0.0 / 5
13/09/2014

Fíni ju platia za to, že si kreslí


Michaela Ištoková z Bratislavy pracuje ako herná dizajnérka. Momentálne tvorí vzdelávaciu hru pre fínskych študentov. Jej úlohou je kresliť postavičky a ďalšie elementy v počítačovej hre. Miluje fínsku prírodu, ale vie, že Fínsko je pre ňu iba prestupná stanica. Vždy keď je niekde preč, má totiž pocit, že sa musí vrátiť na Slovensko.

Ak poznáte úspešného Slováka v zahraničí, ktorého my ešte nepoznáme, pošlite tip Oli Džupinkovej na dzupinkova@expres.sk.

Michaela Ištoková
Fínsko, game artist (herná umelkyňa)

Michaela Ištoková má 25 rokov a pochádza z Bratislavy. Je z novinárskej rodiny, ale od malička chcela byť veterinárkou alebo maliarkou. Po štúdiu na Gymnáziu Jána Papánka v Bratislave nakoniec odišla do Prahy, kde študovala grafický dizajn na britskej vysokej škole v Prahe – Prague College. Po návrate sa ešte rok a pol potrápila s etnológiou na Univerzite Komenského, ale potom sa na to vykašlala a odišla do Fínska. Je z nej herná umelkyňa a pripravuje vzdelávacie hry pre fínskych študentov. Fínsko je pre ňu iba prestupná stanica. Vždy keď je niekde preč, má totiž pocit, že sa musí vrátiť do Bratislavy.

Oli: Prečo si nedokončila štúdium etnológie?

Mimi: Ja idem z extrému do extrému. Teraz v práci mám samých chlapov a tam boli samé ženy. V profesorskom zbore aj v triede. Ale hlavný dôvod, nepáčil sa mi štýl učenia, že ti čítajú z 25-ročných papierov, aj keď tri prednášajúce tam boli vynikajúce. A bola som aj rozmazaná z tej britskej školy. Išlo ma poraziť! Tak som si povedala, že keď som začala s tým dizajnom, tak by som v tom mala pokračovať.

Oli: Čo si teda robila po odchode zo školy?

Mimi: Dlho som robila dobrovoľníčku pre Slobodu zvierat. Medzičasom som stretla svojho terajšieho frajera. A potom som si našla prácu vo Fínsku. V takej marketingovej agentúre v Helsinkách, ale na polovičný úväzok.

Oli: Aké boli prvé dojmy z Helsínk?

Mimi: Iný vesmír. Nádherné, čisté, dokonalé mesto, všade božský dizajn. Úžasné! Ale pozor, bolo leto, keby som prišla v zime, tak neviem či si to myslím. A vtedy som si povedala, že sa sem musím presťahovať.

Oli: Stalo sa, zrazu si žila a pracovala v Helsinkách. Aká bola práca?

Mimi: Robila som rôzne promo veci. Navrhovala som stánok pre promotérky, raz úplne mimo grafického dizajnu a navrhovala som aj oblečenie pre hostesky a šéfkuchára. Potom logá na web a podobne.

Oli: Aj pre nejaké známe značky?

Mimi: Vo Fínsku je všade “Paulig Coffee” a pre nich som robila všelijaké vizualizácie, napríklad na ochutnávky. Potom som navrhovala veci aj pre jednu pekáreň. Lenže táto marketingová agentúra sa dostala do finančných problémov a ja, keďže som bola iba na polovičný úväzok, dostala som výpoveď a musela som odísť.

Oli: Kam?

Mimi: Vrátili sme sa s priateľom na Slovensko. Chceli sme ísť na tri mesiace, ale zostali sme sedem. Potom som si našla prácu opäť vo Fínsku a odišli sme do mesta Tampere.

Oli: Prečo už nie do Helsínk?

Mimi: V Helsinkách je extrémne drahé nájomné. Jednoizbový byt v širšom centre, ktorý nemal balkón, stál 720 eur mesačne. To je dosť nechutné. V Tampere to je v pohode. Platíme tiež 700 eur, ale za dvojizbový byt aj s balkónom a aj so saunou. Nebývame síce v centre, ale máme to asi dvadsať minút MHD do centra. Je to päťposchodový dom a máme hneď blízko jazero a les. Všade tu rastú dubáky.

Mimi vo fínskom lese

mi_hrib

Oli: Čo je také typické pre mesto Tampere?
Mimi: Je to tretie najväčšie mesto Fínska. Má taký tvar ako osmička a centrum je v tej najužšej časti. Sú tu dve obrovské jazerá  Näsi a Pyhä, ktoré sú spojené takým prietokom. Potom je tu aj veľká textilná firma Finlayson aj papiernická firma Metsä. Niekedy tu bolo veľa robotníkov a prezývali to Manchester Fínska. Stále to tu funguje, ale už tu nie je toľko textiliek. A je tu aj veľa industriálnych budov, sú nádherné, obnovené a sú v nich divadlá. Inak divadelné predstavenia sú celkom drahé. Našla som lístky za 80 eur. Možno tam bola nejaká špeciálna hviezda. Neviem, ale prišlo mi to drahé. Ale majú tu aj pekné galérie a múzeá, napríklad malé múzeum Lenina, ale obrovská pýcha Fínov je múzeum rozprávkových postavičiek Mumínkov Tove Janssonovej.

