu módnu značku United Nude.

Oli: Odišiel by si zo Slovenska aj keby si nešiel na stáž?

Michal: Možno som mal aj trochu šťastie, že som dostal grant, ale myslím si, že aj keby som nedostal grant, vycestoval by som.

Oli: Pracuješ pre známu značku, koľko ľudí pracuje v takejto firme?

Michal: Je to malá firma, aj keď zvonku vyzeráme ako veľká fashion značka. Pracuje v nej približne 30 ľudí. Väčšinu tvoria Číňania, ktorí hovoria po anglicky. Tí hlavne komunikujú s fabrikami a majú na starosti logistiku. Kreatívnu časť štúdia tvoria najmä ľudia z Európy.

Oli: Čo presne robíš ty?

Michal: Je to módna značka a robíme prevažne dámske topánky. Aj pánske topánky, ale keďže ženy míňajú omnoho viac na topánky ako muži, tak sa zameriavame primárne na ženy. K tomu robíme kabelky a náramky. Ja som sem prišiel robiť hlavne topánky a naučiť sa niečo o obuvníckom priemysle. Po roku mi ale boli pridelené aj iné projekty. Napríklad špeciálne spolupráce s inými dizajnérmi. To už používame techniky, ktoré nie sú obvyklé pre výrobu obuvi. Hovoríme napríklad o 3D tlačených topánkach. Je to šialené, ale hľadáme spôsob, ako daný dizajn zrealizovať a urobiť z neho použiteľnú topánku. Okrem 3D tlačenej topánky existujú aj iné techniky, ktoré neboli nikdy použité pre topánky ako ROTOMOLD (rotational molding) alebo FOAM PRESSMOLD.

Oli: A na akom projekte pracuješ v týchto dňoch?

Michal: Teraz mám pauzu od dámskych topánok. Ten komerčný svet neposkytuje až toľko voľnosti. Som rád, že môžem pracovať aj na rôznych špeciálnych projektoch, pri ktorých som sa už teraz veľmi veľa naučil. Nedávno sme sa vrátili z New Yorku, kde sme v jednom z našich obchodov spúšťali projekt tlačených topánok. Klient si vie kúpiť malú 3D tlačiareň. Stiahne si akýkoľvek 3D súbor a môže si ho vytlačiť doma. Táto tlačiareň je ale veľmi malá. Tlačová plocha je 15x15x15 centimetrov. My sme chceli preto vytvoriť topánku, ktorú si bude môcť vytlačiť pomocou tejto malej tlačiarne. Ale samozrejme, žiadna topánka nie je až taká malá. Premysleli sme to tak, že topánka bude vytlačená v troch kusoch a užívateľ si môže svoju topánku poskladať. Jediné čo potrebuje, je prilepiť si podrážku. Je to plastová topánka, lebo tá tlačiareň tlačí plast. Topánka je trošku tvrdá, ale vo vnútri je ako bežná topánka, nie sú tam žiadne hrany. Nie je to ale topánka na celodenné nosenie. Skôr by som povedal, že je to taký dôkaz toho, čo všetko je možné so súčasnými technológiami.

Zaha Hadid for UN

zaha_hadid_3D

Oli: Je to naša budúcnosť? Tlačiť si 3D topánky…

Michal: Tento projekt dokazuje, že je to už možné. Ale kto chce nosiť plastovú topánku celý deň? Nikto. Ak sa technológie posunú ďalej, tak určite áno. Dá sa tlačiť aj mäkkší plast, ale to sú obrovské priemyselné tlačiarne, ktoré nebudete mať len tak doma. Mali sme jednu takú spoluprácu s holandskou dizajnérkou Iris van Herpen, s ktorou sme vytvorili dizajn topánky, ktorá vyzerala ako strom, resp. kúsky vetiev, ktoré akoby rástli na nohe. A tá topánka bola tiež tlačená TPU (termoplast). Bola zložená z dvoch častí – z gumenej časti, do ktorej sa vložila druhá časť, ktorá mala rovnaký dizajn, ale bola tvrdá. A spojením týchto dvoch častí sme dostali plnohodnotnú topánku, ktorá je tvrdá tam, kde treba a ohybná, flexibilná a komfortná tam, kde treba tiež.

Iris Van Herpes for UN

Iris-Van-Herpen-shoes

Oli: Ako dlho sa vyrábajú topánky?

