Blog Mareka Matušicu

Najviac športovcov na jednom mieste bude v tomto roku v Londýne. A k nim sa pridá športový EXpert Rádia Expres Marek Matušica. Jeho jedinečné blogy a fotoblogy nájdeš každý deň počas najväčšej športovej udalosti tohto roku na našom webe.

12.08. - The End

11.08. - Sherlock Holmes a Abbey Road

10.08. - Naraňajkovať, vyprať, vymasírovať a spať

09.08. - Na plážovom volejbale s britským premiérom

Mám šťastie. Konečne som sa dostal na plážový volejbal. Mám smolu. Leje. V konečnom dôsledku pozitíva prevažujú, pretože hrajú ženy. Nadšenie mi však trochu pribrzdil incident hneď pri vstupe do krásneho areálu Horse Guards Parade. Odfotil som si miesto, kde som prechádzal bezpečnostnou kontrolou. Jeden záber a tak ako každý deň niekoľkokrát som si dal dole všetky kovové veci vrátanie hodiniek, opasku, vybral som si z vrecka mince a šup pod skener. Presvietili ma od hlavy po päty, pozreli do batohu, slušne poďakovali, ja som si navliekol opasok, spočítal drobáky a pomaly som kráčal smerom na tribúnu. Zrazu na mňa kričí jeden z vojakov, aby som sa vrátil a reku, či som pred chvíľou fotil. Pán, ktorý stál v rade za mnou ma „natrel“. Priznal som sa, áno, viem, že sa to asi nesmie, bola to len jedna fotka...a...už som ticho. Pod dohľadom prísneho vojaka som políčko musel vymazať. Ešteže fotografie veveričky z Hyde parku nepodliehajú vojenskému tajomstvu, tie mi zostali. Asi som však stále vyžaroval negatívnu energiu. Po tom ako ma v hustom daždi usadila jedna z dobrovoľníčok v hľadisku do prázdneho radu, prišla o chvíľu iná teta a vyhadzovala ma odtiaľ. Práve tam sedieť nemôžem. Pokúsil som sa protestovať, asi príliš vehementne a to som nemal robiť. Ďalšie udanie zodpovednej osobe, zrejme šéfovi zasadacieho poriadku na tribúne C2. Ten mi milým hlasom najprv ponúkol pršiplášť a potom sa ospravedlnil za nedorozumenie. Ale že nech idem radšej inde. Pochopil som prečo. Na tom istom mieste, kde som pred chvíľou sedel, sa zrazu nazhromaždilo obrovské množstvo fotografov a fanúšikovia okolo začali vykrikovať: „David! David!“ Fíha, Michal David to asi nebude, určite mi miesto obsadil David Beckham! Zvedavosť mi nedala a tak som sa vrhol do davu a pretlačil sa dopredu. Narazil som až na nenápadného pána s nápadným slúchadlom v uchu, ktorý ma ďalej nepustil. Predo mnou nestál zarastený futbalista s vyfúkanou vlnkou, ale oholený pán s ofinkou nabok. David Cameron. Britský premiér môže chodiť na plážový volejbal v papučiach, pretože to má z Downing street 10 na skok. Zamával mi, zamával som mu, usmial sa takým tým typickým nacvičeným úsmevom politikov a bol koniec. Zápasu. A ja som nestihol vidieť bikiny, pekné volejbalistky, ani pekné zadky. Nevadí, počkám si na ďalší. Aj v hustom daždi. Volejbalistky sa budú lesknúť, oplatí sa počkať. Moment... práve sa začína semifinále mužov! Som unavený a premoknutý. Odchádzam. Plážový volejbal v Londýne ma fakt nenadchol.

