Vec o situácii v Južnom Sudáne: Toto ja nedávam a nedám

Humanitárna organizácia MAGNA oslovila známe slovenské osobnosti a ponúkla im zmenu. A to radikálnu. Šancu zmeniť celý svoj životný štýl a ísť pomáhať zachraňovať ľudské životy. Svoju kariéru a stabilné zamestnanie by vymenili za prácu dobrovoľníka v miestnej nemocnici, kde by sa starali o chorých. Túto výzvu prijal raper Vec, ktorý sa vrátil z Južného Sudánu, kde pomáhal ľuďom v utečeneckom tábore. Prečítaj si viac:

„Tak som sa vrátil z Južného Sudánu. Mienil som tam zotrvať pár týždňov a pomáhať organizácii Magna v utečeneckom tábore vykonávať zdravotnú starostlivosť – najmä o deti. Popritomsi trochu vyluftovať gebulu a nechať si spraviť pokožku rovníkovým slnkom. Vidieť kus zeme, kam sabežný turista nedostane. Nič z toho sa nestalo. Za tie tri dni, ktoré som tam strávil, som videl možno štyroch „európsky“ vyzerajúcich ľudí. V Južnom Sudáne žiadni turisti nie sú. Je tam vojna. Nie taká tá klasická, akú „poznáme“ my: s tankami a lietadlami a vojakmi v uniformách, ale taká skrytá. Taká, čo stále visí vo vzduchu.

Všetko je tam iné ako u nás. Letisko hlavného mesta Juba je vlastne niečo ako malý festivalový stan a unimobunka so štyrmi okienkami. Pod nohami prašná zem. Pár ciest je asfaltových, ale väčšina je v horšom stave ako tá deravá, čo vedie na vinicu môjho otca. Naše dočasné ubytko bol jeden z mála hotelov, čo v meste fungujú. Rezidencia za vysokým múrom, ktorej vstupy strážia ozbrojení uniformovaní muži, je historická imperialistická usadlosť, a tak som sa aj cítil. Ako nejaký motýlkar, ktorý na terase sŕka gin tonic, lebo to je vraj najlepšie antimalarikum.

V meste platí zákaz vychádzania po 19-tej, takže sa tam vlastne nič iné ani robiť nedá. Toto by sa ešte celkom dalo zvládnuť. Moja misia sa však začína ráno presunom do kancelárie Magny a následne polhodinovým autokrosom na zadných laviciach toyoty landcruiser. Doviezla nás do jedného z troch utečeneckých táborov pár kilometrov za mestom. Už cestou tam sa začalo zmilitarizievať. Stretali sme modré prilby OSN, ktoré sa snažia udržiavať poriadok a chrániť zväčša príslušníkov druhého najväčšieho kmeňa v krajine, ktorý by bol bez ich pomoci podľa všetkého po čase vyhubený. A práve príslušníci tohoto etnika tvoria drvivú väčšinu populácie táborov. Spolu je ich okolo 60 000.

No a mojou úlohou bolo pomáhať pri preventívnom očkovaní hlavne detí a tehotných žien. Pre deti som bol samozrejme atrakcia a v sekunde ma ovešali ako vianočný stromček. Niektorým tiekol sopel prúdom, ale všetky boli veselé a hravé. Zrazu som bol konfrontovaný s realitou. Pohybovať sa úzkymi uličkami medzi stanmi, ktoré sa opierajú jeden o druhý, nazerať im cez ploty do ich minidvorčekov a životov. Vidieť tie hromadné kadibúdky, vidieť ich motať sa len tak, variť na provizórnej kamennej piecke, nazrieť do ich tmavých stanov, kde na dvoch posteliach spí šesť ľudí, ale aj tancovať a oslavovať krátke a zrejme dočasné prímerie…

Sú to utečenci vo vlastnej krajine a mnohí z nich prežili celý svoj život v rôznych utečeneckých táboroch. Lebo nemali inú možnosť. Lebo utiecť z utečeneckého tábora je jednak nonsens a navyše pravdepodobnosť, že ťa tam vonku zabijú, sa blíži k istote. Neprirovnateľné k našim európskym životom. Nepredstaviteľné. A v tejto atmosfére beznádeje a skepsy som mal stráviť mnoho dlhých dní. Pozerať na tých ľudí, točiť sa s nimi v kruhu, narodiť sa, žiť tu a zomrieť bez väčších vyhliadok do života. Poprípade sa na pár dní tešiť z podpísanej mierovej dohody, s ktorou si ale ich prepnutý prezident môže každú chvíľu vytrieť riť.

O mojom plánovanom vyluftovaní si hlavy teda nemôže byť ani reči. Toto by ma zožralo aj s topánkami. Dávam veľký rešpekt ľuďom, ktorí tu z vlastnej vôle pomáhajú a odoprú si osobný komfort, aby spravili život tisícom ľudí v Južnom Sudáne znesiteľnejším. 

Ja to nedokážem. Toto ja nedávam a nedám. Je mi ľúto, ale nemám na to žalúdok. Bola to ale pre mňa – ak už nič iné – silná skúsenosť a vyjadrujem veľký obdiv ľuďom z Magny, ktorí to robia. Budem im pomáhať, ako len viem – ale odtiaľto, zo Slovenska… Pomôcť môžeš aj ty.“ napísal na svojom facebookovom profile Vec.