Práve hráme

17/04/2018

Blog: Táňa Šúrová prijala výzvu, zabehla neskutočnú vzdialenosť a pomohla dobrej veci


Táňa Šúrová sa zúčastnila charitatívneho bežecký projektu UltraLanovka pre Plamienok, aby podporila dobrú vec. Prečítajte si viac o tom, ako tento náročný, no zároveň krásny projekt vyzeral z jej pohľadu:

Tušila som z časti do čoho idem. Ultralanovku som minulé ročníky absolvovala ako hobby bežec a neskutočne obdivovala tých so štartovným číslom. Ja to raz dám! Hotovala som sa Martinovi Urbaníkovi. Tento rok to prišlo. V januári si mnohí dávame nebubralé ciele. A aj ja som sa zaradila do zoznamu novoročných predsavzancov. „Ahoj Táni. Neuveriteľné sa stalo skutočnosťou…“ bola Martinova reakcia na moje prihlásenie.

V rámci tréningu som si lanovku pár krát vyšlapala. V snehu a zime, v blate, na jar. Zažila som niekoľko jej tvárí, ale až v sobotu 14.4. skutočne pochopila, aká je pestrá. To isté, nikdy nie je to isté. Rodiny detičiek chorých na rakovinu, ktoré bojujú s recidívou mi isto dajú za pravdu…

V noci je úplná tma a úplné ticho. Diviaky, srnka a čelovky. O 4:00 prichádza spánková kríza. Zaspávam na nohách, no stále kráčam do kopca. Začína svitať a vtáčiky ako keby niekto zapol tlačidlom. Slnko presvitá pomedzi stromy. Nový deň, pritom stále ten istý. Nová energia. Všetko zvládnem. Sila sugescie je neskutočná. Hovorím si cestou hore, ako skvelé by bolo, keby ma hore čakal Janko. Bol tam! O 9:00 nový impulz. Kus lásky, jedlo, prezliekam tričko a kraťasy. Prichádzajú ľudia, lanovka sa zapĺňa. O 11:00 si so mnou dáva výšľap Ďuro z Hemendexu. Chcel dva krát. V polke kopca zistil, že raz bude bohato stačiť. Odchádza podpora z práce, prichádza druhá kríza. Zachraňuje to polievka, Red Bull, Juraj Kačo a Paľko Urbaník. Na toalete stretávam Martina: „Už plačeš?“ „Nie… zatiaľ.“ Pokračujem. Stále kráčať, stále kráčať… O 17:00 prichádza Oli s veľkým balónom v tvare X. Expres tu je so mnou. Stúpam a klesám, lanovka už nejazdí, slnko zapadá. Opäť tma. Ticho. O chvíľu koniec. 24 krát tá istá trasa a aj tak vždy celkom iná.

33 bolo moje štartovné číslo. Kristove roky. „Dokonalosti nie je dosiahnuté vtedy, keď už nie je čo pridať, ale vtedy, keď už nemôžeme nič odobrať.“ bolo motto z Malého princa na druhej strane čísla. Martin je macher, pred začiatkom písal: „… daj si pohodičku, po každom kole sa zastav pri dobrovoľníkoch, zjedz málo, pi, nejedz nárazovo. Zober si palice, nerob veľké kroky do kopca, skôr menšie a dopínaj nohy. Nezostávaj v hlave dlho sama. Pozhováraj sa s niekým. Pozor na zbehy, do kopca je to vlastne sranda. Sadaj si, keď sa budeš prezliekať, pôjdeš na toaletu, alebo budeš baštiť polievku… Ale dlho neseď. Nie len telo potom nechce ísť, ale aj hlava začne vypínať a začne ťa chrániť. Nájde také dôvody nepokračovať, o akých ani netušíš… a teš sa. Lebo sa v prvom rade ty viac spoznáš.“ Pohodička bola, dobrovoľníci ma držali – vzájomne sme sa hecovali, kto sa bude viac usmievať.

Každé kolo som sa tešila na občerstvovačku. Teraz si dám chlebík s nutelou a potom s masťou a slaninkou. A potom mrkvový koláč. Krekry. Malé radosti. Ešte že ľúbim jesť. Palice som kúpila na poslednú chvíľu a prvé kolo sledovala ostatných, ako sa používajú. „Načo sú mi tie palice?“ „Aby si zajtra mala svalovicu aj na rukách a na chrbte.“ Áno, je aj to pravda, ale pomohli – nedám na ne dopustiť. Do kopca to bol problém prvé kolá. Potom sa to otočilo a prišlo na Martinove slová. Do kopca sranda, zbehy pozor. Posedieť som si potrebovala relatívne často, nie len na wc-ku či s polievkou, ale problém pokračovať nebol. Mala som cieľ. A cítila sa fakt trápne pri výhovorke “bolia ma nohy“ alebo “nevládzem“. Veď predsa viem pre koho to robím. Nerozumela som vete „nezostávaj v hlave dlho sama“.

Pochopila som 5 kôl pred koncom. 20. si so mnou dal Vilko Bendik. 21. som išla sama. Neporovnateľné pocity. Bolesť oveľa intenzívnejšia, keď sme v tom lese boli len my dve. 22. sme išli partia Martin Horniak a náš spoločný kamoš Rišo Jonáš. 23. iba ja a Rišo. A kľúčové, posledné so mnou dal Daniel Shortsrunner. Spoločnosť je najviac. Síce ste sami s tou svojou bolesťou, nikto ju necíti, len vy. Ale je celkom iná, oveľa miernejšia, keď máte spoločnosť.

A toto je to. Preto je Plamienok dôležitý. Deti potrebujú byť so svojou bolesťou doma a mať pri sebe niekoho, ideálne blízkeho. To je tá pomoc neopísateľná, tak dôležitá. Už viete prečo treba aby tu Plamienok bol?

Zaujala vás myšlienka akcie? Pomôcť môže každý.

Zistiť viac

Krátke video

Posted by UltraLanovka pre Plamienok on 15. apríl 2018

Autor titulnej foto: Michal Kostka

Odporúčame

aplikacie Rádia Expres