08.08. - Hyde park

07.08. - Britská zlatá horúčka

„Hallo, odkiaľ ste?“ Opýtal sa ma predavač v obchode s cédečkami po tom ako som k pokladni prišiel v olympijskom oblečení našej výpravy a na tričku, vetrovke, šiltovke a aj batohu som mal veľký nápis SLOVAKIA. Na vetrovke dokonca dvakrát. Plynulou angličtinou som odpovedal  „zo Slovenska“ a po jeho akože prekvapenej reakcii „ouu wauw naozaj?“ sa zdvorilostný rozhovor mohol skončiť. Nie však cez olympiádu.  Už som si zvykol odpovedať niekoľkokrát za deň na to ako sa nám darí a koľko máme medailí. Vysvetľujem, že jedno striebro a tri bronzy, a že každá medaila je pre takú malú výpravu veľký úspech. Opäť ouuwauw a mne olympijská etiketa radí opýtať sa rovnako - a čo vy, koľko máte medailí? Len raz sa mi stalo, že odpoveď znela: ani jednu. Bol to Ír. Tak som ho hneď utešoval z pozície zástupcu športovej veľmoci, ktorej Írsko môže medailovú úrodu len ticho závidieť. A reč sa zvrtla na futbal. No vo všetkých ostatných prípadoch sú úlohy vymenené. Domáci majú za sebou víkend, ktorý si história bude pamätať ako „supersobotu“ so šiestimi zlatými medailami za jeden deň a „supernedeľu“ zásluhou tenistu Andyho Murrayho, ktorý získal zlato po finálovej výhre nad Federerom. Ten predavač mi začal rozprávať niečo o tom, že z detstva si pamätá ako všetci šaleli, keď Briti získali čo len jedno zlato. Teraz je tých zlatých nejako veľa. „Ozaj, pane, neviete koľko?“ Neviem, tiež som vám to prestal počítať. Navyše zopár zlatých medailistov máte aj v hoteli, kde bývam. Recepční s čašníkmi začali po „supervíkende“ nosiť na krku „zlaté“ medaily zrejme z neďalekého hračkárstva a každý tu svoju hrdo ukazuje. Aj Slovákom a Írom. Vyzerajú úplne ako z čokolády, ktorá sa kedysi predávala aj u nás. Jednu takú na šnúrke som vyhral za 3. miesto v karnevale ešte v škôlke. Nebola to trvanlivá čokoláda, takže sa ma nepýtajte kde ju mám odloženú, či v krabici od topánok alebo na poličke. Pár medailí som ešte vybojoval v pionierskom tábore, raz aj za vrh guľou. Nikdy som nebol Veľká Británia, ale ani Írsko. Skôr také Slovensko. Tých medailí nebolo veľa, no urobili mi obrovskú radosť a všetky si ich pamätám.

06.08. - Federeroaboltománia

06.08. - „No sports.“

05.08. - Za rodinné striebro slepačia polievka

04.08. - Čo sa dá stihnúť za jeden deň

03.08. - Divoká voda, čo nás drží nad vodou

02.08. - Ako som sa (ne)odfotil s Ovečkinom

„Nefoť máá, ja nevyzerám dobre na fotkáách!“ S touto okrídlenou vetou sa stretol asi každý, kto v živote čo len raz stlačil spúšť na fotoaparáte. Najmä ak bol objekt ženského pohlavia. Fotografovaná si súčasne s vyslovením tej frázy dá ruky v bok, jemne sa natočí, hlavu nepatrne vykloní do strany a jedno koleno len tak ledabolo pokrčí. A je to. Keď povie – nevyzerám dobre na fotkách – chlap, je veľká pravdepodobnosť, že hovorí pravdu. Ja osobne oveľa radšej fotím ako sa fotím. Lebo naozaj na fotkách nevyzerám dobre a nepomôže mi ani dať si ruky v bok a mierne pokrčiť koleno. Nepatrím dokonca medzi zberateľov skalpov slávnych športovcov a spoločných fotiek. Vždy keď som sa o to v minulosti pokúšal, mal som na zábere zatvorené oči, alebo odrezanú polku hlavy. Teraz som však po dlhých rokoch musel urobiť výnimku – vo Wimbledone sa niekde pohybuje Alexander Ovečkin! Môj obľúbený hokejista prišiel na olympiádu povzbudiť svoju priateľku, tenistku Mariu Kirilenkovú. Kolega mi ako dôkaz ukázal fotku, na ktorej sa s Ovečkinom usmievajú ako najlepší kamaráti. Mal aj zopár záberov Sereny Williamsovej, napríklad detail jej zadku, ale o ten som sa nikdy príliš vášnivo nezaujímal. Vypátrať kurt na ktorom hrala Kirilenková nebol až taký problém a jej drahý pochopiteľne sedel na tribúne. Napriek chladnému počasiu krátke tepláky, začínajúce šediny(!), v ústach žuvačka a typická medzierka medzi zubami. Teraz už len osloviť ho s tou otravnou požiadavkou, či sa neodfotí so skupinkou slovenských novinárov.  Vlastne môže  byť rád, že ho niekto spoznal, veď pre Angličanov je hokej ako pre nás pólo na slonoch a doteraz sa pohyboval v areáli úplne inkognito. Vyslali sme najodvážnejšieho, teda najmladšieho kolegu, nech to vybaví. My ostatní sme zostali v bezpečnej vzdialenosti, pripravení vyštartovať aj s foťákmi, ak superhviezda prikývne.  Neprikývla. Vraj nechce byť vyrušovaná cez zápas. Až keď bude koniec. Nenechal som nič na náhodu a sadol si do hľadiska hneď vedľa neho. Nebrali nás s Ovečkinom kamery? Posledná loptička, víťazná výmena, game, set, match Kirilenko! „Sáša, móžna? Da. Spasíba.“  V strese podávam kamarátovi fotoaparát bez toho aby som mu vysvetlil, že treba spúšť trochu podržať a počkať. Drzo si o neho opieram ruku, nech je na fotke vidieť, že sa už poznáme dlhé minúty.  Ozvalo sa nesmelé cvak, najrýchlejší hokejista na svete vyštartoval preč a už ho nebolo. Zostala mi pamiatka na celý život, ktorú raz budem ukazovať svojim vnukom. Držím okolo ramien Alexandra Ovečkina!