Oli: Je život vo Fínsku drahší ako na Slovensku?

Mimi: Mám taký pocit, že je to tu drahšie. Mám síce vyšší plat akoby som mala na Slovensku, ale zas nič uchvacujúce. Napríklad, ak idem na obedové menu, tak ma to vyjde na 9 eur v nejakom bufete, namiesto tých bratislavských 4,50 eura. Takže varím asi 50-krát častejšie ako doma. Električenka na mesiac stojí skoro 50 eur.

mesto Tampere v auguste

tamoere5

Oli: Akí sú Fíni? Stretávate sa v nejakej komunite?

Mimi: Keď sme boli v Helsinkách, tak sme mali veľa kamarátov a sme sa často stretávali. Aj keď Fíni sú taký prudko štruktúrovaný národ a je ťažké im len tak zavolať a povedať, počuj, poďme o dve hoďky spolu do kaviarne. Až tak to u nich nefunguje, niekedy to treba riešiť aj dva týždne vopred. V Tampere máme tiež takú komunitu, ale menšiu. Ale väčšina už má deti a majú svoj rodinný program, takže sa až tak často nestretávame. Ale mám tu kamošku Češku. A keďže mám psa tibetského španiela, plemeno, ktoré tu má veľmi veľa ľudí, tak s nimi som v podstate v takej komunite. Ja som si vždy myslela, že to je taký stereotyp, že Fíni sú uzavretí a mĺkvi a nič nepovedia. Ale fakt sú tí Fíni takí. Je to iné ako som zvyknutá.

Fíni majú dve slová na kamaráta. Keď si “kaveri” tak si kamoš, taký, že sa poznáte ahoj a čau. A keď si “ystävä”, tak sa poznáte minimálne desať rokov a ste super kamaráti. A to sú také skupinky ľudí, že možno sa poznajú aj od škôlky a je až nemožné sa do takej skupiny dostať. Si nepúšťajú medzi seba nikoho. Opakom sú švédski Fíni, tí sú prístupnejší a otvorenejší. Milionkrát som bola s kamoškou na Slovensku vonku, ktorá dotiahla ďalšie tri kamošky  a sme sa bavili o všetkom možnom. Nebol žiadny problém.

Oli: Máš priateľa Fína, čo jeho kamaráti?

Mimi: Jeho kamaráti ma berú, ale priateľ má kamoša, ktorý býva od nás kúsok, a keď idú von, tak ja s nimi nejdem. Ale kamoši v Helsinkách sú v pohode a chodím aj k nim domov a berú ma automaticky. Asi to záleží aj od tých ľudí. Možno je to aj iné, ak tu aj študuješ a stretávaš sa s mladými ľuďmi, ako len sem prídeš a zrazu tu pracuješ.

Oli: Vieš po fínsky?

Mimi: Mala som na výške hodiny fínčiny, takže sa vykecám, keď musím, ale nie je to plynulé. Zatiaľ noviny nezvládam čítať. Až na bulvár, ten je písaný jednoduchou fínčinou. (smiech)

tohlopinjarvi

Oli: Poďme k tvojej práci, kde momentálne pracuješ?

Mimi: Teraz robím v takom malom hernom štúdiu, ktoré sa zaoberá vzdelávacimi hrami. Ja tam kreslím postavičky a elementy do počítačových hier. Teraz robím na takej hre, ktorá sa volá “Kokkipeli”, teda kuchárska hra. Je to hra pre študentov, ktorí študujú reštauračný biznis, varenie. Nie som si istá, ale je to niečo ako vyššia odborná škola alebo niečo podobné. Tá hra má taký systém, že aj učiteľ si môže pozerať, že ako to ten študent navrhol a čo sa naučil na hodinách. Sú tam napríklad nábytky, ktorými zariaďuješ reštauráciu a ty to máš zariadiť na základe svojho rozpočtu. Úprimne, mne to nepríde ako niečo revolučné, lebo na tomto princípe funguje kopec iných hier na internete. Na toto bol tuším aj grant od ministerstva školstva. Na druhej strane Fíni sú v týchto hrách ďaleko. Je to viac interaktívne ako v školách na Slovensku.

Oli: To je tvoja prvá hra?

Mimi: Prvá hra v naozajstnom hernom štúdiu. Ešte na Slovensku som však počas majstrovstiev sveta robila jednu hokejovú hru. Kreslila som takých malých hokejistov. To bola úplne prvá, hodili ma hneď do vody. Medzičasom som kreslila ešte jedného hokejistu, ktorý sa mal ukázať na dispeji, keď bude nejaký preklik cez hru. Inak nebol to žiadny konkrétny hokejista. Stačilo, aby vyzeral hokejovo. A celé som to kreslila doma, nie v štúdiu. Robila som aj takú minihru pre 15-ročných, aby sa učili slušne sa správať.

Oli: Ako vyzerá také herné štúdio?