Michal: Každú sezónu, čo je pol roka. Ale to nie je o tej jednej topánke. Je to o celej kolekcii, a tá kolekcia musí odpovedať na potreby trhu. My musíme vedieť, ktoré topánky budú potrebné pre ďalšiu sezónu. Aké typy, dizajny a materiály. Potom príde kreatívny moment, kedy chceme prísť s novými nápadmi. Preto zamestnávame aj dizajnérov zvonku, nech máme aj externú inšpiráciu. To je prvá časť procesu. Potom je druhá časť, keď musíme tú topánku vytvoriť. Aby sadla. A to sa často od prvotného nápadu až po finálny výsledok mení. Na začiatku je  desať nápadov, ktoré sa pomiešajú, prekombinujú a vznikne z toho to, čo presne potrebujeme. Ťažko povedať, či sa nejaká topánka dostane v tej istej podobe na pulty obchodov tak, ako bola navrhnutá na začiatku.

Oli: Z akého materiálu sú vaše topánky? Napríklad tieto:

michal_kukucka_cina2

Michal: Viacero značiek pracuje s TPU – termoplast. Tá topánka síce vyzerá ako z plastu, ale je ohybná. Ale to je len obal, zvyšok je ako normálna topánka, vnútri je podrážka ako v normálnej topánke, opätok je tvrdý. V tomto konkrétnom príklade je výroba takejto topánky veľmi nákladná. Pre každú veľkosť od 35 do 41 musí byť vyrobená, vyfrézovaná z ocele jej osobitná forma. A tá stojí desaťtisíce dolárov. Nie je to najefektívnejší spôsob výroby topánky, ale samozrejme, predáva sa veľmi dobre. Je to niečo iné a nie každá značka má topánky z tohto materiálu.

Oli: Ktoré topánky si navrhoval ty?

Michal: Nemám zásluhy na všetkých topánkach len ja. Nápady diskutujeme s dizajnérmi medzi sebou. Napríklad nejaký detail sa použije na jednej topánke, ďalší detail sa použije na druhej a vznikne mix viacerých nápadov. Ale niekedy sa mi podarí prísť s uceleným konceptom, tak vtedy si môžem dotiahnuť dizajn topánky sám. Ako na týchto čiernych.

michal_kukucka_cina1_big

Oli: Vaša firma je známa tým, že vyrábate topánky inšpirované architektúrou. Čím si sa inšpiroval pri výrobe práve týchto topánok?

Michal: V tomto prípade som sa inšpiroval americkým architektom Frankom Gehrym a jeho Guggenheimovým múzeom v Bilbao. Strávil som dva týždne len tým, že som kreslil jeho formy. Snažil som sa pochopiť, ako sú vytvorené a zjednodušovaním som sa to snažil aplikovať na topánku. Fashion nie je o komplikovaných tvaroch, ale je to zjednodušovanie do takej miery, aby sa páčili a aby bol ten tvar dostatočne komerčný. A toto je výsledok. Mimochodom, predáva sa dobre.

Guggenheimovo múzeum v Bilbao

muzeum

Oli: Keď som si pozrela vaše topánky, niektoré by som si hneď kúpila, ostatné boli veľmi extravagantné. Niekto známy, kto nosil alebo nosí vaše topánky?

Michal: Sme známi tým, že posúvame hranice shoe dizajnu, hlavne technológií v obuvníckom priemysle. Okrem spolupráce so Zahou Hadid, čo je veľký pojem v architekúre a Iris von Herpen, sme v minulosti spravili aj topánky pre Lady Gaga. Ale vrámci nášho marketingu, nemám prehľad, komu všetkému posielame tieto topánky. Viem, že ich mala aj speváčka Björk.

Topánky pre Lady Gaga

united_nude_lady_gaga united_nude_lady_gaga2

Oli: Vrámci firmy sa inšpirujete architektúrou, ale kde berieš inšpiráciu ty sám?

Michal: Inšpirácia neprichádza každý deň. Niekedy prídu nápady a idú do šuflíka, niekedy tvorím na počkanie. Keď sa odo mňa niečo očakáva, mám poskytnúť nápady, tak sa zatnem a produkujem. Sadnem si, sústredím sa, zapnem si hudbu a ide to. A hlavne, tá kreatíva je na začiatku. Dotiahnutie projektu do finálnej fázy trvá oveľa dlhšie, a to už nie je až tak kreatívne. Napríklad, niektoré nápady ležia na stole aj niekoľko sezón, pretože nevieme presne ako ich vyrobiť a je to komplikovaný proces. Stane sa teda, že vývoj niektorých topánok trval dlhšie ako jednu sezónu.

Oli: Už to budú dva roky, čo si v Číne. Ako sa ti tam žije?

Michal: Som v treťom najväčšom meste Číny, po Honkongu a Pekingu, v Guangzhou. Predtým sa volalo Kanton. Je to asi dve hodiny od Honkongu a je to priemyselné mesto. V posledných rokoch rastie trošku bez kontroly. Má síce históriu, ale nikto sa nesnaží o zachovanie historickej časti. Je tu veľmi veľa tovární, čo vytvára smog a nemáme veľa slnka. Keď som mrzutý, idem do Honkongu. Je tam viac mladých ľudí, krásne pláže a hory.