01.08. - Legenda

31.07. - Každý deň z Bratislavy do Tatier

Londýnsku dopravu denne využíva 5 miliónov ľudí. V autobusoch, metre, vlakoch a rýchlovlakoch sa teda každý deň tlačí celé Slovensko. A to tu nemusí byť ani olympiáda, ktorá priniesla do hlavného mesta pár desiatok tisíc ľudí navyše. Doprava je alfa a omega každej jednej olympiády. Keď nefunguje, je to katastrofa pre športovcov, novinárov či fanúšikov a nočná mora pre organizátorov. Číňania to pred štyrmi rokmi urobili po svojom – jednoducho zavreli celú olympiádu do klietky. Účastníci hier sa vyše dvoch týždňov pohybovali za plotom, všetko bolo ohradené, olympijské autobusy mali koridory, kam sa jednoducho nikto iný nedostal. Cesty boli voľné, všade veľa priestoru a na druhej strane múrov som videl ako Pekinčanov natláčajú do beznádejne preplnených autobusov mestskej ale hlavne hromadnej dopravy. Pre domácich sme vtedy boli ufóni z inej planéty so všetkými nadpozemskými privilégiami. Tu v Londýne žijeme všetci na jednej veľkej planéte a náš vesmír je hlavne pod zemským povrchom. Londýnske metro funguje od roku 1863 a je najstaršie na svete. A najhorúcejšie. Testujem a potvrdzujem. Vzhľadom na zastaraný systém v ňom neexistuje klimatizácia a ani správne vetranie, akurát tak prievan na eskalátoroch.  Na niektorých staniciach je až o desať stupňov teplejšie ako vonku a rekordy sa šplhajú k päťdesiatke! Centrum mesta je pod zemou prevŕtané jedenástimi linkami ako ementál a ja sa v tom pomaly začínam orientovať. Ale naozaj len pomaly. Bez malej brožúrky s mapkou na ktorej sú všetky trasy sa nepohnem ani na krok. A blúdim, prestupujem, meškám, potím sa, slušne sa pýtam na cestu (po anglicky) nadávam (v slovenčine), podriemkávam a je mi strašne ľúto, že strácam tak veľa času namiesto toho aby som okukával akvabely alebo plážový volejbal. A teším sa ako olympijský víťaz vždy, keď sa mi napokon podarí  úspešne doraziť do cieľa. V metre, autobuse a vo vlaku trávim denne približne 4 hodiny. Z Bratislavy do Tatier. A za ten čas zabíjam asi 98 percent olympiády, ako každý, kto má to šťastie vychutnávať ju naživo. A aj tak to stojí za to.

30.07. - Prvá medaila!

29.07. - Sagan, nohy & jahody

28.07. - Olympijské kráľovstvo plotov, múrov a zátarasov

27.07. - Toto je tradičné londýnske počasie?

Človek sa už na nič nemôže spoľahnúť. Ani na to, že v Londýne stále prší, alebo, že je aspoň sychravo. Ak si Angličania potrpia na svojich tradíciách, tak ja sa pýtam, kde je tradičná londýnska hmla? Naposledy som si londýnske počasie užil vo Viedni pred stredajším odletom. Pristál som do netypického tropického Londýna, kde je celý týždeň 30 stupňov, svieti slniečko a dáždniky sa výnimočne používajú ako tienidlá. Baby ukazujú svoje bledé nohy, páni sa potia v oblekoch a cez obednú pauzu všetci polihujú v parkoch, kde jedia tie typické trojuholníkové sendviče. V každom obchode, autobuse, či v rýchlovlaku naplno fúka klimatizácia nastavená na dobu ľadovú, no bohužiaľ  športovci majú v olympijskej dedine Madagaskar. Na ich izbách klíma nie je, veď kto by počítal s tým, že jej bude treba. A práve Slovákom by sa zišla, pretože bývajú na horných poschodiach, kde pečie najviac. Môžu sa schladiť napríklad v sprche. Ak funguje. Viaceré výpravy sa sťažovali, že im voda netečie vôbec a ak, tak horúca. Niektorým novinárom v hoteli zas kvapká len cícerkom a pod určitým uhlom. Treba byť zohnutý a v podrepe. Tých drepov bude najbližších 17 dní požehnane, pretože olympiáda sa ešte len začína. A africké leto v Londýne sa končí. Už na víkend hlásia predpovede ochladenie a dážď.  No konečne. Angličania môžu byť spokojní, že  ich tradície zostanú zachované aj počas olympijských hier.

Prečítaj si aj staršie blogy Mareka Matušicu:
MS v ľadovom hokeji 2012
Nemecký pohár 2011
MS v ľadovom hokeji 2011
MS vo futbale 2010
MS v ľadovom hokeji 2010