Mimi: My sme taký typický start up. Aj keď má to štúdio už asi 5 rokov. Sme v takej polopivnici s bielymi dlaždičkami, máme sivé stoly, čierne počítače a jediný kvet, ktorý je môj. K tomu hrobové ticho. Ja mám z toho aj celkom depku. Hlavne v zime, keď je ticho, tma, sneh, aspoň že si tam môžem robit čaj. Viem si predstaviť aj zaujímavejšie pracovné prostredie. Ale mám dobrého šéfa, takže môžem mať aj home office. Je jedno či tam som alebo nie, hlavne, že robím to, čo mám robiť. Dokopy je nás päť.

Mimi a jej selfie z práce

selfie v praci hah

Oli: A čo znamená element v hre?

Mimi: Napríklad ak máš v hre kravu, tak tá krava je jeden element. A keďže sa tá krava dá v hre otáčať na štyri strany, tak to sú tie štyri obrázky, ktoré game artist kreslí, a z nich je v hre vytvorený ten jeden herný element.

Oli: Baví ťa to?

Mimi: Baví ma to, lebo je to také inakšie. Je to zábavné. Ale keď som robila v Slobode zvierat, tak som urobila plagát a videlo ho veľmi veľa ľudí. A pri tejto práci mám večný životný problém, že si hovorím, či toto nejako prospieva ľudstvu. Ale práca sama o sebe je dobrá. Platia ma za to, že si kreslím.

Oli: Aký je tvoj bežný deň?

Mimi: Vstávam o pol ôsmej, niekedy aj skôr. Idem so psom von. Potom si uvarím čaj a čítam si na internete. Vždy si hovorím, že prídem do práce o deviatej alebo o pol desiatej a vždy prídem až o desiatej. Ale nikdy tam nikto nie je. Moji kolegovia chodia do práce tak o dvanástej. Ale tak sme herné štúdio, máme bohémsky život. Ani nie tak umelci, ale ajtíčkari. Iný vesmír. (smiech) Potom som v práci tak do pol šiestej a idem domov. Som s priateľom a buď niekam ideme alebo sme doma. Oproti bratislavskému máme podľa mňa nudný život. Teraz chodíme často na hríby.

10012549_648156338608057_3957808451173840969_n

Oli: Čo je najkrajšie na Fínsku?

Mimi: Príroda. Tá je brutálna. V každom ročnom období. Aj keď v novembri neodporúčam návštevu, lebo je to tu depresívne. Ale v zime je tu nádherne, v lete je brutal nádherne, aj teraz na jeseň, keď sa začne sfarbovať lístie, tak to bude krásne. Aj na jar keď začína všetko kvitnúť, ale tá pravá jar sa začína v máji.

Magický les

nasles

Oli: Čo sa ti naopak nepáči?

Mimi: Mne sa tu nepáči, ako je všetko regulované. Príde mi to akoby málo slobodné. Napríklad, predstav si, že si kúpiš radový dom v zástavbe, tak ty si na ňom nemôžeš vymeniť vchodové dvere. Sú tmavohnedé a ty chceš bledohnedé a ty si ich nemôžeš vymeniť. Tak ale architektov to teší, lebo tá architektúra je tu chránená. A samozrejme, regulácia alkoholu. Nieže by som veľa pila, ale vždy keď som vo Fínsku, mám chuť na víno. Lebo zakázané ovocie!  A zrazu by som aj všetky omáčky robila s vínom. A to víno je tu celkom drahý špás. Víno kúpiš aj za 6 eur, ale do toho by som nešla. Našla som maďarské za 40 eur. No a alkohol si môžeš kúpiť iba v jednom obchode od pondelka do piatka od deviatej do ôsmej, v sobotu od deviatej do šiestej a v nedeľu je zatvorené. V potravinách majú iba pivo, cider a nealkoholické vína. Ostatné obchody sú otvorené aj v nedeľu, ale len do šiestej, nie do deviatej večer ako u nás.

Oli: Poznajú Fíni Slovensko?

Mimi: Poznáju cez hokej, lebo Fíni u nás vyhrali zlato na majstrovstvách sveta v hokeji v roku 2011. Ale mám aj kamaráta, ktorý žije na severe Fínska, on je zoológ a raz ma šokoval, že bol na Slovensku skúmať biotopy. Vraj je Slovensko zaujímavé tým, že na malom kúsku je veľa rôznych biotopov.

Oli: Aké sú tvoje ďalšie ciele?

Mimi: Rozmýšľam, či by nebolo vhodné, aby som si dokončila vzdelanie. Síce to teraz nie je nutné, ale aby som neosprostela medzičasom. Tiež rozmýšľam, či mám pokračovať v tomto hernom dizajne, pritom ja veľmi hry nehrávam, alebo sa chcem vrátiť k grafickému dizajnu. Ešte uvažujeme s priateľom, že sa vrátime na Slovensko. Milujeme Bratislavu, máme tam veľa kamarátov a môžeme jesť vonku. Bratislava je pre nás spoločenskejšia ako Tampere.

Foto: Archív Mimi

Mimi z Fínska aj bloguje www.mimivofinsku.wordpress.com

aplikacie Rádia Expres