IMG_20140204_182257-1

Oli: Aká je tvoja pracovná doba?

Michal: Odnevidím – donevidím. (smiech) Bežný pracovný čas je od desiatej rána do nejakej siedmej – ôsmej večera.

Oli: Bývaš ďaleko od práce?

Michal: Bývam vo firemnom apartmáne, ktorý je blízko a peši to trvá asi desať minút.

Oli: Akí sú Číňania kolegovia?

Michal: Pri práci s Číňanmi treba byť veľmi precízny, hlavne pri komunikovaní s ľuďmi, ktorí pracujú vo fabrikách. Treba eliminovať akékoľvek možnosti zlyhania a treba detailne vysvetľovať všetko, čo majú spraviť. Ak niečo nie je vysvetlené, napríklad technický výkres topánky alebo 3D súbor, ktorý treba vyfrézovať, treba sa spoliehať iba na seba. Treba poslať prototyp, ako to má presne vyzerať a nenechať ich nič meniť. To je taká moja rada.

Oli: Aký bol najväčší šok, keď si prišiel do Číny?

Michal: Asi cyklisti a motorky jazdiaci v opačnom pruhu. Skoro žiadna kontrola nad dopravou. Tiež je to krajina kontrastov. Na jednej ulici vidíte extrémne bohatých ľudí v najdrahších autách a hneď vedľa nich stojí chudobný Číňan, čo ledva stojí na nohách a tlačí vozík s ananásmi a snaží sa zarobiť pár korún. Tie kontrasty sú asi najšokujúcejšie.

Oli: A čo jedlo?

Michal: Jedlo je tu super. Zvykol som si na kantónsku kuchyňu. Pokiaľ ale nemusím jesť psy, potkany a netopiere. Okrem toho zjem všetko. Najcharakteristickejšie sú DimSum. To sú tzv. pirohy plnené zeleninou či mäsom a robí sa to na pare. Potom by som ešte mohol menovať veľa jedál, ale nevedel by som ich opísať. Treba prísť a ochutnať.

IMG_20140911_172509

Oli: Vieš po čínsky?

Michal: V Honkongu sa veľmi ľahko dohovoríš po anglicky. Ale keď zablúdiš v Guangzhou, tak sa po anglicky nedohovoríš. Je dobré vedieť základy, aspoň číslovky a potraviny. Nerozptyľujem sa učením čínštiny. Lebo najprv som ani nevedel, či zostanem, tak som sa sústredil na podanie čo najlepšieho výkonu v práci. A teraz tiež iba pracujem a moji kolegovia a kamaráti, ktorých tu mám, vedia anglicky. Na druhej strane, niekto hovorí po čínsky, v meste kde bývam, hovoria po kantónsky. To je to isté, ako keď som bol v Barcelone. Chcel som sa naučiť po španielsky a všade bola katalánčina.

Oli: Takže čínsku tlač asi nesleduješ?

Michal: Čínsku nie, ale neignorujem svet. Na internete sledujem iné zdroje ako aj BBC, CNN a ďalšie. Aj keď niektoré stránky a sociálne siete ako Facebook, Twitter, ale aj Google sú v Číne blokované. Existujú však spôsoby, akým sa to dá obísť a môžem používať Facebook aj v Číne.

Oli: Aký je život v Guangzhou? Drahý alebo lacný?

Michal: Náklady na život sú tu nízke. Záleží na tom, v akej časti bývaš a kam chodíš na večeru. Všade sa dá minúť veľa peňazí. Ale keď nerozhadzuješ, tak je to tu lacné. Najmä strava aj taxíky. Napríklad, základné jazdné je 10 juanov, čo je jeden a pol eura a za tých desať juanov sa dá prejsť 10 kilometrov. Ak idem z domu do centra, to môže byť 20 kilometrov, čo je asi 25 juanov, asi 3 eurá.

Oli: A jedlo v reštauráciach?

Michal: Ak jeme na ulici, to stojí tak 10 až 15 juanov za porciu. My to voláme budget obed. A potom ideme do lepších reštaurácií, to stojí aj 25 – 30 juanov. Keď sme už unavení z Číny a máme chuť na európske jedlá, tak to stojí asi 50 juanov a vyššie.

Oli: Chceš ostať pracovať a žiť v Číne?

Michal: Veľmi často sa to tu mení. Hlavne čo sa týka kreatívnej časti firmy. Ľudia tu pracujú dva až štyri roky a potom idú ďalej. To bude asi aj môj prípad. Určite tu nebudem donekonečna. Chcem sa čo najviac naučiť, vytvoriť si vlastné kontakty a potom uvidím.

Foto: Archív Michal Kukučka a www.unitednude.com

#olidzupi

aplikacie Rádia Expres