Zimné olympijské hry 2010 Zimné olympijské hry 2010 Ako sa učím jesť suši

Ako sa učím jesť suši

Sušipanic. Tak mi odjakživa hovoril kamarát, ktorý je telom, dušou a žalúdkom sušifanatik. O svoj venček som prišiel až pred dvoma rokmi, keď ma pozval do noblesnej reštaurácie v Halifaxe, počas hokejových majstrovstiev sveta. Príliš veľký dojem na mňa tie ryžové jednohubky neurobili a odvtedy som žiadne suši nedal do úst. Časy aj chute sa však menia a tu na olympiáde by som ho pre zmenu najradšej jedol na raňajky, na obed aj na večeru. A to ani nemusím chodiť do niektorej z tunajších vychýrených japonských reštaurácii. Stačí zájsť do blízkeho „food courtu", teda na prízemie obchodného centra. Domáci tam utekajú na hamburger alebo pizzu, ja na suši. Aj keď som stále totálny sušianalfabet a nevyznám sa v tých všelijakých názvoch, neviem čo je maki, nigiri ani temaki. Hlavne, že viem, čo je losos, tuniak, ryža, a že mi to chutí. Riešim však ešte jeden zásadný problém - paličky. Nie som s nimi bohvieako zručný a preto si vždy radšej sadnem niekam do kúta, kde môžem všetky kúsky bezostyšne (no, skôr ostyšne) napichovať, ako na vidličku. Mám do konca olympiády dosť času na to, aby som sa s nimi naučil narábať tak, ako sa sluší a patrí. Popri všetkých tých „mekdonaldoch", sendvičoch, presladených koláčikoch a plastikových baleniach jedál rôzneho druhu(Fantozzi by mal radosť) je suši vo Vancouvri tou najlepšou voľbou. Priznávam, že si občas s nostalgiou v žalúdku spomeniem na chuť našej bufetovej tresky, tmavého chleba, horaliek a párkov s kremžskou (nie s touto hnusnou sladkou) horčicou. Tieto hriešne myšlienky sa však snažím zahnať do kúta. Do toho kúta, kde si aj dnes večer sadnem, nenápadne sa poobzerám, či ma nikto nevidí, napichnem na paličku prvú lososovú rolku a... ona mi spadne na zem, ako už niekoľkokrát. Zoberiem si z vedľajšieho stánku vidličku, poobzerám sa, či ma nikto nevidí, napichnem na vidličku druhú lososovú rolku a... mňam.

Vancouver, 19.2.

Moje tradičné olympijské jedlo...