Práve hráme

12/09/2018

Vec o situácii v Južnom Sudáne: Toto ja nedávam a nedám


Humanitárna organizácia MAGNA oslovila známe slovenské osobnosti a ponúkla im zmenu. A to radikálnu. Šancu zmeniť celý svoj životný štýl a ísť pomáhať zachraňovať ľudské životy. Svoju kariéru a stabilné zamestnanie by vymenili za prácu dobrovoľníka v miestnej nemocnici, kde by sa starali o chorých. Túto výzvu prijal raper Vec, ktorý sa vrátil z Južného Sudánu, kde pomáhal ľuďom v utečeneckom tábore. Prečítaj si viac:

„Tak som sa vrátil z Južného Sudánu. Mienil som tam zotrvať pár týždňov a pomáhať organizácii Magna v utečeneckom tábore vykonávať zdravotnú starostlivosť – najmä o deti. Popritomsi trochu vyluftovať gebulu a nechať si spraviť pokožku rovníkovým slnkom. Vidieť kus zeme, kam sabežný turista nedostane. Nič z toho sa nestalo. Za tie tri dni, ktoré som tam strávil, som videl možno štyroch „európsky“ vyzerajúcich ľudí. V Južnom Sudáne žiadni turisti nie sú. Je tam vojna. Nie taká tá klasická, akú „poznáme“ my: s tankami a lietadlami a vojakmi v uniformách, ale taká skrytá. Taká, čo stále visí vo vzduchu.

Tento obsah nie je možné sprístupniť bez prijatia súborov cookies.

Všetko je tam iné ako u nás. Letisko hlavného mesta Juba je vlastne niečo ako malý festivalový stan a unimobunka so štyrmi okienkami. Pod nohami prašná zem. Pár ciest je asfaltových, ale väčšina je v horšom stave ako tá deravá, čo vedie na vinicu môjho otca. Naše dočasné ubytko bol jeden z mála hotelov, čo v meste fungujú. Rezidencia za vysokým múrom, ktorej vstupy strážia ozbrojení uniformovaní muži, je historická imperialistická usadlosť, a tak som sa aj cítil. Ako nejaký motýlkar, ktorý na terase sŕka gin tonic, lebo to je vraj najlepšie antimalarikum.

V meste platí zákaz vychádzania po 19-tej, takže sa tam vlastne nič iné ani robiť nedá. Toto by sa ešte celkom dalo zvládnuť. Moja misia sa však začína ráno presunom do kancelárie Magny a následne polhodinovým autokrosom na zadných laviciach toyoty landcruiser. Doviezla nás do jedného z troch utečeneckých táborov pár kilometrov za mestom. Už cestou tam sa začalo zmilitarizievať. Stretali sme modré prilby OSN, ktoré sa snažia udržiavať poriadok a chrániť zväčša príslušníkov druhého najväčšieho kmeňa v krajine, ktorý by bol bez ich pomoci podľa všetkého po čase vyhubený. A práve príslušníci tohoto etnika tvoria drvivú väčšinu populácie táborov. Spolu je ich okolo 60 000.

Tento obsah nie je možné sprístupniť bez prijatia súborov cookies.

No a mojou úlohou bolo pomáhať pri preventívnom očkovaní hlavne detí a tehotných žien. Pre deti som bol samozrejme atrakcia a v sekunde ma ovešali ako vianočný stromček. Niektorým tiekol sopel prúdom, ale všetky boli veselé a hravé. Zrazu som bol konfrontovaný s realitou. Pohybovať sa úzkymi uličkami medzi stanmi, ktoré sa opierajú jeden o druhý, nazerať im cez ploty do ich minidvorčekov a životov. Vidieť tie hromadné kadibúdky, vidieť ich motať sa len tak, variť na provizórnej kamennej piecke, nazrieť do ich tmavých stanov, kde na dvoch posteliach spí šesť ľudí, ale aj tancovať a oslavovať krátke a zrejme dočasné prímerie…

Tento obsah nie je možné sprístupniť bez prijatia súborov cookies.

Sú to utečenci vo vlastnej krajine a mnohí z nich prežili celý svoj život v rôznych utečeneckých táboroch. Lebo nemali inú možnosť. Lebo utiecť z utečeneckého tábora je jednak nonsens a navyše pravdepodobnosť, že ťa tam vonku zabijú, sa blíži k istote. Neprirovnateľné k našim európskym životom. Nepredstaviteľné. A v tejto atmosfére beznádeje a skepsy som mal stráviť mnoho dlhých dní. Pozerať na tých ľudí, točiť sa s nimi v kruhu, narodiť sa, žiť tu a zomrieť bez väčších vyhliadok do života. Poprípade sa na pár dní tešiť z podpísanej mierovej dohody, s ktorou si ale ich prepnutý prezident môže každú chvíľu vytrieť riť.

Tento obsah nie je možné sprístupniť bez prijatia súborov cookies.

O mojom plánovanom vyluftovaní si hlavy teda nemôže byť ani reči. Toto by ma zožralo aj s topánkami. Dávam veľký rešpekt ľuďom, ktorí tu z vlastnej vôle pomáhajú a odoprú si osobný komfort, aby spravili život tisícom ľudí v Južnom Sudáne znesiteľnejším. 

Ja to nedokážem. Toto ja nedávam a nedám. Je mi ľúto, ale nemám na to žalúdok. Bola to ale pre mňa – ak už nič iné – silná skúsenosť a vyjadrujem veľký obdiv ľuďom z Magny, ktorí to robia. Budem im pomáhať, ako len viem – ale odtiaľto, zo Slovenska… Pomôcť môžeš aj ty.“ napísal na svojom facebookovom profile Vec.

Chcem darovať
Tento obsah nie je možné sprístupniť bez prijatia súborov cookies.
Tento obsah nie je možné sprístupniť bez prijatia súborov cookies.
Mobilné aplikácie Rádia Expres